Na Hromnice nás opustil kňaz Jozef Lefler

Jozef Lefler sa narodil v roku 1927 v Cíferi (okres Trnava). Vo svojom rodisku absolvoval ľudovú školu, po ktorej pokračoval v štúdiu na biskupskom gymnáziu v Trnave, kde v roku 1946 zmaturoval. Rodinná výchova ho priviedla k rozhodnutiu zasvätiť svoj život kňazskému poslaniu. Jeho štúdium na teologickej fakulte v Bratislave (1946-1950) bolo po nástupe komunistického režimu násilne prerušené a seminár bol zrušený. Namiesto toho boli bohoslovci poslaní na sústredenie, kde dostali povolávací rozkaz na nástup do Pomocných technických práporov (PTP), kde zhromažďovali občanov z kategórie tzv. politicky nespoľahlivých, teda takých, ktorým štát nedôveroval.

V týchto špeciálnych táboroch bol nielen podrobený ťažkej práci v baniach a na stavbách, ale aj „prevýchove“. Obliekli ich do vojnových nemeckých uniforiem a následne im pobrali posvätné predmety ako ruženec alebo knihy. Zakázali im aj slávenie svätých omší a sviatkov. Napriek tomu bola snaha režimu márna. Lefler spomínal: „Vďaka tomu, že sme boli kňazi, bohoslovci a rehoľníci pospolu, sa nám všetko ľahšie znášalo a režimu sa nikdy nepodarilo získať nás na jeho stranu.“

Táto „vojna“, ako ju sám pomenoval, mu skončila až po neuveriteľných 40 mesiacoch v decembri 1953, aj keď mali pôvodne slúžiť dva roky ako ostatní branci. Malo to podmienku, ako Lefler po rokoch upresnil: „Podmienkou prepustenia z PTP bol náš písomný súhlas pracovať naďalej v stavebníctve alebo v bani.“ Vybral si stavebníctvo. Neskôr pracoval ako skladník. Viacero rokov pôsobil aj ako zdravotný laborant v Bratislave a v Trnave. Popritom študoval na večernej škole.

Stále však túžil stať sa kňazom. V tomto čase ale platilo štátom nariadené numerus clausus, ktoré obmedzovalo počet študentov v seminári. Až po emigrácii jedného bohoslovca v roku 1966 biskup Ambróz Lazík ponúkol Leflerovi možnosť štúdium dokončiť, čo v čase odmäku režimu aj využil. Po úspešnom dokončení štúdia ho 25. augusta 1968 v Trnave biskup Lazík vysvätil za kňaza.

Počas celej kňazskej služby sa už ako kaplán a neskôr ako farár nikdy príliš nevzdialil od svojho domova a celé jeho pôsobenie je spojené so severnou časťou južného Považia. Po primičnej omši v rodnom Cíferi kaplánčil vo Veľkých Kostoľanoch (1968-1971) a v Piešťanoch (1971-1975). V rokoch 1975-1978 bol ustanovený za farského administrátora v Hrnčiarovciach nad Parnou pri Trnave. Odtiaľ sa presunul na 14 rokov do Maduníc (1978-1992). Farárom sa stal až v roku 1992, keď mu zverili farnosť v obci Modrová (1992-2006).

Omše chodil slúžiť aj do Starej a Novej Lehoty. Tu si na nášho kňaza pamätáme ako na usmiateho drobného farára s typickým smiechom a dobrými vzťahmi s farníkmi, vrátane najmenších detí, ktoré vyučoval na Základnej škole v obci Lúka. Mnohí si spomíname aj na jeho „preslávenú“ šedú embéčku, s ktorou sa spájali viaceré zábavné príhody.

Známy bol i pre svoje budovateľské aktivity. V Maduniciach renovoval interiér aj exteriér kostola. V Modrovej vybudoval Lurdskú kaplnku. Pred odchodom do dôchodku rekonštruoval Kostol sv. Mikuláša v Starej Lehote.

Odchod do dôchodku Jozef Lefler neprijal s nadšením, keďže mal stále dobré zdravie a bol plný elánu, ktorý si zachoval až do konca. Túžba slúžiť veriacim ho nikdy neopustila, ani keď mal nárok na zaslúžený oddych. Na dôchodku v rokoch 2006-2010 pôsobil ako duchovný správca v Dome pokojnej staroby v Cíferi, okrem krátkeho obdobia v roku 2007, keď bol menový za dočasného farára v Zavare pri Trnave.

V rokoch 2010-2016 bol ustanovený za duchovného správcu komunity Kongregácie sestier Najsvätejšieho Spasiteľa v Smoleniciach. Za jeho vernú službu ho minulý rok 20. augusta trnavský arcibiskup Mons. Ján Orosch menoval za honorárneho kanonika Kolegiálnej kapituly sv. Mikuláša v Trnave. Bolo to v Cíferi 20. augusta, dva dni pred jeho 93. narodeninami, keď mu odovzdal kanonické insígnie spolu s menovacím dekrétom.

Napriek vysokému veku zostal otec Jozef aktívny. Vypomáhal Cíferskej farnosti a pre pandemickú krízu aktívne pôsobil tiež v Dome pokojnej staroby, kam nemohol vstúpiť kňaz zvonku. Preto ochotne zabezpečil duchovnú starostlivosť veriacim, s ktorými trávil posledné roky svojho života.

Vďaka dobrému zdraviu a dobrej mysli až do konca zostal v kontakte s mnohými svojimi bývalými farníkmi, pokiaľ sa dalo aj v osobnom kontakte, v poslednom čase aspoň v písomnom. Zaujímavosťou bolo, že aj ako deväťdesiatnik ešte jazdil na aute. Preto mnohí zostali prekvapení, že náš drahý duchovný, aj keď už v požehnanom veku, nás náhle opustil. Bolo to na sviatok Obetovania Pána, 2. februára 2021, keď bol hospitalizovaný vo Fakultnej nemocnici v Trnave, kde aj v ten istý deň opustil pozemský svet.

Filip Petruš