Filozof Peter Rusnák: Otvárajme sa nádeji, ktorá uzdravuje

Viesť rozhovor je vo filozofii istá forma poznania. A keďže rozhovor sa začína položením otázky, tá by pre filozofa mala byť priam strhujúca, je to tak?

Máte pravdu – niet nad dobre položenú otázku. Filozofia sa dnes stáva popoluškou (a možno ňou vždy bola), pričom jej miesto úspešne vypĺňajú pseudo-vedecké teórie a dojmológia: svet hoaxov a dezinformácií svojou nástojčivou exkluzivitou priťahuje pozornosť ľudí a vidíme, že čoraz viac oslovuje a formuje ich mysle bez rozdielu veku. V nedávnej diskusii študentov piešťanského gymnázia a poslucháčov pedagogiky na Trnavskej univerzite s odborníkom na manipuláciu vo verejnom priestore sme sa dotýkali aj tejto bolestnej témy. Bolestnej preto, lebo nám čímsi príťažlivý svet klamu a manipulácie berie a ničí vzácny kvet antickej vzdelanosti a múdrosti, ktorou filozofia pre človeka pestujúceho slobodu a vyznávajúceho rešpekt k druhému po stáročia nesporne bola. Vo filozofickom dialógu berieme druhého vážne. Zdá sa však, že v dobe neskorej (filozofické označenie pre dnešok) to tak nie je. Nemáme čas na seba, nieto ešte pre druhého. Možnosti dialógu ako ochoty počúvať druhého sú radikálne obmedzené. Naše stretnutie je hádam opakom tohto tvrdenia.

Filozofia (z gréčtiny) znamená aj lásku k múdrosti. Vy musíte byť zamilovaný do myslenia, mýlim sa?

Ak môžem trošku mentorsky upozorniť, ono filia v označení filozofie má bližšie k nášmu chápaniu priateľstva než k mileneckej láske, teda filozofia je priateľským vzťahom k múdrosti, je intelektuálnou sympatiou k špecifickému poznaniu sveta. Byť a zotrvávať v priateľstve s múdrosťou môže byť často opojnou skúsenosťou. Keďže filozofia nie je naivnou interpretáciou sveta, tak práve preto je poznaním mnohokrát skeptickým a bolestným. Nikdy však cynickým! Ak je filozofia cestou, potom tejto radosti z kráčania môžu porozumieť mnohí. Byť zamilovaný do cesty, do putovania, do krajiny, ktorou cesta vedie… Prečo nie? Možno sme viac pripútaní k ceste než k jej cieľu. A určite sa dá byť zamilovaný do tých, ktorých na tejto ceste stretávame.

Momentálne sa naše nádeje utiekajú k vedcom a odborníkom na zdravie. Akú úlohu dnes plnia filozofi uvažujúci o bytí a pravde?

Ak sa pýtate, či môže byť filozofia terapiou, myslím si, že liečebné účinky filozofie sú priamo vpísané do jej štruktúry. Už sokratovský dialóg oblažuje dušu, je starosťou o ňu. Pre objektivitu však treba dodať, že si to nemyslia všetci. Napríklad Wittgenstein tvrdil, že filozofia je chorobou duše. Podľa mňa je samotnou povahou filozofického myslenia smerovať k hafé, t. j. zažínať k novému poznaniu, inšpirovať, otvárať sa nádeji, ktorá uzdravuje. Prieniky medzi filozofiou a klinickou psychológiou sú zvlášť dobrodružnou výpravou za poznaním človeka a možnosťami choroby.

Pýtate sa, čo je dnes úlohou filozofie? Nedávno sme s kolegami zo zahraničnej technickej univerzity a slovenskej zdravotníckej fakulty podali vedecký grant na tému etiky strojov a umelej inteligencie, ktorý chce pomenovať našu blízku budúcnosť a odpovedať na otázky budúceho času. Zdá sa, že filozofická antropológia môže byť v tomto odhaľovaní prísľubov a nástrah budúcnosti veľmi užitočná. Ak vašu otázku pochopím širšie, myslím si, že úlohou filozofie je byť nápomocnou v myslení otvárajúcom sa pravde, v konaní, ktoré môže pomáhať a pri vytváraní priestorov, ktoré môžu byť inšpirujúce a azda aj príjemné pre život.

Tak ako vedy prechádzajú svojím vývinom a revolúciami (pútavo o tom píše Thomas Kuhn v Štruktúre vedeckých revolúcií), aj filozofia vždy znova hľadá a definuje miesto svojej užitočnosti. Viete, je také historické klišé – philosophia ancilla theologiae est, teda, že v stredovekej scholastike plnila filozofia ako logika a metodológia svoju úlohu či spoločenské zadanie hlavne ako slúžka teológie. Je to však degradácia filozofie? Myslím si, že v epoche kresťanskej scholastiky bola služba považovaná za cnosť. Takže poslúžiť niekomu, slúžiť pravde a dobru, nemusí byť dehonestáciou. Možno sa však mýlim…

Známy americký lingvista a filozof Noam Chomsky hovorí: „Ľudia nevedia, čo sa deje, a nevedia ani to, že to nevedia.“ Čo vieme?

Chomsky je veľkým vizionárom, kritikom a brilantným mysliteľom, ktorého proroctvá presahujú kontext súčasnej americkej kultúry. Zaujal už v 60. rokoch výskumami v oblasti jazykových kompetencií, ale aj nonkomfornými debatami s Michelom Foucaultom o liberalizme, charaktere spoločnosti a štátu. Za neprehliadnuteľného aktéra tejto pokračujúcej diskusie o nás a spoločnosti, v ktorej žijeme, považujem taktiež neurolingvistu, kognitívneho vedca a filozofa Stevena Pinkera, ktorý nám ponúka možno netradičný, zato však pravdivý príbeh o sile racionálnej argumentácie, možnostiach kritického myslenia, naliehavej výzve k humanizmu a pokroku.

Pri všetkých nedostatkoch žijeme v najlepšom svete, aký sme mohli počas dejín zažiť, sme dedičmi osvietenských ideí, ktoré nás zaväzujú zostať humánnymi. Pinkerova interpretácia svetových dejín je postavená na tzv. tvrdých dátach, preto ju len ťažko môžeme zmiesť zo stola, hoci našej náture imponuje skôr temnejší výklad dejín a súčasnosti. Teda, čo vieme? Môžeme spoznať dosť faktov, aby sme svet považovali za dôstojné miesto pre život, ktorý je však pre nás zároveň výzvou tieto zdedené spoločné dobrá udržiavať a zachovať pre budúcnosť.

Sokrates tvrdil: „Najmúdrejší je ten, kto vie, že nič nevie.“ Čo vo filozofii znamená nič nevedieť?

Tradícia skutočne Sokratovi tento výrok pripisuje. Otázka nevedenia však znamená skôr poznanie obmedzení a limít, vymedzenie hraníc poznania, čo mnohých géniov orientovalo k intelektuálnej skromnosti a životnej pokore. Zdá sa, že ani dnes by starogrécka veštkyňa Pýtia v Delfách nemusela na výroku o najmúdrejšom spomedzi Grékov, teda o Sokratovi a jeho intelektuálnej poctivosti, nič meniť. Už Platón vedel, že Sokrates je nasledovaniahodný vzor. A azda to vieme aj my, ľudia doby postfaktickej.

Je dnes filozofom tak trochu každý z nás? Myslíte si, že ľudia viac ako inokedy prehodnocujú svoje postoje, zamýšľajú sa nad bytostnými otázkami, ktoré im unikali?

Jedným z benefitov krízy je vytvorenie času a priestoru pre pýtanie sa, hľadanie a sebapoznanie. Kríza vyzýva k zastaveniu sa a ku kladeniu otázok. Odpovede by mohli byť autentické, teda také, ktoré sa nás svojou pravdivosťou dotýkajú. Nemecký lekár a filozof Karl Jaspers poukázal na význam tzv. hraničných situácií v ľudskom živote. Je možno paradoxom doby, že informácií máme k dispozícii neúrekom, len ich spracovanie a vyhodnotenie zostáva problémom. S talentovanou gymnazistkou Simonou Kadlecovou pracujeme na viacročnom projekte, ktorý bližšie skúma digitálne kompetencie mladých ľudí. Z rozsiahleho prieskumu vidíme, že dostupnosť dát a prístup k informáciám naozaj nie je problém mladých ľudí, tzv. digitalizácia prebieha nad všetky očakávania. Kompetencie študentov sú nevídané, rovnako čas, ktorý sú ochotní digitálnemu zdieľaniu venovať.

Otvára sa tu však aj priestor pre definovanie porúch pozornosti a vnímania, akejsi kyberchorobnosti či digitálnej demencie, ktorá splošťuje interpersonálne väzby a vyprázdňuje svet sociálnych interakcií a významne mení reálne očakávania. Hľadanie existenciálneho zmyslu a kladenie bytostných otázok sa v hedonickom svete konzumovaných informácií len ťažko presadzuje. Slovenský filozof, jeden z mojich vynikajúcich pedagógov, profesor Miroslav Marcelli, sa v tomto kontexte pýta – koľkých ľudí môžeme skutočne milovať? Ilúzia digitálneho priestoru nám ponúka neobmedzené možnosti. My však vieme, že je to stále len ilúzia.

Vaša kolegyňa, česká filozofka Anna Hogenová, tvrdí, že najdôležitejšie je dnes naučiť sa žiť v neistote. Neistota je vraj základnou podmienkou všetkého. Súhlasíte s ňou a ako vy vnímate neistotu?

Myslieť v dobe istôt na neistotu, to je provokujúca výzva. Ostatne, filozofia vždy rada provokuje. Otvoriť sa neistote bolo v každej dobe náročné, pritom práve dnes žijeme životy oveľa zaistenejšie než v minulosti. Profesorka Hogenová však upozorňuje, že súčasný pocit zaistenosti, rôznych garancií, predvídateľnosti a merateľnosti zostáva vždy pocitom iluzórnym. Svet vedeckých dát a objektívnej exaktnosti nedokáže zabezpečiť naše privátne životy pred nepredvídateľným.

Iste, súkolia práce, kritériá plánovania, šum aktivity a pre niečo stále užitočnej činnosti, táto prevádzka každodennosti je realitou, ktorá nás obklopuje. Nie je však bytostným základom, z ktorého by sme mohli čerpať živiny pre naše bytie, v ktorom by sme sa mohli re-kreovať. Naše životné zaistenie nestojí na tabuľkových výkazoch, numericky potvrdených očakávaniach a statusových symboloch. Neistota nás obklopuje ako stále prítomná možnosť straty zmyslu. Ako kolaps zmysluplnosti. Načo to všetko? Myslieť túto možnosť má potenciál vrátiť nás do života, môže pomôcť prehodnotiť priority, zmeniť štýl, byť viac nablízku tým, ktorí nás potrebujú.

Sú otázky, ktorých sa bojíme. Vírus nám pripomenul vlastnú smrteľnosť, klasické memento mori – pamätaj, že zomrieš. Smrť je najväčšia istota. Je smrť pre filozofiu východiskom?

Tematizovaná smrť je v existenciálnej filozofii nielen východiskom, ale priamo pozvaním k autentickému životu. Táto bazálna neistota, ktorá môže život a jeho výdobytky tak radikálne spochybniť, je zároveň cestou k plnšiemu životu a pravdivejším vzťahom. Neviem, či sa otázku smrti, obklopení jej každodenným zobrazovaním v kriminovinách a medializovaním rôznych tragédií, bojíme otvárať. Myslím si však, že tabuizácia smrti v našej kultúre pramení skôr z neochoty pripustiť si ju ako životnú perspektívu, ako existenciálny fakt, lebo ako taká je spochybnením všetkých istôt, nevkusnou výčitkou našej povrchnosti, škandálnou degradáciou každej reklamy a hlavne pravdivým zrkadlom žiarivého príbehu o úspechoch konzumnej kultúry.

Nemecký filozof Martin Heidegger, ktorému ste venovali jednu zo svojich knižiek, verí, že základnou ľudskou skúsenosťou je úzkosť. Tú pocítil za posledný rok asi každý z nás. Prečo úzkosť?

K Heideggerovi ma priviedol ďalší vynikajúci pedagóg, docent Jozef Piaček. Nadchol ma pre svoj originálny koncept filozofie synkriticizmu a časovosti – perichoronozofie, na ktorých ďalej v jeho intenciách pracujem. O doslova liečivých účinkoch filozofie konkordancie môžu vypovedať poslucháči našich prednášok na filozofických kongresoch, vedeckých konferenciách a v akademickom prostredí. Pre Heideggera však vo filozofii nejde primárne o terapiu. Úzkosť je spôsob našej existencie, spôsob, ako čelíme svetu.

Štruktúra sveta je časová, pričom plynutie, strácanie a míňanie odhaľuje a sprítomňuje náš zánik a pôsobí ako strata zmyslu. Úzkosť ako bezpredmetný strach, ktorý ochromuje. Beh sveta nám však ponúka analgetiká, ktorými existenciálny strach úspešne tlmíme. Je to hromadná toxikománia egoizmu, narcizmu a konzumu. Príbeh, ktorým dokážeme dočasne potlačiť mnohé autentické úzkosti. Ak sa vrátime na začiatok – kríza môže byť cestou k plnšiemu životu.

Vzdelávanie sa v tejto kríze ukázalo ako obrovská výzva. Vy pôsobíte ako vysokoškolský pedagóg aj stredoškolský učiteľ. Kde má podľa vás súčasné vzdelávanie najväčšie medzery?

Ako obdivovateľ rakúskeho filozofa Konrada Liessmanna, tohto neúprosného diagnostika kolabujúcich vzdelávacích inštitúcií a bezradnosti všetkých súčasných politík vzdelanosti, aj ja mám tendenciu vnímať možnosti vzdelanosti azda až príliš skepticky. Je to však realizmus, ktorý oslobodzuje. Na univerzite sa usilujeme formovať a pripraviť pre prax budúcich pedagógov, ktorí prevezmú od nás štafetu. Vychovávať k sebavedomému občianstvu a kritickému mysleniu je ušľachtilý a spoločensky významný cieľ. Nemusím asi uvádzať, že v našom systéme vzdelávania musia poslucháči štúdia objaviť v sebe silnú vnútornú motiváciu k budúcej práci v školstve. Dúfam, že ich dokážem inšpirovať a pomáhať im.

Čo sa týka stredoškolských aktivít, mám pravdepodobne šťastie na študentov. Sú to talentovaní mladí ľudia s ochotou pracovať na zmysluplných projektoch, ktoré ich zároveň kultivujú. Nedávno sme pre piešťanské gymnázium robili malý prieskum hodnotenia kvality očami jeho absolventov. Veľmi ma potešilo, že mnohí z nich rozpoznali význam formácie ku kritickému mysleniu a jeho dôležitosť pre ich profesionálny i súkromný život. Nakoniec dnes môžete vyštudovať a robiť takmer čokoľvek, a pokiaľ vašu prácu neprevezmú stroje, môžete vnímať aj jej potenciál a spoločenskú užitočnosť. Ak vás škola naučila okrem základných kognitívnych kompetencií byť v živote a vo svojej profesii kreatívnym, solidárnym, empatickým a zdravo asertívnym občanom, ktorý vie spolupracovať a vníma problémy svojho okolia ako výzvy k spoločnej zodpovednosti, potom by mohla byť radosť študovať na takej škole, čo myslíte?

Ktorá filozofia je najbližšia vášmu mysleniu a uvažovaniu o svete a prečo? V týchto dňoch vychádza vaša najnovšia kniha o ruskej filozofii, je to atraktívna téma?

Najviac ma oslovuje filozofia personalizmu a fenomenológia, dva prúdy modernej filozofie 20. storočia. Blízky mi je aj štrukturalizmus. Myslím si, že tieto filozofické školy môžu aj dnes pravdivo vypovedať o našej situácii vo svete, pričom ich reč dokáže byť relatívne zrozumiteľná i „laickej verejnosti”, v existencializme sa tento potenciál filozofie prejavil naplno. Ruská filozofia bola pre mňa vždy lákavou ponukou, ktorá mi sprístupnila svet úžasných tém a zanietených odborníkov, ktorí ich skúmajú.

Filozofi z celého sveta prichádzajú na vedecké kongresy a kolokviá do Európy, kde zdieľajú svoje poznatky v atmosfére vzácnej štedrosti. Výskumný pobyt na Lomonosovovej univerzite v Moskve bol pre moju profesijnú orientáciu zásadný. Na druhej strane téma ruskej filozofie nie je vo svete takou exotikou, ako je niekedy tabuizovaná pre nás, pohrobkov socializmu. Bachtinova filozofia, teória kultúry a jeho literárne výskumy zažívajú v Amerike doslova intelektuálny boom. Naša najnovšia kniha o ruskej filozofii, písali sme ju s českým a ruským kolegom, svojím spôsobom zdravo provokuje. Teraz veríme, že si nájde empatických čitateľov.

Prezraďte mi, ktorá kniha zmenila váš život?

Na túto otázku neviem jednoznačne odpovedať, je pre mňa príliš náročná… Povedzme, že v rôznych etapách života to boli vždy iné knihy. V detstve Tom Sawyer a všetky možné robinsoniády, na gymnáziu Hesse, Saroyan, Kafka, Dostojevský, Camus, Hrabal, Dominik Tatarka, neskôr Nabokov, Borges, Musil… Následne filozofické diela, ale aj poézia. Bibliu u nás často listujeme a je to na nej vidieť. Dá sa povedať, že už na gymnáziu sme veľa čítali a často sme sa o literatúre rozprávali a hádali. Knižky sme si chodili kupovať do Prahy s veľkými batohmi na chrbtoch. Náš intelektuálny hlad bol veľmi silný. Ako študenti sme písali básne a poviedky, publikovali sme ich v literárnych časopisoch a vydali sme aj zopár zbierok. V Trnave sme pri mestskej knižnici založili vysokoškolský literárny klub, kam sme si pozývali do diskusií slovenských spisovateľov, literárnych vedcov a kritikov. Ak sa pýtate, čo ma oslovuje dnes, som ponorený do monumentálnej knihy komentárov prof. Hilského k Shakespearovi a je to úžasný zážitok, doslova rozkoš z textu, ako hovorí Roland Barthes.

Aké je to žiť s filozofom? Čo by mi na túto otázku asi odpovedala vaša žena, vaše deti?

Asi to nie je žiadna prechádzka rozkvitnutou záhradou… Usilujem sa však, aby to aj napriek istej námahe bola príjemná cesta lesom s peknými výhľadmi. Často je to však cesta bez istenia, občas krutý výšľap zo základného tábora bez záchytných lán… Len s veľkou dávkou tolerancie a obetavosti blízkych milovaných mohli filozofi učiť, písať, prednášať… No a niekedy to tí najbližší nezvládli, ako sa to škodoradostne pripisuje Xantype. Neprávom, samozrejme. Pred akousi významnou skúškou ma moja obetavá žena Silvia aj s deťmi dočasne opustila. Na moju žiadosť. Musel som sa koncentrovať na obhajoby a ona to chápala. Venovala mi priestor pre koncentráciu a tvorbu, a nielen za to som jej vďačný. Práve za priestor slobody, podpory a pochopenia musia byť filozofi vďační. A oni zväčša aj sú.

A teraz jedna „jednoduchá“… Prezraďte mi, prosím, čo je šťastie?

Byť vyrovnaný sám so sebou, prijať sa. A byť prajný, pomáhať a podporovať druhých a tešiť sa z ich úspechu.

A posledná… Na akú otázku by ste chceli nájsť odpoveď?

V jednej meditatívnej knižke sa Josef Čapek pýta slovami okoloidúceho – kamže, pútnik, kam ťa vedie cesta? A pútnik, ten večný homo viator, odpovedá, že odnikiaľ nikam… jednoducho nevie. Putuje v tajomstve bytia. Nemyslím si, že by sme mali nevyhnutne poznať všetky odpovede na naše otázky. V detstve ma fascinoval jeden Gauguinov obraz z Tahiti, kde sa v horúcom dni po poľnej ceste zakráda čierna mačka. Čo videla? Poznal Gauguin dôvod jej zakrádania? To by ma ešte aj dnes zaujímalo…

Doc. PhDr. Peter Rusnák, PhD. (1976) vyštudoval filozofiu na Filozofickej fakulte Trnavskej univerzity. Učí na Gymnáziu Pierra de Coubertina v Piešťanoch, kde sa venuje rôznym projektom a podporným programom, ktoré zvyšujú občiansku kultivovanosť študentov. Pôsobí aj na Katedre pedagogických štúdií Pedagogickej fakulty Trnavskej univerzity, kde je akreditačným garantom programu občianska náuka. Je členom viacerých vedeckých spoločností. Podieľa sa na výskumných úlohách a vedeckých grantoch. Je autorom a spoluautorom vedeckých monografií a odborných článkov publikovaných na Slovensku i v zahraničí, ako aj autorom kníh Pravda, veda, symbol (2008), Čítanie z Heideggera (2013). V týchto dňoch vychádza kniha, ktorú napísal so spoluautormi A. Rybasom a J. Feberom – Chápanie slobody v ruskej filozofii 20. storočia (2020). Žije v Piešťanoch, je ženatý, má dve deti Elišku a Jakuba.