Svetový Hviezdoslav a Piešťany

Kto by to bol o známom činoherníkovi, recitátorovi a milovníkovi poézie s výrazným hlasom povedal, že kedysi bol ako mladý muž zakomplexovaný a zajakával sa. Vyliečila ho až poézia a jej interpretácia. Dopomohla mu k tomu poézia Janka Kráľa, štúrovcov, ale predovšetkým P. O. Hviezdoslava.

„Vždy som túžil po veľkom čine, ale nemal som naň odvahu. Ako mladému sa mi do rúk dostala poézia Janka Kráľa – Zakliata panna vo Váhu a divný Janko. To bol odrazu hrdina, v ktorom som sa našiel. Existenciálna núdza mladého človeka a jeho nedôslednosť sa vo mne spájali a ja som sa túto báseň naučil celú naspamäť. Päť rokov som ju nosil v sebe. Až na maturitnom večierku záhradníckej učňovky, ktorú som skončil a mal som namierené na VŠMU, som ju odprezentoval nahlas,” priznáva sa Štefan Bučko.

„Až vtedy som si uvedomil, že vypovedané slovo má vyššiu hodnotu, osobný obsah, silu a energiu. Videl som, ako to poslucháčov vťahovalo a ako viseli na mojich perách. Vedel som, že táto adrenalínová sila vysloveného slova je taká prudká, adresná a vypovedajúca vnútornú skutočnosť, že toto bude môj údel a chcem to robiť navždy. Bol to môj bod zlomu,” vysvetľuje známy herec a recitátor.

„Vyvravieť” sa zo seba skrz poéziu

Neskôr začal čítať štúrovcov, Hviezdoslava a vnímať poéziu cez hercov naokolo, ktorí si ju vyberali, aby mohli cez ňu identifikovať samých seba. V tvorbe nášho najväčšieho básnika sa Štefan Bučko našiel až na vysokej škole: „Postupne som si ho začal osvojovať. Dostala ma jeho lyrika a výnimočný obsah, vnútorná hodnota slov a krásne, priam onomatopoické výrazy.” Hviezdoslavovi totiž nestačila naša slovná zásoba a vymýšľal si nové slová, ktoré dával do logických súvislostí. „Dnes skoro všetkým rozumiem, súzvučím s nimi a nepotrebujem výkladové slovníky,” tvrdí Bučko, ktorý je aj docentom na divadelnej fakulte VŠMU, kde učí predmet Reč a prednes.

Hviezdoslav sa podľa neho dá čítať aj po sto rokoch. Mladú generáciu študentov oslovuje dodnes, na škole mu venujú jeden semester. „Hviezdoslav sa vyjadruje k všetkým podstatným veciam. K slobode, láske, spravodlivosti, ale i k spokojnosti, smútku a radosti. Všetky tieto pocity vedel reflektovať. Jeho prínos pre dnešok vidím práve v týchto hlbokých, všeplatných a nadčasových témach.”

Docent Bučko vedie svojich študentov k tomu, aby si v prvom rade kládli otázky a nachádzali odpovede na triviálne filozofické problémy – kto som, odkiaľ prichádzam a kam smerujem: „Keď si ich usporiadajú, hľadáme poéziu, cez ktorú by sa mohli sami zo seba ‚vyvravieť’. Skrz poéziu totiž vypovedajú o sebe, o svojej vnútornej orientácii, o tom, čo ich trápi a čím sa zaoberajú.”

Nobelova cena Hviezdoslava minula

Mnohí, najmä zahraniční literárni vedci sa pýtajú, ako je možné, že sa náš najospevovanejší básnik nedostal do svetového povedomia. „Veď Hviezdoslav ako prvý vykríkol proti prvej svetovej vojne. Tá sa začala v júli 1914 a on v auguste a v septembri napísal 32 protivojnových Krvavých sonetov. Podľa všetkého bol jediný a prvý v Európe, ktorý sa postavil proti vojne. Vymedzil sa voči osvietenectvu, falošnému kresťanstvu aj voči Rusku práve preto, lebo nesúhlasil s vojnou. Nemáte dôvod ísť do vojny, tvrdil. A zvolil si na to sonet, čiže spev o láske. Bolo to na tú dobu mimoriadne. Krvavé sonety však v tej dobe nemohol vydať, lebo to bol prakticky samizdat. Ak by boli jeho sonety v tom čase preložené do angličtiny, Nobelova cena za literatúru by ho neminula. Nikdy sme k nej nemali bližšie ako vtedy. Hviezdoslav bol nadčasový a presný, aj preto bol veľký,” domnieva sa Bučko, ktorý slovenskú poéziu recitoval aj v zahraničí na veľkých pódiách.

Ak by mal čitateľom a návštevníkom knižnice odporučiť niečo z tvorby P. O. Hviezdoslava, boli by to jednoznačne Krvavé sonety. „Je to literatúra, ktorú zahraniční literárni vedci označili za svetovú a nadčasovú. Táto generačná výpoveď je aktuálna aj pre dnešok,” uzatvára bravúrny recitátor Štefan Bučko.