Päťdesiat rokov zasvätila záhradníčeniu: Jarmila Toráčová

Uplynulo takmer sedemdesiat rokov. Čerstvá dôchodkyňa Jarmila Toráčová, niekdajšie dievčatko z Novej lehoty, má už vlasy postriebrené. Zafarbili jej ich roky usilovnej, užitočnej a profesionálnej práce záhradníčky. Päťdesiat rokov prežila v službe mestu Piešťany a jeho obyvateľov.

„Narodila som sa 22. apríla 1952 v Novej Lehote, môj otec bol robotník. Bol chorý, a tak musel vždy brať takú robotu, aká prišla. A mama, volala sa Mária, pretože nás bolo jedenásť detí, bola väčšinou v domácnosti. Až potom, keď už deti ‚odrostli‘, sa zamestnala. Pracovala pre piešťanské technické služby,“ pustila sa do rozprávania pani Jarmila Toráčová.

Jej niekdajšia prvá vedúca, krajinná architektka Soňa Švecová, poznamenala: „Ja som Jarkinu mamu poznala skôr ako ju.“ Jarka sa usmiala a nesúhlasne dodala: „Ale nie, pani inžinierka, len si na mňa neviete spomenúť.“ „Vtedy si tak neodvrávala, preto som si ťa nezapamätala,“ usmiala sa Švecová.

„Spomínam si, ako raz, keď sme mali na starosti aj saunu Heinola, bolo treba založiť trávnik. Ja som tam nechcela ísť a vy ste ma presviedčali, že je to nutné. Malo sa to rozorať a ja som si ešte nebola taká istá. Na traktore Zetor 14 s pluhom mal ísť kolega, ktorý by vykonal odborné práce, a ja som mu mala ako vodička celú súpravu odviezť z Piešťan na Banku cez Krajinský most. On tam poorie, založí trávnik a potom ja prídem po traktor. Lenže som si postavila hlavu. Povedala som, že keď tam už v hustej automobilovej doprave odviezť traktor s pluhom, tak to rovno aj pooriem,“ zaspomínala si pani Jarmila.

Bolo treba využiť každého pracovníka, pretože v sezóne mala Správa mestských služieb sedemdesiat až osemdesiat ľudí a mimo sezóny okolo štyridsať. „Netreba zabudnúť na školské brigády, aj tie som riadila,“ pripomenula Soňa Švecová. „Bože, tie mi vypili krvi,“ zasmiala sa Jarka.

Zbierala papieriky a orezávala stromy

Treba si urobiť poriadok v názvosloví. Súčasné Služby mesta Piešťany sa najskôr volali Správa mestských služieb, vo februári 1971 tam ako mladé dievča nastúpila aj Jarmila Toráčová. Vtedy sa tam vykonávali sezónne práce a profesie ako florista, arborista alebo údržbár, ktorý má na starosti fontány, ešte neboli vyšpecifikované, ako je to dnes. Zamestnanci spravidla robili všetko. „Ja som aj papieriky po meste zbierala a v zime sme po zľadovatených chodníkoch ťahali dvojkolesové káry. Posýpali sme ich, aby sa nešmýkalo,“ skonštatovala Toráčová.

V spomienkach sa vrátila k svojmu nástupu do práce. „Vo februári 1971 som mala sedemnásť rokov. V službách mesta som robila až do januára 2022, spočítajte si to,“ hrdo dodala mestská záhradníčka. Bez teoretizovania, štúdia dendrológie či botaniky vhupla do záhradníctva rovnými nohami. V praxi, v teréne, v piešťanských parkoch, stromoradiach, v záhonoch s letničkami či trvalkami, v skleníkoch i pareniskách sa naučila všetky odborné záhradnícke práce.

„Keď sa ma niekto opýta, akú školu som absolvovala, poviem: Vysokú pastiersku. Lebo Bezovec, pod ktorým som vyrástla, je dosť vysoký a celé detstvo sme ako deti pásli kravy. Po stromoch sme sa šplhali ako veveričky, čo som neskôr využila aj pri orezoch stromov v Piešťanoch. Čo sa týka odbornosti, najviac vďačím za všetko, čo som sa naučila, nášmu záhradníkovi Michalovi Slivovi. Bol pri orezoch pri nás, kontroloval, usmerňoval, aby sme zadanú prácu vykonali odborne. No a čo sa týka mrštnosti, kým moja bývalá kolegyňa Jiřina Šišuláková stála na druhom šteblíku rebríka, ja som bola na samom vrchu a mnohokrát som ani rebrík nepotrebovala. Vyškriabala som sa rovno na strom. Spomínam si, ako sme s ťažkým dreveným dvojákom putovali po piešťanských uliciach, vláčili sme ho na pleci celý deň. V tomto období, na začiatku februára, sa upravovali uličné stromoradia, a keďže som bola mladá a vyškriabala som sa bárskde, posielali ma s kolegami na stromoradia na Teplickú, Štefánikovu či Radlinského ulicu. Boli to časy, keď záhradníci udržiavali aj lesopark Červená veža,“ spomenula Jarmila a pokračovala: „Voľakedy tam kosili chlapi ručnou kosou. Kolega kosil a ja odhrabávala. Na veži okolo reštaurácie bol aj trvalkový záhon. Kdeže tie časy sú? My sme chodili všade. Za cintorínom bol skleník, kde sme pomáhali so zakladaním parenísk. Robil sa aj urnový háj.“

Soňa Švecová si spomenula i na to, ako záhradníčky trpeli na bolesti krížov: „V záhradníctve mali pracovníci stoly a pomedzi ne úzke uličky. Z liečenia sa vtedy vrátila kolegyňa záhradníčka a ja sa jej pýtam, ako bolo? A ona že, súdružka inžinierka, voľačo vám ukážem. Naraz ženy nebolo, už bola na zemi medzi stolmi a názorne nám ukazovala, ako na liečení cvičili. Na to v živote nezabudnem, ako vytáčala nohy.“

Keď Jarmila preukázala svoj technický talent, vyfasovala malú motorovú kosačku a začala kosiť. Aj na malotraktore sme ju mohli vídať na trávnikoch v mestskom parku či neskôr na sídliskách. „Chodila som na Zetore 14, to už boli Technické služby. Potom mi dali ručnú kosačku Jacobsen, mala záber 2,10 metra, sklápala sa. Predtým bola kosačka typu Reform 110, aj s tou som chodila, veľmi krásne kosila.“

Vďaka telesnej konštrukcii, obratnosti a technickej zručnosti Toráčová vykonávala takzvané chlapské roboty, to bolo u nej výnimočné. Aj teraz, ak by ste sa jej opýtali, či pôjde „pikírovať“ rastlinky alebo radšej orezávať stromy, chopí sa píly. Technické služby mali dve takéto ženy – Jarmilu Toráčovú a Jiřinu Šišolákovú.

Bývalá záhradníčka si spomenula aj na svojich vedúcich – šéfov zelene. Prvou bola Soňa Švecová, za ňou Anica Rakovická Mansfeldová, Ondrej Ergh, Jozef Veverka, Jana Jezerská, Andrej Cimbalík, Peter Tekula, Stanislav Verchola. „Zažila som pätnásť riaditeľov, najlepšia je podľa mňa Hana Dupkaničová, a spomedzi vedúcich bola najlepšia Anica Rakovická Mansfeldová. A ak si mám spomenúť na kolegov, na ktorých sa nezabúda, uvediem mená Mária Spišská, Eva Vančová Dobrovoľná, Danka Besedová, Eva Urbanová, Jozef Majtán, Helena Julínyová, a v období od roku 1987 boli tí zo záhrady za Majtána super. To sme sa jakživ nehádali. Osem-deväť báb a nehádať sa, to bolo proti prírode. Ešte spomeniem Kamilu Scherlbauerovú, Katku a Oľgu Nedelkové, Anky Ištokovú, Kolárovú a Rusnákovú, Etelu Hauserovú, Mariannu Lukáčovú Páleníkovú a Lenku Radošányovú. Spomedzi chlapov to boli Peter Štefka, Jaroslav Dono, Tibor Fides, Robert Hnízdik, Jakub Laštík, a ak som, nedajboh, na niekoho zabudla, nech mi prepáči.“

Správa mestských služieb sídlila kedysi na začiatku parku, za „mníškami“. Raz istý staropiešťanec spomínal, že na prelome storočí – devätnásteho a dvadsiateho – piešťanskí chuligáni z pivníc kradli jablká s drôtom, ktorý prestrčili dovnútra. Bolo to z recesie a náramne sa tým bavili. Ale to sme odišli od témy. Vrátime sa k rozhovoru. Po Správe mestských služieb nastúpila organizácia Technické služby mesta Piešťany, tie už sídlili na Valovej ulici, a teraz sa mestská príspevková organizácia volá Služby mesta Piešťany.

Záhony sa skôr rušili, ako zakladali

Na otázku, na ktoré záhony zelene či kvetov, ktoré zakladala, si Jarmila Toráčová spomína, odpovedala: „Záhony sa skôr rušili, ako zakladali. Kedysi tu bývalo toľko trvalkových záhonov, napríklad na Štefánikovej, kde sídlila geodézia, bol obrovský záhon kosatcov a trvaliek. Trvalkové sa robia ťažšie, treba ich riadne preriediť.“

Vedúca Soňa Švecová si zo Štefánikovej viac pamätala, ako jej kolegovia zajímali husi, čo sa tam pásli na mestských záhonoch: „Hnali sme ich až do parku za drevenou búdou, tam sme mali ohradu, pretože sme si nevedeli rady s gazdami. Ich husi nám žrali záhony. Za pár rokov sme týmto spôsobom dosiahli nápravu.“

„Ďalší záhon sa zrušil ‚na Leieri‘, vysadili tam kríky, je menej náročný na starostlivosť. Ale urobili sa aj nové záhony, napríklad Potok. Nové výsadby vznikli v rámci rekonštrukcie parku, ale podľa mňa je večná škoda ružovej záhrady. Tam osadili dlaždice. Vývoj ruží trvá dlho, ale ak sa o ne dva-tri roky nestaráš… Bola to atrakcia Piešťan. Časť konštrukcie na popínavé ruže ostala. Večer, v noci alebo skoro ráno, o štvrtej, tam chodili pracovníčky technických služieb polievať ruže. To si pamätám, rumpál, naň sa navinula ťažká hadica a išlo sa polievať. A keď mala kára defekt, to bol zážitok,“ zaspomínala si Toráčová.

Tiež si spomenula na záhony oproti pohostinstvu Vrtula. „Tam bol záhon trávy, muži ho kosili a my sme ho chodili ručne hrabať. Hovorilo sa tomu – V jame. Teraz je tam už činžiak a okolo betónový plot. A hotovo, ten tlmí zvuky. Kedysi tam pracovníci zelene vyháňali amatérskych futbalistov, lebo si kde inde, ak nie na zeleni, ktorú záhradníci udržiavali a kultivovali, postavili bránky a naháňali sa za loptou. To boli iné časy. Dnes by im záhradníci aj loptu kúpili, len aby sa chlapci hrali vonku a nesedeli doma pri počítači.“

Jarmila Toráčová si dovolila kompetentným pripomenúť, že by mestu malo viac záležať na tom, ako vyzerajú vstupy do Piešťan, aby mal človek pekný pocit, že prichádza do kúpeľného mesta. „Na rumunskom pomníku by sa už tiež mala urobiť nejaká výsadba, lebo čerešne sú veľmi staré.“

Náš rozhovor sa zvrtol na činnosti, ktoré so záhradníctvom nesúvisia, no Jarmila ich robí rada. Okrem práce na čom by si zgustla? „Milujem hory, tie sú mojou celoživotnou láskou. Nikdy ma nelákalo ísť k moru. Ešte sa mi veľmi ľúbi Praha. Tam bývala moja sestra, x-krát som ju navštívila. Tam je stále čo pozerať. Ale aj v Bratislave. A hory? Karpaty, Považský Inovec. Keď sme pod Bezovcom pásli kravy, ani ruksak či termosku sme nebrali so sebou. Hocikde sa dalo napiť čistej vody z horskej studničky.“

A ešte ju baví hubárčenie. „Raz boli na jeseň michalky. Mám známeho, prišiel a pýtal sa: ‚Ideme na tie hríby?‘ ‚Šak keď už ste prišli z Drahoviec, poďme.‘ ‚Čo si mám zobrať?‘ Mech. Povedala som mu. A keď sme prišli k prvému stromu, za chvíľu bol plný. Mladučké, krásne boli. Raz mi prišla na Lehotu návšteva, akurát som vysmážala bedle. Hostia najskôr ohŕňali nosom, ale keď okoštovali, nestačila som obaľovať. Teraz, keď budem mať viac času, môžem sa aj viac venovať chalupe, lebo už tam líšky chodia, a aj diviak. Šofér, ktorý chodí ráno autobusom na Lehotu, musel minule ostať stáť, lebo stádo 48 diviakov prechádzalo cez cestu. Rozmohli sa.“

Starala sa, aby bol svet krajší

O Jarmile Toráčovej si každý myslí, že aj keď má čochvíľa na krku sedemdesiatku, doma neostane. Vyrazí na brigády. Veď takmer celý život okrem osemhodinovej driny v mestskom záhradníctve stíhala aj brigády v záhradách súkromníkov. „Istému pánovi sme ostrihali živý plot. Po vykonaní práce sme mu navrhli, že už si ho bude udržiavať sám. Bránil sa: ‚Nebudem, to budete vy‘,“ chichúňala sa Jarmila.

Do dôchodku nastúpila na konci januára 2022. Za viac ako polstoročné služby Piešťancom jej poďakovalo nielen vedenie Služieb mesta Piešťany na čele s Hanou Dupkaničovou, ale i primátor mesta Peter Jančovič.

Zažila toho veľa a poukázala aj na to, ako rad zaradom mizli rôzne záhradnícke organizácie a služby v Piešťanoch. Nielen v meste, ale i v kúpeľoch. Ba dokonca záhradníckej škole, ktorá po zániku v Malinove prišla do Piešťan, zvoní umieračik.

Soňa Švecová si spomenula na slová spisovateľa Karla Čapka: „O nás zahradníky se nikdo nestará a nikdo neptá se, co by mělo být? Proto ten svět tak vypadá.“ Aby bol krajším, pestrofarebnejším a zelenším, o to sa celý život starala v Piešťanoch Jarmila Toráčová so svojimi nespočetnými kolegami.

(vd)