Martina z Modrovej nechcela byť farmárkou, ale mala poníka, tak si založila Zlú farmu
Hovorí sa, že nikto nedokáže dať toľko lásky človeku, ako človek človeku. Farmárka Martina Valášková z Modrovej si dovolí mierne spochybniť tento múdry a inteligentný výrok. Myslí si toto: „Nikto nedokáže dať toľko lásky človeku ako zvieratko človeku…“ Prečítajte si náš rozhovor s mladou ženou, ktorá vlastne ani farmárkou nechcela byť, ale človek mieni, život či okolnosti menia naše úmysly.
Po ceste okolo modrovskej horárne si budujete farmu. Prečo ste sa rozhodli pre túto z nášho pohľadu náročnú záležitosť?
My sme sa vlastne pre nič nerozhodli. Založiť si farmu vôbec nebol náš úmysel, v podstate to len nejako samo prišlo vzhľadom na okolnosti. V Modrovej žijeme už tri roky, počas nich sme si zadovážili rôzne zvieratká a medzi nimi aj poníka. Pravdupovediac nevedela som, že na chov poníka potrebujem v zmysle platnej legislatívy založiť nejakú farmu.
Čo všetko už máte hotové a čo ešte plánujete?
Uf, tak toto je ťažká otázka, nakoľko vždy, keď si povieme „ešte dokončíme toto a potom budeme už len oddychovať“, nám zíde na um nejaký ďalší nápad, ktorý stojí za to, aby bol zrealizovaný. Nápady sú u nás ako neriadená strela, prídu, keď ich nik nečaká. Spolu s priateľom sa dotvárame, o nápadoch diskutujeme. On má väčšinou nápady, ktoré sú potrebné, praktické, dôležité, a ja som tá, ktorej vízie sú často pritiahnuté za vlasy, niekedy až šialené. V každom prípade on je ten, ktorý ma postaví na nohy a niekedy povie: „Takto nie, lebo budeš mať zabezpečený rekreačný pobyt niekde v Pezinku.“
Najnovšie mi skrsla v hlave myšlienka vodného mlynčeka s generátorom na výrobu elektrického prúdu či lyžiarsky vlek poháňaný prevodom z bicykla na šliapací pohon. Vlani sme napríklad mali na dvore klzisko. V každom prípade do budúcnosti by sme chceli najmä stihnúť spraviť to, čo máme rozrobené, čoho je naozaj veľa. No a čo nám ešte potom napadne, to ani srnky netušia.
Mali ste vzťah k zvieratám už od detstva, takže zrejme nikoho z vašich známych neprekvapuje, že táto láska prerástla a zotrváva aj v dospelosti. Hovorí sa, že ísť príkladom je najlepšia škola do života pre deti. Vy sama máte dcérku a syna, čo preferujete v ich výchove? Starajú sa napríklad o zvieratá?
Samozrejme, musia sa starať o zvieratká, aj keď nie vždy sa im chce. Na to ja potom veľmi často používam vyhrážku, že ak nebude poník riadne vyčesaný, pôjde do klobás, zo zajacov narobím paprikáš a podobne. Samozrejme, že to nehrozí, ale ako vyhrážka je veľmi účinná a zaberá na sto percent!
Predstavte nám vašich domácich miláčikov a charakterizujte ich. Povedzte aj to, ako ste im vyberali mená.
Ufff, o každom miláčikovi by sme vedeli rozprávať asi na hodinu, skrátiť to bude asi veľký problém, preto ich len vymenujem. Začnem Bingom, je to shetland pony. Druhý je psík Uhlík, kocúrikovia Murko a Viktor, vakoveverička Mia, zajačikovia Sárinka, Čučo a Fifi, sliepky Samanta, Kiara, Esmeralda, Pamela a Rosalinda, had Norbert, potkaníci Piskláň, Evelínka, Krčička, Miška, Filip a Silko, morské prasiatka Mrkvička a Anton Šalát, žako Koka, prasnička Ruženka a holúbkovia Orol a Káňa. Okrem nich každoročne chováme kačky a brojlery. Zvieratká sme nepomenovali hneď, mená dostali až potom, čo sme im nejako začali hovoriť, takže každé si časom prišlo na svoje meno.
Aj meno pre farmu – Zlá farma je zaujímavé, prečo zlá? A aké pravidlá v nej budú platiť?
Oficiálny názov máme „Farma pri horárni“, avšak prischol nám názov „Zlá farma“. No a prečo zlá? To si zatiaľ ponecháme v tajnosti, avšak kto k nám príde, hneď pochopí, resp. sa opýta a my mu to radi vysvetlíme. A pravidlá? Tie u nás platia asi také isté ako na našom detskom ihrisku, ktoré je označené ako „Územie úplného chaosu, vstup na vlastné riziko!“ Myslím si, že už viac k tomu ani nie je čo dodať.
Starostlivosť o zvieratá chce riadnu dávku sebadisciplíny, nemôžete ich vypnúť ako televízor a ísť spať. Čo je z vášho pohľadu farmárky asi najťažšie a čo treba urobiť, aj keď sa človeku niekedy možno nechce?
Asi najťažšie je, keď sa necítim dobre, som chorá, mám horúčku, zimnicu, jednoducho je mi zle, ale zvieratká musím opatriť. Nemôžem ich nechať hladné, smädné. No, našťastie, nie som na to všetko sama.
Na farme máte aj poníka, ktorého zrejme cvičíte. Bude sa na ňom dať jazdiť neskôr, keď farmu otvoríte? Mimochodom, bude otvorená pre verejnosť?
Budeme sa opakovať, založenie farmy vôbec nebol zámer a už vôbec nebol zámer otvárať ju pre verejnosť. Zvieratká nám tu pribúdali postupne, takže sa dá povedať, že sme sa riadne rozrástli. Potom, čo sme si spravili detské ihrisko, resp. ihrisko pre naozaj zdatných tarzanov (extrémne nebezpečné), a zadovážili poníka, sa u nás začalo schádzať pomerne dosť detí z blízkeho aj ďalekého okolia, ktoré sa prišli pohrať, pohladkať Binga, povoziť sa a podobne. Tým ďalekým okolím myslíme ľudí v podstate z celého Slovenska, ktorí navštívili i našu chatu – Chatu pri horárni (v susedstve farmy), ktorú prevádzkujeme. Takže zasa, chtiac-nechtiac, už teraz to vyzerá, že farma je otvorená aj pre verejnosť. Deti prichádzali samy aj v sprievode rodičov, ktorí si k nám občas priniesli pivko v plechovke či kávičku. No a z toho vznikol ďalší nápad a postavili sme malý bufetík/obchodík – Zlostinec, ktorý chceme už toto leto sprevádzkovať.
Ak by vám chcel niekto poradiť, pomôcť, čo cenné by ste od neho očakávali ako chovateľ?
Človek sa učí celý život, takže si radi necháme poradiť s čímkoľvek, a to, čo sa nám bude zdať ako fajn nápad, radi vyskúšame, využijeme.
Kto vám najviac pomáha?
Ako som už uviedla, našťastie na všetko nie som sama, priateľ je mojou najväčšou oporou. Takže to, čo budujeme, je naše spoločné gazdovstvo, pomáhame si navzájom. Taktiež nesmiem zabudnúť na nášho suseda – skúseného farmára, ktorého rady a pomoc si veľmi ceníme.
Na svojej facebookovej stránke máte aj materiály, ktoré sa farmy zdanlivo netýkajú, ale možno sa mýlim. Skúste mi to vysvetliť. Napríklad varenie, pletenie, háčkovanie patria k farme?
Už som spomínala, že v blízkej budúcnosti chceme sprevádzkovať Zlostinec, kde sa bude dať posedieť pri káve, pivku alebo napríklad pri lokšiach, langošoch, cigánskej, guláši či koláči. Občas však na Facebook „strelíme“ i to, čo varíme doma, veď aj farmári musia niekedy jesť. No a o tých ručných prácach, to je jeden z mojich milión koníčkov, a teda Zlostinec sa nám začína plniť okrem háčkovaných čeleniek, šitých scrunchie gumičiek ešte aj o domáce mydielka, koráliky, perníčky a kadečo iné, čo bude taktiež azda čoskoro dostupné pre verejnosť.
Ste typ človeka, čo má v hlave množstvo všelijakých originálnych nápadov, aj komunikácia s vami je taká – otvorená, ľahko ironická, skôr však vtipná ako ironická. Viete si spomenúť na nejakú žartovnú situáciu, keď sa vám až bránica dvíhala?
Takých tu bolo… Ale najradšej si vždy zaspomínam na to, keď som išla s Bingom z prechádzky a na ceste stála sviňa. Z diaľky som nevedela, či je to diviak alebo čo, až keď som prišla bližšie a zavolala: „Filip, si to ty?“ A náš Filip začal spokojne vrtieť chvostom. Hneď som pochopila, že mi ide naproti. No a tak sme išli dolu cestou ja, po mojej ľavici poník Bingo a po pravici prasiatko Filip. (Taká bežná dedinská prechádzka.) Inokedy, keď som „venčila“ koňa, som stretla suseda, ktorý práve „venčil“ kravu Zorku, lebo mala vetry a potrebovala sa prebehnúť.
V súčasnej dobe išli hore všetky stavebné materiály, drevo a všakovaké technické záležitosti, zrejme i farby, laky, náradie, náčinie, ale asi aj krmivo. Ako toto vnímate, dá sa to preklenúť? A čo by ste poradili ľuďom, ktorí sa pustia do akéhokoľvek domáceho „majsterkovania“?
Samozrejme, kríza zasiahla asi všetkých, avšak u nás sa snažíme veci „recyklovať“, snažíme sa hrať na MacGyvera a pokúšame sa vyrobiť niečo z ničoho, čo sa občas zázrakom podarí. Okrem toho sme sa stretli s nezištnou podporou návštevníkov a najmä susedov, ktorým sa naše nápady tak zapáčili, že nám darovali pre nich nepotrebné reťaze, laná na budovanie „opičej dráhy“. A čo odporúčame? Asi len obrovskú dávku trpezlivosti a fľašku dobrého vínka.
Dá sa povedať, že Zlou farmou si plníte dobrý sen?
Asi áno, vždy som túžila žiť niekde v prírode, v lese, so zvieratkami. Do budovania Zlej farmy dávame s priateľom aj kus seba. Nechceme robiť ľuďom prednášky o tom, čím sa živia prasiatka, ako sa chovajú holuby a cvičí kôň, chceme, aby sa ľudia prišli zabaviť, odreagovať. Celú farmu máme poňatú veľmi vtipne, máme veľa vtipných odkazov, aby ľudia neprichádzali niečo študovať, ale aby bol celý dojem naozaj odľahčujúci pre dnešný svet plný zhonu, napätia a stresu.
A ešte sa predstavte, čo robíte, aké vzdelanie ste absolvovali a čo vám bolo dané najviac – ako dar, ktorý sa nedá odmietnuť. Mám na mysli zdedené vlastnosti po predkoch, lásku k prírode a všetkému živému…
Tatino je poľovník, aj mamina má rada zvieratká a áno, poľovníctvo je niečo iné ako farmárčina, avšak veľa ľudí vníma poľovníkov ako vrahov, ktorí idú do lesa postrieľať všetko, čo sa hýbe. Pravda je však úplne niekde inde. Veľakrát sme boli po lesoch stavať krmelce, ktoré sme plnili, o zvieratá a celkovo o prírodu sa treba starať, takže sme vysádzali stromčeky, robili bahniská, napájadlá, soliská. Okrem toho sa u nás vždy chovali nejaké zajace či sliepky. Ako menšia si pamätám aj kozy, húsky, kačky. Takže vlohy mám asi mať po kom.
No a teraz príde ten úplný extrém a niečo, čo je v podstate tak trochu od veci. Vyštudovala som sociálnu prácu a pracujem ako sociálny pracovník v zariadení pre seniorov, kde sa musím trošku aj odprezentovať. Priateľ pracuje v tom istom zariadení ako riaditeľ, no a potom naozaj vyzerá komicky, keď prídeme domov, ja si vyzlečiem blúzku, sukňu a lodičky, on košeľu a kravatu, obujeme si gumáky, oblečieme tepláky a idem vykydať hnoj, ale na to si už asi každý zvykol. Avšak tým, že obaja robíme veľmi psychicky náročnú prácu, najmä so starými a chorými ľuďmi, nevnímame farmárčinu ako drinu, ale skôr ako nejakú našu osobnú psychohygienu.
Nosíte zvieratká aj do práce – medzi starkých? Prečo je kontakt so zvieratami pre starých ľudí dôležitý a ako reagujú?
Áno, nosíme do práce takmer všetky zvieratká, starkí sú z nich veľmi nadšení, veď kto by nechcel pohladkať huňatého zajačika, psíka, mačičku. Samozrejme, ku každému pristupujeme individuálne, niekto preferuje psíka, iný mačičku, ale sú aj takí, ktorým neprekážajú ani potkankovia, morské prasiatka či hadík. Starkí na zvieratká veľmi pekne reagujú.
Farmárka má zrejme aj iné záľuby než starostlivosť o zvieratá a budovanie farmy. Aké sú to a prečo práve tieto?
Ufff, toto by bola veľmi dlhá odpoveď pripomínajúca skôr zoznam na nákup po výplate. V každom prípade, áno, mám veľa záľub, záujmov, v podstate som otvorená každej veci. Ako je však aj z mojej facebookovej stránky vidieť, venujem sa ručným prácam ako pletenie, háčkovanie, šitie, snažím sa hrať na gitare a okrem toho ma baví asi všetok aktívny oddych. Tým aktívny myslím naozaj taký hodinový futbal s deťmi, beh, cyklistiku, korčule, lyže, plávanie, fitko. To všetko však robím vo svojom voľnom čase, takže… nikdy.
Mnoho rodičov si aj cez deti chce splniť túžby z detstva, robíte to zrejme i vy… Ako to vidíte?
Áno, robia to azda všetci rodičia a v kútiku duše dúfam, že deti budú povahou po mne, čo zároveň znie pekne desivo.
Ak by sme vás chceli navštíviť, ako vás nájdeme?
Naša farma je v susedstve s Chatou pri horárni, ktorá slúži na rekreačné pobyty zamerané na rodiny. Takto majú návštevníci možnosť tráviť svoje dovolenky v úzkom kontakte s prírodou a využívať všetky zážitky z našej farmy. Chata pri horárni si za krátke obdobie získala veľkú priazeň návštevníkov, ktorí boli spokojní so službami aj so zážitkami z farmy a neustále sa k nám vracajú.
Farma sídli približne päť kilometrov za Majami, kúsok za Novým Zélandom smerom na Hornú Dolnú. S farmou na Novom Zélande máme dobré vzťahy, často tam Bingo vozil deti a okrem toho je za Novým Zélandom nami udržiavaná lesná cestička, po ktorej sa nemáte kde stratiť, nakoľko je celá vyznačená červenými stužkami a šípkami. Takže návštevníkom vrele odporúčame začať Novým Zélandom a krátkou nenáročnou turistikou pokračovať až k nám.