O gestách samospráv
Viete, moje životné heslo znie: „Kto chce, hľadá spôsob, kto nechce, hľadá dôvod.“ Veľmi často podľa tejto vety nazerám na aktivity ľudí, pretože ak má niekto skutočne vôľu čosi vykonať, bude to skúšať dovtedy, kým sa mu to nepodarí.
Mám šťastie, že vďaka práci som v bežných časoch stretávala a dnes pozorujem spred počítačovej obrazovky mnoho nadšených ľudí. Ľudí, ktorí všetkými možnými cestami skúšajú čosi vyriešiť, priniesť, vybaviť, zariadiť. Jednoducho, čo sa im zdá v danej chvíli vhodné, to robia, nech to stojí čokoľvek. A následne o svojej práci hrdo dávajú vedieť, pýšia sa ňou. Bez vlastností, ako je nadšenie, odhodlanie, zápal pre vec, tvrdá práca a následne pocit, že s výsledkami sa treba pochváliť, by sme azda nikdy nepoznali slávnych vynálezcov, spevákov, politikov. A áno, robiť, čo sa dá, a hovoriť o tom nahlas treba aj v správe vecí verejných.
V tejto súvislosti premýšľam napríklad nad tým, ako niektoré mestá a obce vítajú nových obyvateľov. Pri narodení dieťatka poskytujú mnohé jednorazový finančný príspevok. Áno, dávajú ho malé obce aj bratislavské mestské časti. Ale napríklad aj v takej Seredi rodina dostane od mesta 200 eur potom, čo sa bábätko dožije aspoň 60 dní. Je to pekný peniaz, poteší, pomôže, ale nie vždy úplne záleží na výške takéhoto príspevku.
Aj pri nižších sumách totiž nemusí byť zámerom priamo pomoc ako skôr gesto. Je to demonštrácia toho, že si samospráva váži nových obyvateľov, vníma ich dôležitosť a hovorí im niečo v zmysle: „Sme radi, že ste sa usadili v našom meste, a sme tu pre vás.“ Piešťanskí rodičia určite vedia, o čom píšem, lebo tým po narodení nepríde ani uvítací list, nieto ešte príspevok. Príde však šek s vyčísleným doplatkom za smeti.
Takto je to aj s respirátormi. Rozdať po dva respirátory aspoň seniorom? Niektorým to môže pomôcť, pre iných je to spomínané gesto. V každom prípade nákup samosprávu nezruinuje, keďže príkladom sú desiatky ďalších miest a obcí, ktoré respirátory začali rozdávať už v januári. Vyjadrili tým záujem, pochopenie situácie, spolupatričnosť so svojimi ľuďmi.
Občania nevidia za múry úradov, nevidia predstaviteľom samospráv do hláv a nevedia im čítať myšlienky, ktoré môžu byť akokoľvek plné pochopenia a úcty. Ale vidia, keď k nim niekto prehovorí, natiahne ruku a povie, „nech sa páči, azda vám to aspoň trochu pomôže, sme v tom spolu“.
Minulý týždeň sa pre vládne uznesenie dočkali pomocnej ruky tí, ktorí sú opustení a nemajú si v čase pandémie ako nakúpiť. Tak verme, že to bude novým nádychom v ceste k otvorenosti a bližšieho vzťahu s obyvateľmi.
