Spisovateľka Vanda Rozenbergová: Som nočná chodkyňa

Písanie je pre teba čosi ako dýchanie. Mýlim sa?

Aj áno. Dnes to nie je také romantické ako pred stopäťdesiatimi rokmi, a nie sme ani v Škandinávii či povedzme v Rakúsku, kde má spisovateľ, myslím naozajstný spisovateľ, zaručený určitý základný príjem a štát kultúru podporuje. Za ostatné dva roky sme pocítili, ako je to u nás naozaj, aj predtým sa osveta, kultúrnosť a kultúra zadupávali pod zem. Dnes je evidentné, že hlúpnutie je v tejto krajine žiaduce. Ak chcem zarobiť na chlieb každodenný v pozícii spisovateľky, nie je to možné. Mohla by som písať jednoduché, doslovné texty, ľúbivé pre každého, ale to ma nezaujíma. Prózy a dramatizácie sú jediná vec, ktorú viem dobre, nemusím sa do toho nútiť, baví ma to a môj mozog pracuje na plné obrátky. Ale v situácii, ktorá nastala a zhoršuje sa, to už nie je ako dýchanie.

Hovorí sa, že spisovateľ môže písať čokoľvek, ale najdôležitejšie je, ako to urobí. Súhlasíš?

Absolútne. Karl Ove Knausgard dokáže o umytí dvoch šálok po káve napísať štyri strany. Obyčajne, a pritom pútavo. A nerobte si z neho žarty, je to jeden z mojich najobľúbenejších autorov.

Napísala si sedem kníh pre dospelých, tri pre deti, čoskoro vyjde ďalšia kniha pre dospelých, prispievaš do rozhlasu a podieľala si sa na krásnych projektoch, napríklad Slovensko komické alebo Dohviezdny večer. Čítal som, že nikto na Slovensku nepíše ako ty. Ktorá tvoja próza je ti najmilšia?

Nedá sa vybrať, často je najmilšia tá posledná, ale som pyšná na knihy Muž z jamy a deti z lásky a na Zjedol som Lautreca. Sú magické aj kruté, obe sú obrazom slovenskej rodiny, sú surreálne aj autentické. Prvok zázraku na pozadí obyčajnosti a dní tak, ako plynú, je v každej mojej knihe.

Prvok zázraku? To ma zaujalo. To znie tajomne. Tajomstvá sú to, čo nás odlišuje. Všetko ostatné sa o sebe ľahko dozvieme… Tajomstvá nás oslobodzujú. Čo nám prezradíš, čo nikto nevie?

Radi doma stojíme v kuchyni a klebetíme o všetkom, o veciach aj o ľuďoch. O príbuzných i o cudzích, ako všetci na tejto planéte. Veci, ktoré neprezradím, neprezradím.

Používaš pri písaní príbehov aj opisy momentov z vlastného života?

Jasné, nechávam sa inšpirovať, ale stačí mi povedzme rozhovor susediek na našej ulici alebo spôsob, akým niekto zavolá na psa, stačí mi pohľad mojej mamy a gesto syna, to sú chvíle, keď mi napadnú rôzne súvislosti. Najviac ma inšpirujú dlhé pochody do diaľky, predtým som chodila so psom, teraz ho už nemám, tak chodím sama. Pri chôdzi mi napadne všetko.

Je pravda, že prechádzať sa chodievaš najmä v noci? Prečo?

Neviem. Chodím rada v tme po vonku. Cítim sa útulne a bezpečne. Je to čudné, viem. Môj manžel s tým príliš nesúhlasí. Aj po Piešťanoch chodím pešo a ďaleko a som vždy opatrná. Som nočná chodkyňa. Poslednú knižku som „vychodila“ za dva roky. Keď bola v moje hlave kompletná, sadla som si a dala ju zo seba von. Musím vedieť, čo chcem povedať a k čomu chcem dospieť. Skôr písať nezačnem, potom to ide von samo. Dokonca si kreslím, kde moje postavy bývajú, kde majú v byte pohovku, aké majú rádio alebo trenírky.

Zaujímalo by ma, o čom nerada rozprávaš?

Nerada rozprávam o mojich inšpiráciách, lebo si veľa vymýšľam. Keď potrebujem, vytiahnem si ich z hlavy. Neodpisujem život, nekopírujem ho. Ľudia sa v mojich príbehoch vidia a niekedy mi to dosť prekáža. Keď píšem o majstrovi sveta, v ňom sa vidí každý. Ak je to kurič, ktorý nič nerobí, tobôž aby kúril, tak to sa nehodí, tam sa ľudia nespoznávajú. Veľa si domyslím, vyfabulujem. Vždy, keď mi príde na um myšlienka hodná použitia, zapíšem si ju do malého zošita, ktorý vždy nosím pri sebe.

Nachádza sa v tvojich príbehoch čosi z teba. Vkladáš postavám kúsok zo svojho vnútra, zmýšľania, videnia. Ukryješ v každom príbehu, každej knihe čosi zo svojho cítenia a povieš si – som to trochu ja. Veď predsa seba poznáš ako nikto iný.

Áno, všetko som ja.

Mne z toho vyplýva, že si nestratila fantáziu – devízu, ktorú ako deti vlastníme a potom sa postupne kdesi vytratí…

Ja už mám len fantáziu. V tejto krásnej dobe, keď sa rúcajú systémy, mi zostáva iba fantázia. Rušia sa podujatia, besedy, semináre, prednášky, fantázia sa mi hádam aj zlepšila. Baníci pracujú so zbíjačkou, spisovatelia s fantáziou. Na písanie pre deti naopak dostatok fantázie nemám, je to pre mňa ťažké. Musí byť dodržaný archetyp dobra a zla. Niežeby som to nedokázala, ale je nesmierne dôležité, aby vždy dospeli k dobru. To je zásada.

Dá sa k dobru dospieť iba cez zlo?

Ani nie, len to treba mať vyvážené. V písaní pre dospelých nad tým nemusím vôbec premýšľať. Ide mi to samo. Dvadsať strán a prsty nestíhajú za tým, čo sa splieta v mojej hlave. Fantázia funguje na úplne iné obrátky ako pri deťoch. Píšem až vtedy, keď mám v hlave všetko premyslené, aj poslednú vetu. A často nedospejem k dobru a happyendu, ale nie je to ani žiadna tragédia. Je to iné čítanie.

Rada si kladieš vlastné otázky. Polož si takú, čo sa ťa ešte nikto neopýtal a vždy si túžila na ňu odpovedať.

Otázka: Vanda, ktorá je vaša najobľúbenejšia literárna postava?

Odpoveď: Pierre Bezuchov alebo Pyotr „Pierre” Kirilovich Bezukhov. Hlavná postava v románe Vojna a Mier od Leva N. Tolstého. Bezuchov s tým všetkým, čo v sebe spája, ma uchvacuje, že ako jeden z mála ruských hrdinov aj ide do akcie a nielen o tom rozpráva. V ruských románoch sa väčšinou pije čaj, filozofuje a vzdychá. Naozaj tam nikdy nikto nezbohatne len tak, lebo len pije čaj, podvečer vodku – a zamýšľa sa. Bezuchov nie. On ide od slov k činom až ku katarzii, ktorá vôbec nie je príjemná. Nie je zadarmo mať túto literárnu postavu za obľúbenú. Knižky sú hrubé, vyšli dávno a pritom sú aktuálne. Dnes je podľa mnohých najaktuálnejší George Orwell a jeho dve knižky, ktoré každý obdivuje: 1984 a Farma zvierat. Ja obdivujem inú jeho užitočnú knižku – Chudobný v Paríži a v Londýne. Je to ťažké, ale nádherné čítanie, ktoré by som zaradila medzi povinné. Sto rokov, odkedy sa tam on pohyboval, sme stále tu, chýbajú už len lietajúce autá. A ešte milujem Smillu z knihy Cit slečny Smilly pre sneh.

Ľudia činu sú tí, ktorí majú priamu skúsenosť a tá sa stáva ich ozajstnou vedomosťou. Je to ako prečítať si všetky knihy o láske alebo sa zaľúbiť…

Nie som typ, čo za všetkým hľadá niečo. Považujú ma za romantickú trochu nešikovnú osobu a ja aj som, no emocionálne gýče zo srdca neznášam, tak ako všetky presladené výjavy a výroky, vrátane slov. Neznesiem pátos. Neviem, či toto všetko vôbec k láske patrí.

Páčia sa ti Piešťany? Poteš naše uši.

Komu by sa nepáčili Piešťany? Som istým spôsobom pyšná, že tu smiem tráviť čas. Rovno pod oknom mám Váh, vybehnem von a o chvíľu som na čarokrásnych miestach. Ja som voda, nie hory. Ľúbim každú rieku. Ale čím som staršia, mám radšej a radšej Prievidzu. Našťastie, moje rodné mesto nie je ďaleko. Priznám sa, že na Piešťanoch mi vyhovuje aj blízkosť Bratislavy, rozhodne je mi milšie cestovať tam 50 minút, než tri hodiny z Prievidze. Pretože, a stáva sa to často, volá mi pán či pani z nejakého média, že chce rozhovor, bude to len chvíľočka, povedzme dvadsať-tridsať minút, či mám čas. Áno, mám. Ale nemám auto a ani nebudem mať, presúvam sa len spojmi. Pre nich je to dvadsať minút, pre mňa celý deň, a stojí ma to cestovné. Honorár nedostanem, cestovné zaplatím, je to predsa moje promo, povedia presvedčivo.

Médium, ktorému sa nikdy nevyhýbam a pre ktoré sadnem do vlaku za každých okolností, je rozhlas. Milujem rozhlas, priamo pyramídu, jej zákutia, redakčné miestnosti, a najviac živé vysielanie, rada vystupujem naživo. Môžem uplatniť môj skrytý exhibicionizmus. Nemám trému ani pred veľkým obecenstvom, ale ísť na mestský úrad a vypýtať si nejaké tlačivo, to je koniec. Som macherka len pre masy (smiech).

Ako vnímaš Piešťancov, čo si na nich odpozorovala?

Piešťanci sú veľmi priami a hrdí. Piešťany sú veľmi inšpirujúce, lebo sú priamočiare. Na Piešťancoch mi imponuje aj spôsob, akým sa rozprávajú, lebo my z Prievidze máme väčšinou ľúbozvučnú slovenčinu. Som skutočný farizej, lebo len čo prejdem hranicu okresu, hovorím úplne inak, tvrdšie. Som pyšná, že keď sa hocikde zmienim o Piešťanoch, každý sa rozplýva, ako je tu nádherne. Hovoria mi – mala si šťastie, že si si tu našla manžela. Je to pravda, som šťastne vydatá.

V tvojom živote sú veci, ktoré vyznievajú ťažko, ale ty si ich dokážeš zúročiť ako ponaučenie, obohatenie a prínos?

Keď sa rozprávam s vekovo seberovnými, cítim sa, akoby sme súťažili, kto bol v detstve chudobnejší, kto mal menej a koho otec bol väčší alkoholik a mama viacej chodila do práce. Ja som z veľmi jednoduchej rodiny, nemali sme navyše nikdy nič. Veľa vhľadov do kultúry som dostávala vďaka mame, podobne ako skúsenosť s obyčajnými praktickými vecami, čiže záhrada a gazdovstvo. Vedeli sme, ako odrať zajaca či ošklbať hus. Vyrastali a žili sme tým. Vzťah k pôde máme v DNA. Boli sme veľmi skromní, hoci v tom období boli skromní všetci. Nikdy som nemala vec z Tuzexu, jednu, aj to až v roku 1990, keď ich mal každý. Nevedeli sme, ako to funguje, svojím spôsobom sme boli veľmi naivní a moji rodičia aj veľmi čistí.

Pracovala si na rôznych miestach, najdlhšie v knižnici. Chýba ti to?

Vôňu a zvuky knižnice v sebe nosím každý deň, je to schizofrenický pocit, knižnica mi chýba veľmi. Stále je to symbolický raj, kde nikto nikomu nezlomí vôľu ani ducha, naopak. Ale: rovnako si myslím, že nedokončený alebo náhle zmenený stav vecí je prirodzený, tak ako nekúpené auto alebo nedostavaný dom. Sme na seba príliš prísni a ja už nechcem byť. Čoraz častejšie sa mi chce len zasadiť strom a po zvyšok života sa dívať, ako rastie. Je to málo? Je to lenivosť? Ja neviem.

Čo ti napadne, keď poviem: súčasnosť, svet, my v ňom, ty, ja, naši partneri, naše deti?

Mám síce päťdesiat rokov, ale pred mesiacom som sa pri divadelnej hre Generácia Z, alebo sused, ktorého nechcem (DPOH), uistila, že som generácia Z. ZET! Bez ohľadu na pandémiu som si istá, že Chorvát, Nemec, Juhoafričan má také isté ľudské vlastnosti ako ja. Doslova to poviem aj takto, neznášam rasizmus, reči o migrantoch, reči o Slovanstve, o židovstve, o všetkom, čo iným slúži ako univerzálne vysvetlenie na vlastnú neschopnosť. Hanbím sa, keď mi niekto začne rozprávať, že existuje 72 pohlaví a aké je to nehorázne. Za posledné mesiace som spoznala či pozorovala ľudí, ktorí majú na čele napísané: ja mám vždy pravdu a vy na to prídete – práve v tých vyššie opísaných súvislostiach. Nepáči sa akýkoľvek dešpekt, dešpekt k ľuďom.

Keď niekde poviem svoj názor tohto typu, najmä v malých mestách, ozvú sa hlasy. Či chcem mať doma cigáňov, či chcem mať v záhrade Afgancov, a tak ďalej. Možno som krátkozraká alebo príliš submisívna, ale fanúšikovia najrôznejších nezmyslov sa tu množia ako huby po daždi. Neprekáža mi, ak ma považujú za zaslepenú, ale bez urážok. Viem rozlíšiť hyper korektnosť aj zdravý rozum. Prichádza silná potreba až nutnosť nájsť rovnováhu medzi altruistickým a sebeckým správaním. Predsa, možno nás ešte len čakajú naozaj vypäté situácie, keď ľudskosť a súcit budú to najdôležitejšie a jediné, čo máme.

Čo ťa vie na besedách, ktoré absolvuješ po celom Slovensku, najviac prekvapiť?

S deťmi je to vždy skvelé. Od detí sa dá veľa naučiť a zároveň vidím, aké je to iné, ak malé ľudské indivíduum vyrastá pri nežných a múdrych rodičoch. Na besedách pre dospelých ma prekvapuje stále to isté: otázky na môj pôvod. Zvyčajne dotyčnému odpoviem, že jeho otázka ma mrzí a že sa za ňu hanbím.

Maľuješ nezvyčajné obrazy. Prečo sú na zrkadlách a na skle?

Neviem. Vyšlo to tak. Dávno som skúšala rôzne techniky a túto som si asi vymyslela. Obrazy na skle sú nepriehľadné, nevidieť, že je to sklo, sú plastické, majú profil akoby 3D, a samozrejme, môžu sa rozbiť. Tak ako zrkadlá, to ma baví ešte viac. Na každom obraze mám nejaký odkaz, niekedy burcujúci, často vulgárny. Veci sú pominuteľné a moje obrazy, možno, ak by sa niekedy niektorý rozbil, zas by som to pomaľované sklo zlepila ako koláž a hotovo. V každom prípade som vďačná, že niektoré z nich sú zároveň obálkami mojich kníh. Už som s tým chcela viackrát skončiť, ale je to návykové. Maľujem konkrétne, nie abstraktné veci. Po namaľovaní ich pečiem v rúre, na horúcom slnku alebo vo vyhni. Farby sa zcelia a nadobudnú inú farebnú chuť.

Čo teraz robíš?

Dopisujem veľkú ságu, venujem sa ďalšiemu projektu, ktorý marí pandémia, ale nevzdávam sa, chodím von, sedím vo vlaku medzi Piešťanmi a Prievidzou a naopak. Som s mužom, som s deťmi. Som s mamou v Prievidzi, som s babkou v Piešťanoch. Teším sa na bežky, v tomto kúsku Slovenska sú perfektné bežkárske trasy a som šťastná, že vďaka manželovi som sa na bežky vôbec mohla postaviť. A teším sa na čas s deťmi, sú to dosť veľké deti, ale stále sú deťmi a je mi s nimi dobre. Máme rovnaký humor aj rovnaký drive.

Vanda Rozenbergová sa narodila v Bojniciach a s rodinou žije striedavo v Piešťanoch a v Prievidzi. Po ukončení gymnázia absolvovala FFUK v Bratislave. Najdlhšie, do roku 2019, bola zamestnaná ako bibliografka v Hornonitrianskej knižnici v Prievidzi. Predtým robila mnoho povolaní, od učiteľky gymnázia až po pracovníčku v stávkovej kancelárii.

Je ambasádorkou organizácie Deti Dunaja (Les Enfants Du Danube) na pomoc deťom zo sociálne znevýhodneného prostredia. Je trojnásobnou finalistkou súťaže Poviedka (2001, 2005, 2006). Autorsky prispieva do rozhlasu. V roku 2011 jej vyšla zbierka poviedok Vedľajšie účinky chovu drobných hlodavcov, v roku 2012 román Moje more a o tri roky neskôr opäť zbierka próz Slobodu bažantom. Maľuje nepriehľadné obrazy na sklo a na zrkadlá. Mala tri samostatné výstavy, jej obrazy sú na obálkach ostatných piatich kníh. V roku 2017 jej vyšiel román s názvom Muž z jamy a deti z lásky, v roku 2018 kniha Tri smrtky sa plavia. Je spoluautorkou troch knižných verzií večerníčka Websterovci (2017, 2019, 2020). V roku 2016 získala Cenu Bibliotéky. Jej knihy boli vo finálovej desiatke Anasoft litera 2016, 2019, vo finálovej päťke Anasoft litera 2018, v René 2018 a 2019. Preklady jej próz vyšli v českom, nemeckom a anglickom jazyku. Na jeseň 2020 vyšiel román Spoločný nočný mier. Tromi poviedkami sa zapísala do multimediálneho počinu Slovensko komické (2021), ale aj rozprávkou do výberu próz Dohviezdny večer (2021). V októbri 2021 jej vyšiel román Zjedol som Lautreca.