Záhadné pristátie amerického bombardéra na letisku
Minulý štvrtok uplynulo už 76 rokov od núdzového pristátia poškodeného amerického bombardéra B-24 na piešťanskom letisku. Na vlastné oči videl zatýkanie americkej posádky Nemcami dnes 85-ročný Piešťanec Viliam Tauber, vášnivý pilot bezmotorových lietadiel. Záhadou zostáva, ktorá posádka tu vlastne pristála. Archívne zdroje sa totiž rozchádzajú.
Pamätníci posledných vojnových udalostí roku 1945 si na tento nezvyčajný deň azda ešte matne spomínajú. Písal sa 25. marec a malý deväťročný Viliam práve dojedol obed. Odrazu začul neskutočný hukot. „Sledoval som tento obrovský štvormotorový stroj, ako letí veľmi nízko ponad hotel Eden. Nikto nič také predtým nevidel. Sadol som na mamin bicykel pod rúru a s kamarátmi sme trielili na letisko, kde sme
Liberator videli rolovať na dráhe k vojenskému hangáru v sprievode dvoch Messerschmittov 109G6. Mal poškodené dva motory na pravej strane, vrtule na ľavoboku sa krútili. Obdivovali sme veľkosť doposiaľ nevídaného stroja,“ rozpráva pán Viliam.
Keď trochu ošuntelý bombardér zastavil, vystúpilo z neho deväť členov americkej posádky a Nemci ich sprevádzali so samopalmi do zajatia. „Liberator mal meno Corsica Kid a podľa mojich zistení z utajenej správy číslo 13191 o stratenej leteckej posádke bol zo 459. bombardovacej brigády amerického letectva. Letel z talianskej základne Giulia a bol na ceste do Prahy. Pre poškodené motory musel bombardér po ceste núdzovo pristáť dúfajúc, že to bude na území, kde už boli ruskí spojenci. Poslednú polohu hlásil na súradniciach 48° 10‘ N, 14° 02’ E, čo zodpovedá polohe Piešťan,“ opisuje pán Tauber informácie z utajenej správy amerického archívu, ktorej kópiu má k dispozícii.
Záhada okolo posádky
Keď po lietadle od Krajinského mosta začali strieľať protilietadlové kanóny a vzápätí ho dva Messerschmitti nútili pristáť, azda piloti William Callahan a Donald Clark pochopili, že je zle. Poškodený Liberator musel „na zem“. Dostal sa do rúk dislokovanej nemeckej elitnej jednotke 1/JG 53, ktorej velilo nemecké stíhacie eso z 203 zostrelmi – Helmut Lipfert. Toto víťazstvo bolo však podľa knihy amerického historika pripísané Richardovi Göbelovi z 2. Staffel. A práve táto nemenovaná kniha sa nakoniec stala zdrojom ďalšej záhady. Ohľadom posádky a prezývky bombardéra, ktoré v Piešťanoch pristálo.
„Rozčarovanie prišlo až po rokoch, keď mi renomovaný historik Ing. arch. Štefan Androvič napísal, že na piešťanskom letisku podľa knihy amerického historika v inkriminovaný deň pristálo lietadlo s inou posádkou a označením. Presnejšie bombardér B-24J z 456. bombardovacej brigády s prezývkou „Duchess“ pilotované poručíkom Allanom Edmondsonom a podporučíkom Williamom Williamsonom. Pristál tu iba jeden stroj, a tak zostávam v rozpakoch,“ spomína Viliam Tauber.
Pochybnosti má dodnes, ale verí aj odborníkovi a priateľovi, ktorý mu túto informáciu amerického historika sprostredkoval. Zajatá posádka bombardéra sa údajne vrátila domov pri jednej zo vzájomných výmen vojnových zajatcov.
Lietanie je choroba
Faktom zostáva, že jeden poškodený americký bombardér B-24 Liberator na piešťanskom letisku 25. marca 1945 celkom určite pristál. Viliam Tauber vie, že život dnes prináša iné problémy ako rozlúštenie dávnej záhady.
„Nezabúdajme však na tých, ktorí nám priniesli mier a život, ktoré mali v období vojny veľmi nízku cenu,“ vyznáva sa 85-ročný Piešťanec, letecký nadšenec a pamätník. Sám si hovorí aj „amatérsky“ historik. Je celkom možné, že práve tento zážitok započal vášnivý vzťah malého Viliama k lietaniu. Neučarovali mu síce veľká a hlučné lietadlá, skôr tie bezmotorové, ktoré sa neskôr naučil pilotovať a uskutočnil stovky štartov. Plachtením vo vetre strávil tisícky hodín.
„Lietať som začal v roku 1953. Môj otec bol dopravný pilot, tak som to asi zdedil aj po ňom. Zarábal som si ako výtvarník, ale letectvo ma bavilo viac ako čokoľvek iné. Bol som plachtár. Vetrone sú lepšie ako motorové lietadlá, musíte totiž dokonale ovládať meteorológiu, je to umenie. Lietanie je zároveň choroba. Sú to určité návyky, ktoré keď stratíte, budú vám neskutočne chýbať,“ uzatvára naše tajuplné rozprávanie Viliam Tauber.