Jediná istota je zmena
Náš posledný víkend bol ako z minulosti. Na neuverenie. Pár priateľov nielen z piešťanskej bubliny, ale i tých cez niekoľko okresov. Vzájomne sa okysličujeme. Ale ten pocit je nevšedný, až divný. Zaspali sme dobu, svet už nie je hore nohami? Bol to len akýsi zlý pandemický sci-fi film, ktorý sme videli a precítili, ale už neveríme, že bol na základe skutočných udalostí? Nám sa to skutočne stalo? To zastavenie, zavretie (lockdown) a zovretie bolo skutočné?
Juraj Sedlák (Autor: archív Juraj Sedlák)
Niekedy mám pocit, akoby sme ten vzácny čas prečkali bez vedomia a zobudili sa až teraz. Neveríme tomu, čo vidíme. Je to v poriadku? Po vreckách ešte stále nosíme respirátory rôznych farieb a zavše sa ostýchame si ich nasadiť ako po prvý raz, lebo nikto okolo nás ich už nerieši. Slovo karanténa znie cudzo. Už nič neplatí. Sme čísla, ktoré klesajú. Farby covid semaforov vytesňujeme, správy a žabomyšie vojny pseudopolitikov, ktorí na nič nedorástli, už nestoja za reč.
V televízii sa naháňajú puky a my chceme byť na kohosi hrdí. Upíname sa na hokejistov, aby pre nás vybojovali radosť, ktorá nás na chvíľu vytrhne z vlastnej neradosti. Frfleme na počasie, ktoré nedokážeme ani predpovedať, a čakáme na leto. Zima bola dlhá ako tá pandémia. Mnohí sa už vidia pri „zelenom” mori, na jachte, v lietadlách a mimo reality. Už sa nevedia dočkať, už to nevedia vydržať. Chcú zmenu, ktorá nie je istá. Chcú svoju slobodu a život ako predtým. Nový normál. Normálne byť. Len nebyť v tom, čo bolo. Bude ako nebolo, ale ani tomu sa veriť nedá.
Medzi riadkami nás už strašia treťou vlnou a treťou dávkou a ďalšou mutáciou. Plné víkendové terasy a plné čerstvo načapované poháre striedajú odrazu nepotrebné papiere o bezinfekčnosti našich detí, ktoré pocitovo chodia do školy už celú večnosť. Tento týždeň som niektorých školákov fotil. Videl som im rovno do očí. Len pri hŕstke z nich som mal pocit, že sú sami sebou, plní fantázie, bez starostí, bez nánosov.
A potom život na piešťanských cestách odrazu na chvíľu ochromí nevinná labuť na Krajinskom moste a my nechápeme. Čo si to dovolila? Príroda je číro zelená a plná života. Stále je veterno, poletujú topole. Cítim to tak, že treba zostať verný sebe a svojej intuícii. Som za zdravý sedliacky rozum a jednoduchosť, ktorej nás naučila doba, ktorú sme nateraz prežili. Doslova. Nezabúdajme na tých, ktorí toľké šťastie nemali. Moja žena Kata nachádza pokoj v rozhlasových hrách. Aj teraz jednu počúva. Sľubujeme si, že začneme cvičiť. Aj to príde.
Začínam sa cítiť „slobodne” a nečakane krehko. Jediná moja istota je zmena. Držme si palce.
