S. Kadlecová: Nezabíjajme čas na sociálnych sieťach, venujme sa radšej kvalite obsahu

Celý názov vášho projektu, na ktorom ste intenzívne pracovali dva roky, bol Vplyv digitálnych médií na psychologický a osobnostný rozvoj mladého človeka. Jeho súčasťou bol aj rozsiahly výskum. Na akú vekovú skupinu bol zameraný?

Výskum som robila na vzorke 510 adolescentov vo veku od 13 do 26 rokov. V úvode som zisťovala, kedy prišlo prvý raz ku kontaktu detí s digitálnym médiom, a vysvitlo, že v mnohých prípadoch to bolo veľmi skoro. U takmer 50 percent opýtaných sa tak stalo už v predškolskom veku, pričom u 16 percent ešte v období batoľaťa.

Deti vidia telefóny, obrazovky a počítače u rodičov a usilujú sa ich napodobňovať. Je to prvok výchovy, ktorý má neskôr vplyv na rozvoj celej osobnosti mladého človeka. Tým pádom podľa mňa narastá potreba upriamiť pozornosť na bezpečnosť používania digitálnych médií. Následne som položila otázku, či ich aktivity na digitálnych médiách kontrolovali rodičia. Jedna tretina odpovedala, že vôbec neboli kontrolované, čiže nemali žiadne obmedzenia. Vystrašilo ma to, lebo mali v rukách široké spektrum informácií, ale rodičia to vôbec nekontrolovali.

V prenesenom význame môžeme povedať, že niektorí rodičia veria, že digitálne médiá sú bezpečné…

Áno, dá sa to aj takto interpretovať. Nejde nám o to, aby sme ich strašili a prinútili ich myslieť si opak, ale skôr by malo byť aj v ich záujme nastaviť systém tak, aby dôveru v digitálne médiá nestratili. Takže zamerať sa na bezpečnosť, na obmedzenie prístupu detského používateľa a na elimináciu rizík kyberpriestoru.

Pýtali ste sa aj na to, ako vnímajú digitálne médiá z pohľadu používateľov?

Nie je prekvapením, že digitálne médiá sú pre mladých ľudí silne atraktívne, trávia na nich veľké množstvo času, avšak vysvitlo, že takmer 40 percent opýtaných ho vníma ako zle strávený čas. Zároveň pre 30 percent adolescentov je to zdroj dezinformácií a depresie a len zvyšná tretina respondentov vníma pozitívum digitálnych médií v spojení so svetom. Je to dôkaz toho, že digitálne médiá sú plné informácií a aplikácií bez jasného zámeru hodnotovo kultivovať osobnosť mladého používateľa. Bola som príjemne prekvapená, že respondenti sa o tom nehanbili rozprávať a boli v odpovediach veľmi otvorení. Kombinovali sme zatvorené a otvorené otázky, čím vznikal priestor aj na obhajobu ich postojov a názorov.

Aké ďalšie otázky ste im kládli v rámci výskumu?

Keďže som si v úvodnej fáze naštudovala odborné práce a výskumy zo zahraničia, aby som mala s čím porovnávať, venovali sme sa aj otázkam kyberšikany, vplyvu reklamy a, samozrejme, som sa pýtala aj na čas strávený na sociálnych sieťach. Veľmi podrobne sme riešili, aké kontá majú založené a kedy si založili prvé. Vysvitlo, že to bolo v rozmedzí od 7 do 10 rokov. Skúmala som mieru dôvery adolescenta k digitálnym médiám, lebo niektorí o sebe zdieľali príliš osobné údaje, ako napríklad telefónne číslo a bydlisko, čo bolo alarmujúce. To nám potvrdilo potrebu hovoriť a písať o tejto problematike, aby sme dospievajúcich mladých ľudí dokázali lepšie chrániť a možno aj odporúčali isté vzdelávania a kontrolu ich správania na sociálnych sieťach.

Ako sú na tom naši adolescenti v porovnaní so zahraničím?

Lepší sme určite v komunikácii, lebo zahraničné výskumy a zdroje uvádzajú veľmi nízku úroveň reálnej komunikácie zoči-voči medzi adolescentmi. Dochádza k eliminácii osobného kontaktu a veľa sa toho rieši práve cez sociálne siete, kde padajú zábrany vo vyjadrovaní, ale vznikajú aj nedorozumenia a konflikty práve pre neosobnosť tejto formy komunikácie.

Odkazuje sa na podstatný aspekt sociálnych sietí a tou je anonymita, keďže tam môžete vystupovať bez identity a bez pravého mena. Systém vás nevyradí, pokiaľ nezdieľate nejaký nevhodný obsah. To je do istej miery nebezpečné. Zahraničné zdroje uvádzali, že mladí ľudia strácali schopnosť rozoznať, čo je vhodné povedať priamo do očí, lebo na sociálnych sieťach tieto zábrany opadajú, pokiaľ ste v anonymite. V tejto osobnej komunikácii sme na tom lepšie ako adolescenti v zahraničí.

Ktoré zistenia vás prekvapili najviac?

Mňa ako mladé dievča prekvapilo, že až 36 percent dievčat odpovedalo, že digitálne médiá sú pre nich zdrojom úzkosti a depresie. Príčinou je, že dievčatá si cez sociálne siete nesprávne určujú modelové role a vzory, a potom nie sú schopné vnímať, čo je realita a čo je súčasťou klamu a ilúzie generovanej virtuálnym priestorom. Životy takzvaných influenceriek nie sú odrazom ich reálnych životov, ale sčasti je to póza, pozlátko a kráčanie po povrchu.

Výskum v sebe niesol aj pozitívne zistenia, lebo pre mnohých sú digitálne médiá najmä zdrojom informácií a ľahko dostupný komunikačný prostriedok. Aj preto sme sa s mojím školiteľom, docentom Petrom Rusnákom, zhodli, že by sme sa nemali usilovať o odstránenie digitálnych médií zo spoločnosti, pretože ľudia sa nebudú vzdávať niečoho, čo im uľahčuje každodenný život a „zatraktívňuje“ využitie voľného času. Usilujeme sa preto o zmenu v systéme, aby čas strávený na sociálnych sieťach nadobudol charakter efektívnej práce a prispieval v zdravej miere k rozvoju osobnosti.

Prezradili vám respondentky a respondenti vášho výskumu aj koľko času trávia v priemere na digitálnych médiách?

V priemere je to jednu až tri hodiny denne, čo ma prekvapilo, lebo môj odhad bol vyšší. Isté percento adolescentov trávi na sieťach tri a viac hodín. Nemyslím si, že čas na sieťach a s elektronickými médiami je najväčší problém. Hrozbu a riziká vidím v tom, s akým obsahom a v akom veku prichádzajú mladí ľudia do kontaktu.

Predpokladám, že ste vplyv sociálnych médií skúmali aj sama na sebe. Bolo to tak?

Áno. Pracovala som na tejto problematike aj z dôvodu, že zistenia prinášajú úžitok aj mne samej. Na sociálnych sieťach som veľmi aktívna. Je to úžasný komunikačný prostriedok, keďže mám sestru a kamarátov v zahraničí. Komunikácia cez sociálne siete vie však občas byť aj klamlivá, lebo v nej odpadá tón hlasu, reč tela, intonácia a pohľad do očí. Živé emócie a osobné stretnutia nenahradí žiadny emoji či smajlík. V čom mi tento výskum pomohol, bol obsah. Uvedomila som si, že chcem byť na takej aplikácii alebo sociálnej sieti, ktorá ma nebude oberať o čas a nebude mi škodiť. Na sociálnych sieťach prichádzame do kontaktu s množstvom názorov a strácame schopnosť vytvoriť a obhájiť si svoj vlastný názor na problematiku, ktoré sa nás priamo dotýka. Musíme sa v tomto smere vzdelávať.

V aplikatívnej časti projektu sme s mojím školiteľom pripravili manuál prevencie vhodný pre učiteľov a navrhli nastavenie edukačného plánu na školách s cieľom vstúpiť s týmito témami medzi študentov a viac sa pritom zamerať na vzdelávanie v oblasti kyberzručností. Adolescenti by získali vedomosti, čoho sa vystríhať, a čo naopak využiť vo svoj prospech pri vzdelávaní. Na piešťanskom gymnáziu túto aktivitu stihneme realizovať ešte tento školský rok.

Plánujete sa tejto problematike venovať vedecky aj naďalej?

Práve som zmaturovala a chystám sa na štúdium psychológie. Hlásim sa na Karlovu univerzitu do Prahy a tento výskum bol pre mňa spoznaním problematiky, ktorej sa chcem aj naďalej odborne venovať. Peter Rusnák mi umožnil odvolať sa v mojej vedeckej práci na autority v odbore – na docenta Mariána Špajdela z katedry psychológie Trnavskej univerzity a na slovenskú europoslankyňu Miriam Lexmannovú, ktorá sa téme budúceho využitia technológií, umelej inteligencie a bezpečnosti detí v online priestore venuje v prostredí odbornej diskusie na Slovensku i na úrovni legislatívnych procesov Európskej únie.

Je to veľmi široká problematika, ktorá sa dotýka každého z nás. Aj teraz počas pandémie sme prostredníctvom elektronických médií mohli udržiavať kontakty, študovať a do istej miery sa aj autenticky stretávať v online priestore. Mnohé o dôsledkoch koronakrízy na našu psychiku sa dozvieme až neskôr, s odstupom času, čo je pre výskum digitálnych médií veľmi zaujímavé a vnímam to aj ako výzvu.