Bronzová olympijská medailistka Nataša Rybanská: V maďarskej reprezentácii som si musela vydobyť rešpekt

Už sú to vyše dva týždne, čo ste sa vrátili z Tokia s bronzovou medailou na krku. Dochádza vám s odstupom času, aký úspech ste s maďarskou reprezentáciou dosiahli?

Spočiatku mi vôbec nedochádzalo, čo sa nám podarilo. Ako som prišla domov, postupne mi to začína dopínať. Aj s tým kontextom, že som jediná Slovenka, ktorá sa s vodným pólom dostala až na olympiádu, a navyše som získala bronz. Veľmi sa z toho teším a zároveň to beriem ako záväzok a motiváciu do ďalšej práce.

Vodné pólo je v Maďarsku veľmi sledované a populárne, takýto úspech je iste v celej krajine považovaný. Absolvovali ste po príchode z Japonska aj nejaké formálne povinnosti?

Hneď, ako sme prileteli, sme išli na uvítací ceremoniál, kde sme sa stretli s fanúšikmi. Následne sme sa rozpŕchli domov a  ďalšie formality nás budú čakať až v septembri.

Pociťujete o vás teraz zvýšený záujem zo strany verejnosti alebo médií?

Na Slovensku nepociťujem žiaden zvýšený záujem, ale v Maďarsku je to naopak. Tam o nás vedia a je to významný úspech navyše s tým, že muži skončili rovnako bronzoví. Sme jedinou krajinou, ktorá vo vodnom póle získala medailu v ženách i u mužov.

Získať medailu na takomto podujatí sa nepodarí často, stihli ste to aj patrične osláviť?

Pravidlá na olympiáde boli také, že 48 hodín od ukončenia súťaže musel každý odcestovať domov. Keď sme dohrali, už tam veľa športovcov nebolo, ale spoločne s vodnopólistami a ďalšími športovcami, ktorí tam ešte zostali, sme v olympijskom parku pod kruhmi bronz oslávili a užili sme si tento úspech.

V olympijskom vodnopólovom turnaji nešlo všetko úplne hladko, no napokon ste ukázali aj mentálnu silu a v dôležitých momentoch ste dokázali zabrať. Ako sa dívate na vaše vystúpenie v zápasoch?

Nie vždy šlo všetko podľa našich predstáv. Už v skupine sme prehrali s Čínou, to nikto nečakal. No poraziť Američanky bol pre nás úžasný výsledok, takže sme sa opäť naštartovali. Najťažší moment bola asi prehra so Španielkami v semifinále, pretože si myslím, že sme mali na ne, a doteraz ma mrzí, že sme prehrali. Mali sme na to postúpiť do finále. V súboji o bronz sme, samozrejme, vedeli, o čo sa hrá, a veľmi sa teším, že sa nám podarilo uspieť.

Olympiáda sa pre covid konala o rok neskôr, navyše za veľmi špecifických a prísnych opatrení, žiaľ, aj bez divákov. Môžete nám priblížiť, v akom režime ste fungovali a čo všetko ste museli dodržiavať?

Klobúk dole pred Japoncami, ako to zorganizovali. Usporiadať olympiádu v tejto situácii muselo byť neskutočne náročné. Najťažšie bolo absolvovať celý proces testovania. Dopredu sme sa museli vyplňovať naše plány aktivít a boli sme stále pod kontrolou. Fungovali sme na aplikáciách, každé ráno sme museli zaznamenávať, akú máme teplotu, či sa neprejavili príznaky a podobne. Tiež sledovali našu polohu.

Hneď po prílete sme strávili asi päť hodín na letisku, kde nás testovali a čakali sme na výsledky. Keď sme sa dostali týždeň pred začiatkom olympiády do aklimatizačného tábora, tam už všetko fungovalo ako hodinky. Aj v olympijskej dedine bolo jediné obmedzenie – museli sme mať rúška a testy každé ráno. V jedálni sme boli oddelení plexisklami. Paradoxne to ale bolo pokojné, všetci to akceptovali a vládla tam dobrá atmosféra.

Boli ste spoločne s vaším tímom aj zaočkovaná? Neplatili na to žiadne výnimky alebo úľavy z testovania?

Áno, boli sme už po vakcíne, ale nevzťahovala sa na nás žiadna výnimka. Museli sme absolvovať všetky testovania a celý tento proces ako všetci športovci. Myslím si, že väčšina športovcov bola zaočkovaná, no pravidlá boli rovnaké pre všetkých.

Mohli ste vo voľnom čase navštíviť súťaže v iných športoch?

Táto možnosť nebola. Jednak sme mali nabitý program a sústredili sme sa samy na seba, ale ani to nebolo povolené.

V olympijskej dedine sa to hemžilo športovcami zo všetkých krajín. Mali ste možnosť sa zoznámiť a stretnúť s niektorými z hviezdnych účastníkov?

Stretla som veľmi veľa športovcov. S francúzskymi hádzanármi, ktorí vyhrali, sme bývali v jednom komplexe, takže s nimi sme sa stretávali asi najčastejšie. To isté s basketbalistami. V reštaurácii sme videli napríklad srbského tenistu Novaka Djokoviča. Panovala tam priateľská atmosféra, každý si navzájom gratuloval k medailám, a to isté aj my, keď sme niekoho stretli, zablahoželali sme mu k úspechu.

Keď sa na to pozriete spätne, tak rozhodnutie reprezentovať Maďarsko zrejme neľutujete?

Absolútne neľutujem. Bola som si vedomá, že ak by som zostala na Slovensku, už asi vodné pólo nehrám. Boli rôzne názory, že ak by som zostala doma, dotiahla by som aj slovenský tím na olympiádu. No podľa môjho názoru každý, kto tomu rozumie, vie, že to nebolo príliš reálne.

Vráťme sa ešte na úplný začiatok tejto cesty k bronzovej medaile. Ako sa to zrodilo, že ste sa stali maďarskou reprezentantkou?

Keď sme boli so slovenskou reprezentáciou v Maďarsku na sústredení, všimli si ma tamojšie kluby a dostala som ponuku zo Szentesu. Je to klub z mesta, ktoré mi bolo veľmi sympatické. V priebehu prvej sezóny, po pol roku, presne na Valentína 2017, po jednom tréningu za mnou prišli tréneri a spýtali sa ma, či by som nechcela ísť do reprezentácie. Hneď, ako sa ma to opýtali, vedela som, že poviem áno. To je príležitosť, akú som nemohla odmietnuť.

Ako vás prijali v reprezentačnom kolektíve spoluhráčky? Predsa, prišla im konkurencia…

V maďarskom tíme som sa úplne našla. Kolektív ma výborne prijal a cítim sa tam ozaj ako doma. Bolo to jedno z mojich najlepších životných rozhodnutí. Všetci ku mne boli veľmi otvorení. Na začiatku to, samozrejme, bolo ťažké, hlavne v reprezentácii je to boj o miesto, konkurencia bola ozaj silná. Isto sa nepotešili, že im prišla ďalšia hráčka a zo začiatku ma ani nebrali vážne. To ma najviac posunulo, že som si budovala rešpekt, musela som ukázať, že som lepšia ako ony, a to sa mi podarilo.

Budete aj na klubovej scéne naďalej pôsobiť v elitnom maďarskom tíme UVSE Ujpešť?

Budem v tomto tíme pokračovať naďalej. Sme niekoľko rokov po sebe majsterkami Maďarska a tretie sme skončili v Eurolige. Lepší klub v Maďarsku nie je a nechcela som ísť inde do zahraničia. Pre covid som minulý rok dlho nebola doma, takže som chcela zostať bližšie k rodine. Navyše tu máme skvelé podmienky, takže nemám dôvod klub meniť.

Vodné pólo je v Maďarsku považované za jeden z národných športov a sú tam zrejme diametrálne odlišné podmienky ako u nás. Hoci sa to nedá so Slovenskom porovnať, môžete to skúsiť a priblížiť nám, ako je o vás postarané?

To je úplná rozprávka. O športovcov je v Maďarsku postarané ako v perinke. Trénujeme na ostrove Margetsziget v nádhernej plavárni, kde sú asi štyri bazény. Máme profesionálnych trénerov, kondičných trénerov, masérov či fyzioterapeutku, ktorá je špičkou vo svojom odbore. Keď sa, nedajbože, stane nejaké zranenie, behom pol dňa je zabezpečená diagnostika RTG či rezonanciou a okamžitá konzultácia u lekára. Je o nás neskutočne postarané a je to ozaj top úroveň profesionálneho športu.

Tomáš Horký, foto: archív Nataše Rybanskej