Nostalgia devastuje Piešťany
Medzi charakteristické črty Piešťanca okrem vlastníctva bicykla prináleží aj silná nostalgia. Ale doby, keď každú letnú sezónu mesto takmer zdvojnásobilo svoj počet obyvateľov, sú dávno preč. Preč sú i časy, keď všetko podstatné v kúpeľnom meste patrilo rodine Winterovcov, a preč sú i časy, keď prišlo po druhej svetovej vojne znárodnenie a všetko podstatné v Piešťanoch vlastnil štát a mesto sa stalo za celoštátne financie výkladnou skriňou socializmu.
Preč sú i časy, keď turizmus v socialistickom Československu sa z donútenia obmedzil len na domáce vodné nádrže. A vďaka teplej klíme boli Piešťany jednou z najobľúbenejších letných destinácií. V lete praskali vo švíkoch miestne autokempingy, promenády a parky sa zaplnili návštevníkmi. K tejto návštevnosti bola vybudovaná i kultúrna infraštruktúra.
Prišiel však úvod deväťdesiatych rokov, hranice sa otvorili a slovenské vodné nádrže i kúpaliská postupne začali z pohľadu návštevnosti chradnúť. Zablatené brehy priehrad a areály staromódnych kúpalísk prestali byť lákadlom. Zmeny priorít dovolenkárov sa dotkli aj Piešťan. Návštevnosť sa scvrkla len na kúpeľných hostí, rekreanti sa úplne vytratili. Po nich ostali zívajúce prázdnotou i kultúrne objekty.
Piešťany tak majú z hľadiska potrieb svojich obyvateľov niekoľkonásobne predimenzované kultúrne stánky. Navzájom si konkuroval amfiteáter, hudobný pavilón i prírodné kino. Z uzavretých kultúrnych scén začali súperiť o návštevníka malá scéna na Ulici A. Dubčeka i galéria a kino Fontána. Priestor pre malé javiskové formy má aj mestská knižnica. K tomu však treba prirátať Dom umenia, ktorý rovnako bojuje o návštevnosť.
Ak teda vyškrtneme z hľadiska financovania mestom štátny Dom umenia, zvyšné a hlavne nevyužité kultúrne stánky sú obrovskou finančnou záťažou pre mestskú pokladňu. Mesto to nedokáže utiahnuť, jasným príkladom je prírodné kino a hudobný pavilón.
Pod tlakom aktivistov mesto zrekonštruovalo prírodné kino, za posledné roky doň natieklo takmer 200-tisíc eur. Do hudobného pavilónu svojím určením takmer rovnakého zariadenia však celé roky nešlo ani euro. A výsledok? Prírodné kino svojím vzhľadom prináležiace skôr ku skautskému táboru „pojedlo“ 200-tisíc a na architektonický skvost – hudobný pavilón – už peňazí nezvýšilo a je pred kolapsom.
A tak piešťanská nostalgia na jednej strane získava voličské hlasy, avšak na druhej mesto devastuje a do nových časov Piešťany vôbec neprispôsobuje.
