Je leto, upokojte sa
„Prosím vás pekne, to ozaj?“ Toto si vravím, keď otváram sociálne siete, pozabudnem sa a začnem čítať komentáre. Ešte aj pod pálčivými témami. Toľko nevraživosti, osočovania, útokov, ba dokonca vulgarizmov na účty cudzích ľudí, cudzích mám, otcov, babiek, dedkov, dcér… Stále sa pýtam: „To ozaj?“
Viete, rozumiem tomu, že sú, zvlášť teraz, aktuálne niektoré témy, ktoré vzbudzujú vášne. Každý má nejaký názor, niekto ho má podložený odborne, niekto „skúsenosťami“, niekto… Dobre, naozaj neviem čím. Ale naozaj je nutné, aby názor zaznel tou, povedzme, „najrýdzejšou“ slovenčinou opakovane v komunikácii, ktorá sa absolútne nemusí týkať danej témy? Občas mám naozaj pocit, že ľudia sa nedokážu baviť normálne. Pod akýkoľvek článok sa človek pozrie, v komentároch zásadne ktosi viní niektorého z politikov, hygienikov, vedcov, prípadne načrie do nekonečnej studnice zvanej očkovanie.
A ak sa naozaj nehodí ani jedno z vyššie spomenutých, prichádza na rad hľadanie vinníka. Že deti zachránili z horiacej izby? Prečo, preboha, boli deti v izbe? Kde bola matka? Že niekto nabúral autom? No určite išiel rýchlo!
Tá všadeprítomná negativita je miestami neznesiteľná. Denne sa samej seba pýtam, prečo má neustále ktosi potrebu šíriť zlobu, zlú náladu a negatívne emócie, hnusne nadávať a skutočne odpornými komentármi ubližovať cudzím ľuďom. Prípadne preraziť dno nejakými rasisticko-morbídnymi vyjadreniami, za ktoré by sa mal autor hanbiť už vo chvíli, ako mu zídu na um, i keď ich, povedzme, píše len ako nejaký trol.
Úprimne – teším sa, ako počas svojho letného voľna stíšim mobil, vypnem notebook a zminimalizujem zotrvanie na sociálnych sieťach. Čo ma trochu znervózňuje, tieto medziľudské nálady sa prenášajú aj do reality. Reálne sa mi stalo, že ma ktosi oslovil pri nákupe potravín a spontánne vypustil politické názory (=nadávky). No a už sa mi stalo, asi ako každému, že zo všednej debaty sa vykľulo virologické okienko či debata o nadľudskom sprisahaní.
A ja? Som vo fáze, keď sa mi reálne nechce vysvetľovať. Okamžite, ako niekto začne ktorúsi z pertraktovaných tém, „šípim“ hrozbu konfliktu a odpovedám len: „Dobre.“ Chcem sa s ľuďmi, najmä s tými, ktorých mám rada, rozprávať o tom, čo nás spája, o pozitívnych veciach, nie o tom, čo nás rozdeľuje. Preto mám pocit, že namiesto regulárnej dovolenky som zrelá na týždňový pobyt v tme (a to som ešte nepripomenula, že som matka dieťaťa v období vzdoru).
Tak vás na záver, uprostred leta, prosím, upokojte sa. Buďte k sebe milší, dobrí. Názory sa nám nikdy na sto percent nestretnú, ale rešpektovať sa navzájom môžeme i napriek tomu.
