Budúci olympionik v tíme Parkinsona
Piešťanca Michala Vercholu poznajú mnohí ako dlhoročného poštára a trénera piešťanských futbalistov. Dnes pracuje v Službách mesta Piešťany a kdesi za výrazom nesmierneho dobráka trpí chorobou nesúcou meno po londýnskom lekárovi, ktorý ju v roku 1817 ako prvý popísal – Parkinsonova. Stal sa z neho posol, ktorý ľuďom trpiacim týmto nevyliečiteľným ochorením zvestuje, že sa s ním dá bojovať a spolunažívať. Spolu s ďalšími parkinsonikmi to chce dotiahnuť až na ich prvú špeciálnu olympiádu.
S Michalom Vercholom sme sa zoznámili náhodou. Jazdil obratne v parku na kosačke v „tíme” Služieb mesta Piešťany, kde je zamestnaný. Upratoval jesenné lístie a bol nezvyčajne zhovorčivý. Keď mi prezradil, že kedysi 26 rokov roznášal poštu na Tesle, v kúpeľoch, po Kocuriciach a na Banke, bolo mi hneď jasné, odkiaľ sa v ňom berie toľko ľudskosti. Dnes je už jemu podobných poštárov, ktorí sa radi rozprávajú s ľuďmi, žalostne málo.
To, že deväť rokov trpí Parkinsonovou chorobou, mi musel prezradiť sám, lebo som si na ňom nič nezvyčajného nevšimol. „Je to zvláštna choroba. Niekedy nepostrehnete, že ju mám, lebo to na mne nevidno. Sám na sebe ju cítim, ale jej prejavy sa dajú tlmiť liekmi, a tak sa s ňou dá plnohodnotne žiť,” prezrádza mi 61-ročný Piešťanec, ktorého mnohí volajú familiárne: Miško.
Kedysi poštár, dnes prvý podpredseda Spoločnosti Parkinson Slovensko a regionálny predseda tohto občianskeho združenia pre Piešťany, Trnavu a Hlohovec. Funkcionár v mene Parkinsona, ktorý sa rozhodol svoj život zasvätiť osvete o tomto neurologickom ochorení, ktorého priebeh sa dá aspoň spomaliť. „Je to nevyliečiteľná choroba, ale na Parkinsona neumriete,” prezrádza s dávkou nadsázky Michal Verchola pri našom stretnutí v Apolin centre o pár dní neskôr. „Do práce chodím celý rok na bicykli, dvakrát do týždňa hrávam stolný tenis a nakoľko som už štyri roky vdovec, dokážem sa aj sám o seba postarať a ide mi to dobre. Zatiaľ,” deklaruje hrdo.
Dvadsaťdvatisíc parkinsonikov
Na trasenie ľavej ruky ho zhruba pred deviatimi rokmi upozornili kolegyne na pošte. On to pripisoval chrbtici a až o niekoľko mesiacov neskôr navštívil neurológa. „Tomu bolo hneď jasné, koľká bije. Povedal mi, že to nemám z chrbtice, ale vraj je to Parkinson,” spomína pán Verchola. Absolvoval niekoľko špecializovaných vyšetrení a to posledné na oddelení nukleárnej medicíny v nitrianskej nemocnici diagnózu s označením G20 potvrdilo.
„Nezľakol som sa, aj keď mi nebolo všetko jedno. O Parkinsonovi sa v tom čase málo hovorilo a je to tak dodnes. Aj preto som sa rozhodol šíriť povedomie o tejto chorobe, aby bežní ľudia vedeli, že existuje. Často sa nám totiž stáva, že si našu zníženú pohyblivosť, ktorá patrí k jedným k základných prejavov ochorenia, mýlia na ulici s opilcami. Stalo sa to aj mne a nie je to nič príjemné,” prezrádza pán Michal, ktorý si hneď potvrdení diagnózy začal na internete vyhľadávať nielen všetky dostupné informácie, ale pátral po spolku, ktorý by ľudí s rovnakou diagnózou združoval.
Našiel ho a od roku 2015 je členom Spoločnosti Parkinson Slovensko, ktorá združuje pacientov, rodinných príslušníkov, odborníkov a sympatizantov tohto ochorenia. Občianske združenie má 13 regionálnych klubov, vrátane piešťanského, ktorý má momentálne 36 členov prevažne z Piešťan, Trnavy a Hlohovca. Nie každý s touto diagnózou sa chce k svojmu ochoreniu priznať a patriť do združenia, ktorého členovia si navzájom pomáhajú, vymieňajú skúsenosti, kontakty na špecializovaných lekárov a odborníkov, ktorých je na Slovensku sotva toľko, koľko prstov na oboch rukách. Pomáhajú aj informácie a poznatky z každoročnej konferencie odborníkov na Parkinsonovu chorobu. Ktovie, možno raz prídu na to, čo ochorenie spôsobuje, lebo v tomto smere je viac otáznikov ako reálnych poznatkov, aj keď výskumy napredujú a malými krokmi aj liečba pacientov.
„Podľa posledných odhadov trpí na Slovensku touto chorobou až 22-tisíc ľudí. Bojoval s ňou aj pápež Ján Pavol II, ktorý priznaním sa k svojej diagnóze urobil veľa pre osvetu. Dovtedy sa tradovalo, že je to choroba staršej generácie, dnes máme medzi sebou aj tridsiatnikov a štyridsiatnikov v rôznom štádiu ochorenia. Máme aj sebestačných ako som ja, ale i pacientov, ktorí potrebujú celodennú opateru, sú na vozíku alebo chodia o palici,” podotýka Michal Verchola, z ktorého Parkinson urobil invalidného dôchodcu, ale ani to ho neodradilo v snahe pracovať a pomáhať druhým.
Žiť pre dnešok
Teraz trochu teórie: Parkinsonova choroba je neurologické ochorenie, príčinou je postupný zánik buniek produkujúcich dopamín, ktorý prenáša nervové impulzy v časti mozgu nazývanom substantia nigra. Počet buniek musí klesnúť pod 20 percent, aby sa ochorenie prejavilo aj klinicky zhoršením motorických funkcií s charakteristickým spomalením pohyblivosti, trasom a svalovou stuhnutosťou. Lieky dokážu tieto prejavy potlačiť a zmierniť.
Pán Michal momentálne užíva 14 tabletiek denne. Keď pred rokmi s liečbou začínal, bral tri. „Stáva sa mi, že kým mi zaberú lieky, odrazu sa pri chôdzi zastavím a trvá mi pár sekúnd, kým si hlava uvedomí, čo má robiť. Nohy by kráčali, ale nedostávajú povel z mozgu. Musím nohám doslova povedať ako ďalej,” vykresľuje okamihy, ktoré mu pripomenú, že perspektíva nie je lichotivá, ale ani beznádejná. „Najťažšie je, že neviete, kedy ochorenie prepukne do ťažšieho štádia. Je dobré myslieť na niečo iné a žiť pre dnešok. Chcem, aby sa ľudia s Parkinsonovou chorobou neutiekali do kúta, ale aby sa snažili žiť aspoň v rámci svojich možností naplno. Hovorí sa, že lepšie s Parkinsonom vyliať, ako s Alzheimerom zabudnúť vypiť. Podľa mňa je to hlúposť, pretože každá diagnóza limituje človeka v iných veciach.”
Olympionik v stolnom tenise
Tento rok v auguste sa v holandskom Eindhovene uskutočnia prvé olympijské hry parkinsonikov. Súťažiť sa bude v 28 športoch ako ľahká atletika a behy na rôzne vzdialenosti, duatlon – beh a plávanie, basketbal, volejbal, stolný tenis, tenis, golf, šípky, boccia a v ďalších športoch, ktoré prospievajú ľuďom s touto diagnózou. Pán Michal by sa ich rád zúčastnil ako súťažiaci v stolnom tenise, ktorý už dva roky poctivo trénuje v prenajatej miestnosti výmenníkovej stanice v piešťanskom Pentagone. Pravidelný pohyb mu robí dobre a takto môže ísť príkladom ďalším pacientom.
„Do Eindhovenu by sme radi vyslali delegáciu našich športovcov, budúcich olympionikov v tíme Parkinsona. Momentálne zháňame financie a budeme vďační za každú pomoc pri organizácii našej výpravy do Holandska,” prezrádza svoje plány do blízkej budúcnosti Verchola. Olympiádou sa jeho aktivity zďaleka nekončia. S piešťanskými kúpeľmi spoločne plánujú špeciálne pobyty pre parkinsonikov zamerané na zlepšenie fyzickej kondície. Tento rok by ako aktívny cyklista rád zorganizoval jazdu parkinsonikov na bicykloch po Slovensku. Pozvať chce aj členov holandského združenia, s ktorými o podujatí už intenzívne komunikuje. Sníva aj o majstrovstvách sveta v stolnom tenise parkinsonikov, ktoré sa najbližšie budú konať v Chorvátsku.
„Chcem rozdávať nádej, že s Parkinsonom sa dá spolunažívať. Odjakživa som bol rád medzi ľuďmi, teraz sa snažím robiť pre druhých a motivovať ich, kým vládzem,” uzatvára naše rozprávanie s hrdosťou bojovníka Piešťanec Michal Verchola.
