Piešťany inak – očami študentov fotografie
Prinášame vám nevídaný pohľad na Piešťany cez hľadáčik fotoaparátov študentov katedry fotografie a nových médií Vysokej školy výtvarných umení v Bratislave, ktorý je súčasťou fotografickej výstavy s názvom Vrstvami v novovznikajúcom kultúrno-kreatívnom centre Arta.
Nahliadol do súkromia
Piešťanec Marcel Korec sa so svojím fotoaparátom rozhodol prekročiť prahy vybraných domácností a nahliadnuť do súkromia obyvateľov mesta, v ktorom vyrastal.
„Vychádzal som zo základnej myšlienky, že každý z nás, či už vedome, alebo nevedome, sme dizajnérmi našich osobných priestorov. Materiálne veci, ktorými sa obklopujeme, o nás rozprávajú príbeh a dopĺňajú našu osobnosť. Snažil som sa, aby bol výber obyvateľov týchto domácností rôznorodý a zahŕňal viaceré vekové skupiny,” rozpráva o svojom procese tvorby Marcel, ktorý počas fotenia spoznal množstvo úžasných Piešťancov.
Nezostalo len pri fotení, Marcel sa zaujímal aj o vzťah obyvateľov k nášmu mestu, ako ho hodnotia, či ho porovnávajú s inými a či si myslia, že sa mesto uberá správnym smerom. Z jeho nahliadnutí do piešťanských súkromí vznikol vizuálny dokument, z ktorého vám prinášame malú „ochutnávku”.
Skokan Jánoš – rebel z mosta
Sarah Valovičová je z Moravian nad Váhom, ale v Piešťanoch prakticky vyrastala a má k nim blízky vzťah. Vo svojej tvorbe reflektuje vlastné prežívanie, životné situácie či reaguje na svet a jeho dynamiku. V sérii fotografií s názvom Jonáš dokumentuje známu piešťanskú „postavičku”, ktorú pozná azda každý Piešťanec – skokana z Kolonádového mosta. K Jánošovi ju doviedla jej sestra Vanda.
„Všimla som si ho už dávno, ale aj napriek tomu, že ma veľmi zaujal, bála som sa mu prihovoriť. Zaujímal ma samotný skok, vnímala som ho ako istú rebéliu, manifest vlastnej slobody. Prišlo mi to veľmi sympatické a Jánoša som sa snažila zachytiť ako jedného z performerov na Kolonádovom moste. Osobne ho vnímam ako dôležitú súčasť komunity umelcov zdieľajúcich tento priestor spolu s barlolámačom, sochou Wintera či augustovými podenkami,” hovorí Sarah, ktorá Jánoša jedného dňa na konci júna nafotila a sprostredkovala svoje pocity aj slovne.
Hotel Váh – „malý Dom umenia”
Mateja Hakára fascinuje architektúra, ktorá ho doviedla aj do Piešťan. Realizuje voľné autorské projekty a v spolupráci s Občianskym združením Čierne diery a so Slovenskou akadémiou vied pracuje na dokumentovaní stavieb modernistickej architektúry na Slovensku.
„Citlivosť na kompozíciu, svetlo a záujem o vzťahy hmôt s mierkou, ktorá nás presahuje, sa mi stala východiskom, prečo sa intenzívne venujem architektúre s malými odbočkami k portrétu a dokumentu. Je množstvo autorov, ktorí sú skvelí a prinášajú architektúru ako tému, ktorá sa stáva východiskom pre formovanie spoločnosti. Jedno lokálne meno by som však vyzdvihol pre jeho húževnatosť a energiu, ktorú investoval nielen do realizácií, ale aj do zachovania rázu pôvodného diela – Ferdinand Milučký,” prezrádza o svojej tvorbe Matej a naráža na Dom umenia, ktorý jeho obľúbený architekt projektoval.
V Piešťanoch ho zaujala aj ďalšia výrazná stavba, ktorej sa popri Dome umenia nevenovalo toľko pozornosti aj napriek architektonickým kvalitám. Hotel Váh od Marty Skočkovej-Pisončíkovej bol pôvodne „rekreačno-liečebným strediskom poľnohospodárov”. Najmä priečelie budovy s výraznou architektúrou z konca 70. rokov minulého storočia je pre zeleň a výsadbu trochu „nečitateľné”. Matej Hakár ju Piešťancom „odkrýva” vytvorením novej vizuálnej vrstvy prostredníctvom predsadeného billboardu. Budova, v ktorej je dnes ubytovňa pre robotníkov, tak naberá svoj pôvodný kontext.
