Emil Klč z Kočína: Včelárstvo je krásna choroba

Sme ako tie včely, len robota nás spasí! Tlačí sa mi na jazyk citát z kultového románu Petra Jaroša – Tisícročná včela, keď s pánom Emilom vystupujeme na okraji repkového poľa pri jednom z jeho kočovných včelínov neďaleko dedinky Kočín. Treba vytáčať repkový med, roboty je habadej. Odomkne maringotku s nápisom Pozor včely, pripraví si náradie, vyhrnie rukávy a holými rukami bez ochrannej kukly odkrýva prvý úľ.

Kým o tri hodiny skončíme, nepichne ho ani jedno žihadlo. Isto ho jeho zverenkyne poznajú, upodozrievam ho… „Nepoznajú ma, je ich príliš veľa, aby ma poznali. Keď ma nechcú, idem od nich preč. Včely sú inteligentné stvorenia. Dorozumievajú sa včelím tancom, to je ich reč. Musíte im rozumieť, aby ste vedeli, čo potrebujú,” začína naše rozprávanie popri robote za sprievodu intenzívneho bzukotu včelích krídel.

Porozumieť všetkým zákonitostiam a správaniu sa včiel trvá roky. Včely sa vyvíjali milióny rokov, aby si vybudovali vlastnosti, ktoré potrebujú na prežitie. Paradoxom je, že momentálne by bez starostlivosti včelárov neprežili. Je známe, že bez včiel by sme na prežitie nemali šancu ani my. „Narušil by sa ekosystém. Aj jablko, ktoré opelí včela, je zdravšie, krajšie, väčšie a chutnejšie než jablko opelené vetrom,” prirovnáva pán Emil. Vedia to aj poľnohospodári, a tak krehkú symbiózu so včelármi vzájomne využívajú.

Pri včelách od dvanástich

Nikto z rodiny šesťdesiatpäťročného Emila Klča včely nechoval. „Tu v dedine mával včely istý pán Hulván z Vrbového. Ako malý chlapec som bol zvedavý a cez plot som ho sledoval, až ma raz zavolal bližšie, tak som sa o včely začal zaujímať. Keď išiel vytáčať med, pomáhal som mu a dostal za to fľašku medu. Keď som mal dvanásť rokov, prišiel za mojou mamou a opýtal sa, či by mi dovolila mať včely. Súhlasila. Dostal som svoj prvý úľ,” prezrádza pán Klč.

Keď odchádzal do vojenskej služby, mal už štrnásť včelích rodín. Po vojenčine si v roku 1980 kúpil kočovný voz a už ich mal razom tridsať. Do roku 2002 ich mal o desať viac. Potom pre chorobu manželky odišiel z družstva, aby sa včelám začal venovať naplno. Všetky podielové fondy investoval do včiel, dokúpil si ešte dve maringotky, navýšil stav na 120 rodín a začal byť samostatne hospodáriacim roľníkom. Ako sa hovorí, dal sa na komerčné včelárenie. V roku 2010 ich mal najviac – 150 úľov.

„Dnes ich mám sto a štyri kočovné vozy. Momentálne prepisujem 25 rodín na syna a 25 na dcéru. Pomáhajú mi, tak skúsim, či ich to zlomí, či sa na to dajú a budem mať nasledovníkov,” vysype genézu lásky k včelám. „Ako hovorieva môj kamarát včelár, medzi 10 rodinami a 100 nie je žiaden rozdiel. Aj tak povieš manželke, že máš robotu pri včelách a utečieš z domu,“ smeje sa kočínsky „veľkovčelár”. Nie je to len zámienka odísť na chvíľu z domu, je to vraj choroba, ktorá, keď vás raz chytí, je koniec. „Krásna choroba,” podotýka.

Starostlivosť o včely je alchýmia

„Je sto spôsobov včelárenia a každý včelár hovorí, že ten jeho je najlepší. Ja si všetko okolo včiel robím sám,” vysvetľuje pán Emil. Pomaly a pokojne vyberá rámiky s plástmi naplnené medom a s citom robí „medveďa”, ako hovorí odoberaniu medu, a včely pritom „zametá” z plástov metličkou. Ony sa gumeným lievikom kĺžu na dno veľkej nádoby. Maringotka sa plní včelím bzukotom, ktorý je vraj liečivý. Keď vyberie plásty, z ktorých každý môže vážiť skoro dve kilá, včely vysype naspäť do úľa a doplní rámiky s prázdnymi plástmi. „Obdivujem, čo všetko včely dokážu, keď majú optimálne podmienky. Z ich spolužitia si môžeme brať príklad,” tvrdí vášnivý včelár.

Medzi rečou plásty nakladá do pripravených debničiek a odváža naspäť domov, kde plásty „odviečkuje”, med vytáča vo veľkom medomete a nakoniec plní do sklených pohárov s nápisom Slovenský med priamo od včelára. Toho repkového nie je začiatkom júna toľko ako po iné roky. „Toľko nočných mrazov na jar nebývalo. Keď kvety pomrznú, ani moje zverenkyne nelietajú,” podotýka.

Med pri prechladnutí lepší ako antibiotiká

Okolo včiel robí intenzívne od polovice marca do polovice septembra. Na med, ktorý v spolupráci so svojimi včelími rodinami vyprodukuje, má odberateľov viac než dosť. Meno poctivého včelára si vytvoril na jarmokoch, ktoré kedysi pravidelne navštevoval. Dnes sa o med hlásia ľudia ústnym podaním. Najväčšiu klientelu má v Piešťanoch. Ceny nezvýšil ani po koronakríze.

„Všetci hovoria, že nie je medu. Korona za to nemôže. Nejako prežijeme,” deklaruje. Aj pri ňom platí, že to, čo je dobré, si ľudia nájdu. Med konzumuje celá rodina. Pomáha aj na rany. „Pri prechladnutí je lepší ako antibiotiká. Musí sa však včas nasadiť. Ja mám najradšej čistý agátový med, ale ten je príliš ťažký pre srdciarov,” tvrdí Emil Klč na priedomí v Kočíne, ktoré zdobí vyrezávaný svätý Ambróz, patrón včelárov.

Piešťanská organizácia Slovenského zväzu včelárov, ktorej predsedá, má asi 180 členov. V okrese je včelárov ešte o čosi viac. Medzi nimi aj zhruba 30 žien včeláriek. Na Slovensku je okolo 300-tisíc včelích rodín. Včelárenie sa stalo trendom, ale podaktorí rýchlo začali aj skončili. Predsa, je to poctivá robota, vstupné náklady nie sú zanedbateľné, dotácie sú v úvodzovkách ohromné, len zisky sa počítať nedajú. „Medzi včelármi sa vraj hovorí, že najdrahší je med, ktorí si sám dorobíš,” uzatvára naše rozprávanie Emil Klč a ja mám pocit, že mu dozaista učarovala akási včelia kráľovná ako v Jarošovom románe, ktorou koniec-koncov môže byť aj jeho prívetivá a k včelárskej vášni tolerantná pani manželka.