Ako vyzerala návšteva pápeža na Slovensku z pohľadu novinára

Ako vyzerala práca novinára počas návštevy Svätého Otca?

V prvom rade to bol veľký zhon, nedostatok spánku a sledovanie si termínov, keďže všade bolo potrebné byť s niekoľkohodinovým predstihom. Na druhej strane išlo aj o veľký osobný zážitok, aký sa v živote ponúkne len málokedy.

V médiách pracujem vyše desať rokov, zažil som desiatky veľkých podujatí od akcií počas slovenského predsedníctva v Európskej únii, niekoľko slovenských aj zahraničných volebných nocí, inauguráciu prezidenta. Návšteva pápeža ale bola svojou atmosférou výnimočná.

Čím sa odlišovala?

Všetko prebiehalo výrazne rýchlejšie. Kým pri voľbách sa viete pripraviť, čo očakávať, pri návšteve pápeža sme sa museli udalosťami prispôsobovať v priebehu hodiny.

Napríklad pôvodne bolo umožnené prísť na Luník IX počas návštevy Svätého Otca iba 15 novinárom. Akreditovaných ich bolo vyše päťsto. V nedeľu ráno organizátori rozoslali e-mail, že povolili vstup všetkým novinárom. Pre mňa to znamenalo otázku, či ísť v utorok skoro ráno do Prešova a Košíc alebo sa sústrediť na podujatie v Šaštíne-Strážach, ktoré sa začínalo v stredu ráno.

Druhý veľký rozdiel bol v samotnej atmosfére pri podujatiach. Bola priateľská, ľudskejšia. Kým pri voľbách som si zvykol na obmedzenia a neústupčivých bodyguardov, pri návšteve Svätého Otca aj ľudia z ochranky boli ústretoví, slušní a povolili často viac, ako je na Slovensku bežné.

Ako ste sa dostali k tomu, že ste pokrývali pobyt pápeža na Slovensku?

Nebolo to vôbec jednoduché a dá sa povedať, že do poslednej chvíle aj nás novinárov držali organizátori v napätí. Ešte začiatkom augusta otvorila Konferencia biskupov Slovenska možnosť akreditovať sa novinárom. Podľa záujmu sme si mohli vybrať podujatia, ktorých sa pápež zúčastní. Potom nám neostávalo nič iné len čakať, či akreditáciu organizátori povolia. O návštevu pápeža bol obrovský záujem. Asi najväčší, aký som doteraz zažil z práce novinára. Registráciu si vyžiadalo 580 novinárov, kameramanov a fotografov z celého sveta. Najviac, samozrejme, zo Slovenska.

Len týždeň pred príchodom pápeža nám prišiel e-mail, že akreditáciu schválili. Nebolo to však úplne víťazstvo. Akreditáciu mi síce schválili, ale nikto nevedel, na ktoré podujatie bude platiť. Dozvedeli sme sa to až v piatok – dva dni pred príletom pápeža. Novinárom poslali e-mail, aby si prišli vyzdvihnúť akreditácie osobne do bratislavského press centra. Tam sme si prebrali identifikačné preukazy s modrou farbou. Tí šťastnejší dostali aj červený preukaz s označením, na ktoré neverejné podujatie mu povolili prístup.

Mal som šťastie. Z redakcie sme dostali povolenia aj na neverejné podujatia iba traja. Mne pridelili nedeľný prílet na letisko. Kolegyňa Monika Vatralová dostala povolenie do Prezidentského paláca a kolega Jaroslav Barborák do bratislavskej katedrály a ako jeden z piatich novinárov na svete aj povolenie na stretnutie v bratislavskej nunciatúre, kde bol Svätý Otec ubytovaný.

Ľudia, ktorí chceli vidieť Svätého Otca naživo, sa museli registrovať a byť zaočkovaní, testovaní alebo museli mať prekonané ochorenie COVID-19. Platilo to aj pre novinárov?

Áno, bezpečnostné opatrenia boli veľmi prísne. Všetci novinári museli byť zaočkovaní. Bola to podmienka pri registrácii. Na preukazoch sme mali potom QR kód, ktorým nás na každom podujatí kontrolovali. Výnimky neboli možné. Okrem Covid passu sme pri registrácii posielali aj fotografiu občianskeho, samostatnú fotografiu a podmienkou bol aj list od vedenia redakcie, prečo práve nás chcú akreditovať.

Čo bolo pre vás najzaujímavejšie počas návštevy pápeža?

Boli to akoby dva svety. Hlavne v Bratislave. Z pohľadu novinára to bola výnimočná udalosť a zároveň z pohľadu bežného človeka som pocítil aj trápenie pri uzatvorených hlavných cestách, neustále vrtuľníky, zvuk policajných majákov, problémy s dopravou.

Najsilnejšie momenty boli asi dva. Keď vystúpil Svätý Otec z lietadla na letisku a keď v Šaštíne okolo nás prechádzal v papamobile.

Boli ste na letisku pri prílete Svätého Otca aj v Šaštíne. Čím boli tieto dve udalosti odlišné?

Letisko bolo výnimočné tým, že všetci sme mali veľké očakávania. Samotné letisko bolo počas čakania na prílet otvorené, krátko pred príchodom pápeža napríklad odlietala pravidelná linka do Štokholmu. Na letisko sa ale nedostal každý, cesty boli už hodinu pred príletom uzatvorené. Privítať Svätého Otca mohlo prísť iba päťsto veriacich z bratislavských farností, ktorí sa registrovali a doviezlo ich päť autobusov.

Na letisku mali oddelené sektory veriaci, novinári, kameramani a fotografi. Medzi jednotlivými sektormi sme sa pohybovať nemohli. Takto sme na ploche čakali dve hodiny pod priamym slnkom. Bolo tak teplo, že aj telefóny na živé streamovanie sa prehrievali. Veriaci si zasa sadali pod kamery do chládku. Našťastie nebol problém s vodou, tak sa to dalo zvládnuť.

Kým na letisku bolo približne tisíc ľudí, v Šaštíne 50-tisíc. Tam sme ako novinári mali vyčlenený priestor vo VIP. Bol to sektor, kde okrem pozvaných hostí, politikov a novinárov boli aj nepočujúci, ľudia na invalidných vozíkoch, kňazi a rehoľné sestry z rôznych farností. Vstup medzi bežných ľudí sme nemali povolený, preto sme si mohli reakcie ľudí nahrávať v Šaštíne iba pred omšou a po jej skončení.

Najviac veriacich prišlo na stretnutie s pápežom Františkom do Šaštína. Aká tam panovala atmosféra?

Prvý raz som Šaštín navštívil mesiac pred príchodom Svätého Otca, keď sme robili reportáž z príprav. Opravovali sa cesty, maľovalo sa zábradlie, kosilo sa pole, kde mala byť omša. Ľudia akoby neverili, že pápež k nim počas pandémie príde.

Úplne iná atmosféra bola v Šaštíne noc pred jeho príchodom. Robil som reportáž z otvorenia areálu a bol to veľký zážitok. Cesty boli uzatvorené už v obci Čáry, čo je dedina pred Šaštínom. Práve sa opáskovali parkoviská, po meste sa premiestňovali zábrany, všade boli vojaci, stovky dobrovoľníkov v reflexných vestách, policajné hliadky, nácvik policajných kolón, hliadky na koňoch.

Všetci sa pripravovali nielen na omšu, ale aj na nočnú zmenu, pretože brány do areálu sa otvorili už v noci. Pred polnocou už stáli desiatky ľudí, ktorí sa chceli dostať do areálu a mať najlepšie miesta, aby Svätého Otca videli naživo. Pripomínalo to prípravy na festival Pohoda, keď po celej trase boli rozostavaní dobrovoľníci s termoskami, a tak strávili celú noc vonku.

Naopak, miestnych nebolo vidieť takmer vôbec. Autá nesmeli byť zaparkované pri ceste, väčšina bola doma, ulice ďalej od areálu boli pusté. Na parkoviskách postupne pribúdali karavany, v ktorých ľudia nocovali. V tú noc som nachodil peši vyše osem kilometrov, keďže autom sa nedalo pohybovať po meste a domov do Piešťan som prišiel o tretej ráno.

A tretia spomienka na Šaštín je zo stredy rána, keď sa tvorili dlhé kolóny pred parkoviskami. Pre tisíce ľudí nakoniec ešte posunuli vstup do areálu o hodinu neskôr. Novinári mali stan, kde bolo občerstvenie, pripojenie na internet a elektrina. Všetko ale bolo prísne zabezpečené. Keď sme chceli ísť bližšie k pódiu, museli sme mať so sebou dobrovoľníka, ktorý na nás dohliadal. Napriek tomu to bol životný zážitok.

Aké posolstvo podľa vás dal pápež Slovákom?

Pre mňa bolo prekvapenie, že bol vo svojich prejavoch výrazne kritický k cirkvi. Zároveň to nebola taká udalosť ako príchod Jána Pavla II. Z návštevy som si odniesol odkaz a kus pokory. Ako novinár sa vyše desať rokov venujem sociálnym a menšinovým témam, preto ma potešilo a povzbudilo, že práve toto boli aj témy návštevy pápeža Františka.

Rudolf Sivý žije v Piešťanoch a venuje sa sociálnym a ľudskoprávnym témam. V médiách pôsobí od roku 2010, pracoval v agentúre SITA, Denníku SME, Denníku N, v národnom projekte Zdravé komunity. Od roku 2016 pôsobí ako reportér na portáli Aktuality.sk. Je trojnásobným držiteľom ocenenia Novinárska cena. Publikoval aj pre časopis Život, Nota Bene, Rómske listy, Romano nevo ľil. Bol režisérom a scenáristom niekoľkých krátkych dokumentov o menšinách na Slovensku. V minulosti pôsobil aj v Piešťanskom týždni.