Päťdesiatnik Jaroslav Žitňanský diskom nehádže už ani pre radosť

Dvojkilový disk nedržal v ruke už ani nepamätá. Musel chvíľu váhať, či nejaký nájde v garáži. A pritom to vôbec nie je lacné atletické náradie. „Kvalitný disk môže dnes stáť aj do tisíc eur, záleží od výrobcu a značky,“ vraví čerstvý päťdesiatnik, statný, 190 centimetrov vysoký Jaroslav Žitňanský. Antický sochár by ho ako olympionika 700 rokov pred Kristom hravo vymodeloval do sochy. Z tých čias sa totiž datuje hod diskom ako pôvodná olympijská disciplína, ktorá bola súčasťou antického päťboja.

67 metrov a 20 centimetrov

Jaroslavovi disk učaroval vďaka otcovi, ktorý ho viedol k športu už odmalička. „Otec bol učiteľ na druhej základnej škole na Rázusovej ulici v Piešťanoch. Učil síce chémiu, ale sám sa trochu venoval atletike a mňa s bratom už odmalička viedol k športu. Zamlada som hrával futbal, neskôr hokej a popritom som hádzal aj disk,” zablúdi Jaroslav Žitňanský do čias dospievania a medzi rečou spomenie, že už ako 14-ročný hodil kilový disk do vzdialenosti 60 metrov, vytvoril československý rekord a možno ho doteraz nikto v tejto kategórii neprekonal.

Počas svojej kariéry vytvoril viacero slovenských rekordov. Pretekal za Družbu Piešťany, v drese ktorej štartoval aj na juniorských majstrovstvách sveta v Kanade v roku 1988, kde obsadil v hode diskom siedme miesto. O dva roky neskôr bol v bulharskom Plovdive šiesty.

„To bolo už veľmi dávno. S mužským dvojkilovým diskom som prekonal asi 25-ročný rekord, keď som v roku 2002 v Belgicku hodil 67 metrov a 20 centimetrov, čo je môj osobný rekord. Najvyššie som bol deviaty vo svetových tabuľkách,” prezrádza o úspechoch, ku ktorým sa dopracoval zo školského ihriska v Piešťanoch vďaka otcovi, ktorý ho trénoval. Neskôr obliekal dres Slávie UK Bratislava a Spartaku Dubnica.

Nezabudnuteľné olympiády

Na škole, kde jeho otec pôsobil, nebol diskársky kruh, a tak začínal hádzať na guliarskom, ktorý je v priemere o 30 centimetrov kratší. Neskôr si ho svojpomocne vybetónovali, aby mal kde trénovať. „Tu na škole sa dalo hádzať do 55 metrov. Neraz disk skončil za plotom až na ceste, a to bolo nebezpečné. A tak som začal hádzať na piešťanskom futbalovom štadióne. Len tak z asfaltu na trávu. Neskôr tam pre mňa vybetónovali ozajstný diskársky kruh,” spomína v športových kruhoch známy Piešťanec.

Dvakrát sa Žitňanský kvalifikoval na olympijské hry. V roku 1996 súťažil v Atlante a v roku 2004 v Aténach. „Na oboch olympiádach sa pod moje výkony podpísalo zranenie a užil som si výčitiek o sklamaní, ale beriem to športovo. Byť medzi najlepšími na svete bol nezabudnuteľný zážitok,“ podotýka.

Byť majstrom sveta seniorov ho neláka

Jaroslav Žitňanský sa nádejal aj na úspech v hode guľou. Mal na to predpoklady, tvrdo trénoval a veril, že s guľou dokáže viac ako s diskom. „Nepodarilo sa. Guľu som hádzal otočkou, ale bolo to pre mňa ako diskára zložitejšie. V tréningoch som hádzal aj 20,5 metra, ale súťažne sa mi toľko hodiť nepodarilo,” prezrádza.

Ani s vrcholovou atletikou to na Slovensku podľa jeho slov nie je žiadna sláva, o finančnej podpore vrcholových športovcov ani nehovoriac: „Dvakrát som bol na sústredení s českým olympionikom, oštepárom Janom Železným, v Juhoafrickej republike a tie podmienky sa nedajú s ničím porovnávať.”

Priatelia, ktorí ho poznajú, vedia, že výbušnosť, ktorá je taká dôležitá pri hodoch diskom i guľou, mu zostala dodnes. Jeho pravačka má za sebou tisícky odhodov a dnes už „nehádže” ani pre radosť. Celá jeho rodina, vrátane dvoch detí a manželky, športuje a vidí, že aj keď sú dobrí, nemajú to v športe ľahké.

„Teraz by som sa možno mohol dopracovať aj na majstra sveta seniorov v hode diskom, ale nemám dôvod ani motiváciu. Zdravie je prednejšie,” podotýka na záver Zify, ako ho familiárne prezývajú priatelia. Aj my z redakcie mu želáme predovšetkým veľa zdravia, ktoré je nadovšetko.