Šialenstvo
Knihy, ktorých som o druhej svetovej vojne so záujmom prečítala desiatky, často opisujú správanie susedov, spolužiakov či kolegov perzekvovaných ľudí. Hovoria aj o nedôvere voči týmto (kedysi) priateľom a nepekných reakciách vzniknutých vplyvom propagandy.
Vždy som sa snažila predstaviť si, čo sa vtedy preháňalo v hlavách tých, ktorí udávali, arizovali či sami vykonávali rozkazy. Dodnes uvažujem, či ich viedlo k týmto činom vlastné presvedčenie alebo len strach o seba. S úctou som premýšľala naopak nad tými, ktorí skrývali „nepohodlných“, ktorí sa vzopreli režimu alebo znášali nepredstaviteľné utrpenie.
Ako sa len museli cítiť rodičia, ktorí v zúfalstve opúšťali vlastné deti, lebo iba to im dávalo aspoň akú-takú nádej, že ich potomkovia pekelné časy prežijú. Ako museli vnútorne trpieť, keď deti ukrývali a už sa nikdy nedozvedeli, čo sa s nimi stalo, lebo sami skonali otrasným spôsobom.
Dnes máme internet. Hrôzy, ktoré sa dejú len pár stovák kilometrov od nás, môžeme sledovať takmer naživo. Je neuveriteľné, že vďaka internetu vidíme, ako opäť po takmer 80 rokoch v Európe rodičia znova posielajú svoje deti kamsi, kde majú väčšiu šancu prežiť. Aspoňže dnes vďaka digitálnej dobe majú matky a otcovia šancu zistiť, či ich deti do bezpečia naozaj dorazili. Viete si to predstaviť? Čo za vnútornú silu musí človek nazbierať, aby dokázal uprednostniť nádej na život svojho dieťaťa pred inštinktom, ktorý núti rodiča dohliadať na milované dieťa ako na oko v hlave?
Každý deň sa pýtam, koľko ľudí ešte bude musieť čeliť takejto ťažkej voľbe, koľkí musia prísť o strechu nad hlavou, živobytie, o zdravie, život, blízkych. Koľko chlapcov príde o mladosť, koľkým mamám a otcom zbrane vytrhnú kus srdca, kým hŕstka ľudí v bunkri ukončí nevyprovokované šialenstvo u našich susedov.
Je úžasné, koľko ľudí aj v našom meste súcití, koľkí poslali peniaze i z mála, priniesli veci, nakúpili potraviny či drogériu. Koľkí prichýlili ľudí, čo takto pred mesiacom možno vstávali na rannú zmenu v práci vo svojej domovine. Mnohí z pomáhajúcich majú dokonca aj po všetkom, čo spravili, stále pocit, že robia málo. Niektorí sa dokonca cítia zle len preto, že ďalej žijú svoj život, kým ľudia za hranicami trpia.
A potom sú medzi nami takí, čo sa smejú na fotkách detí, ktorým ktosi ukradol detstvo a rodičia ich posielajú „prežiť“. Tí, ktorí obhajujú toto šialenstvo, by sa mali hanbiť. A veru tak, ako nechápem obdobné reakcie ľudí spred 80 rokov, asi nikdy nepochopím ani tieto súčasné.
