Psychiater Samuel Zachar: Aj o duševné zdravie sa treba starať

O pár týždňov to už bude rok, čo do našich životov vstúpil COVID-19. Aké to bolo obdobie z vášho pohľadu?

Extrémny, môj najťažší profesijný rok. Počty pacientov stúpali. Začalo ma kontaktovať veľa ľudí, aj pacienti, ktorí boli roky vyliečení a k psychiatrovi už nechodili. Pandémia, izolácia a neistota nikomu neprospievajú. Je to výnimočný stav po všetkých stránkach. S trochou nadsádzky to volám vojnová medicína. Nie sme vo vojne, ale doba je náročná.

Predpokladám, že v ordinácii máte plno?

Áno, som ten šťastlivec, ktorý má práce stále viac a viac, ale je to smiech cez slzy. Boli to ťažké mesiace. Prišli dni, keď sme mali 70 až 80 pacientov a obedoval som o piatej popoludní. V psychiatrii je to extrém. Pre mňa sa psychiatria, na ktorú som bol zvyknutý, úplne zmenila, keď sme pacientov začali „liečiť” cez telefón.

Pri online kontakte vám toho asi veľa chýba…

Potrebujem vidieť pacienta na vlastné oči, ako je oblečený, akú má mimiku, či sa trasie alebo je nervózny. Pacient so závislosťou môže mať iné zafarbenie očí, zúžené zreničky, opuchy. Odpozorovať to online je takmer nemožné. Zo začiatku to bolo ťažké. Teraz už komunikujem cez rôzne aplikácie, e-mail, sociálne siete. Momentálne viem pacientov prijať osobne a presne na čas, ktorý si určíme.

Psychiatria je veda o duševných chorobách. Ľudovo by sme mohli hovoriť ako o „chorej duši”. Viete mi vysvetliť, čo to znamená chorá duša?

Filozoficky to opísať neviem. Ani neviem, či máme nejakú dušu. Viem skôr vysvetliť, ako funguje náš mozog, prenosy signálu, čo konkrétnu chorobu spôsobuje a ako sa prejavuje. Vidím to skôr z vedeckého pohľadu, o ktorý sa dokážem oprieť.

V neistých časoch je ľahké mať strach. Čo ľudí trápi najviac?

Momentálne je najčastejšia úzkosť. Je to emócia, ktorú mnohí popisujú ako neznámy strach. Úzkosť prichádza pod vplyvom nejakého stresu. A tým môže byť strach z vírusu, strata zamestnania, neschopnosť splácať hypotéku, izolácia. Ľudia ako prvé povedia, že sa s nimi niečo deje. Úzkosť môžu sprevádzať aj fyzické symptómy ako tlak na hrudníku, plytké dýchanie, búšenie srdca, nervozita, točenie hlavy, nechutenstvo. To sú prejavy zvýšeného stresu. Keď stres vplýva na organizmus, dokážeme to vyhodnotiť v mozgu, kde sa spustia určité systémy. Tie aktivujú hormonálny systém v tele. Nadobličky produkujú stresové hormóny ako adrenalín, noradrenalín, kortizol a iné. To sú látky, ktoré pripravia naše telo na pôsobenie stresu. Pokiaľ sa naň vie telo pripraviť, hovoríme o dobrom strese. Ide o tzv. eustres. Keď stres pôsobí dlhodobo, ide o tzv. distres, a ten dobrý nie je. Keď nám celý deň zrýchlene bije srdce, plytko dýchame alebo zle spávame.

Trpí veľa ľudí nespavosťou?

Áno, lebo napríklad neustále vylučujú adrenalín pod vplyvom stresu. Telo ho nedokáže spotrebovať, lebo sa ho vylučuje veľa. Ľudia sú nervózni, podráždení, mozog im stále pracuje, nevedia zaspať, sú stále aktívni, akoby pripravení na boj a únik. Je to reakcia tela, ktorá vznikla tisíce rokov dozadu. Kedysi, keď sme lovili mamuty alebo nás ktosi lovil a museli sme byť stále pripravení na boj a útek, vtedy sa začali vyplavovať stresové hormóny, rýchlejšie pracovať srdce a dýchanie.

Mali by sa ľudia pripraviť aj na možnosť, že ochorejú, aby to neskôr psychicky lepšie znášali?

Odpoviem na vlastnom príklade. Myslel som si, že neochoriem. Som športovec, mám silnú imunitu, desať rokov som nebol chorý. Išiel som sa preventívne otestovať, lebo som vyšetroval aj pozitívnych pacientov a cítil som sa vtedy trochu unavený. Výsledok testu na COVID-19 bol pozitívny. Necítil som sa chorý, ale mal som vírus v tele. Celé Vianoce som bol v izolácii. Vzhľadom na moju prácu sa to dalo očakávať, ale nepripúšťal som si to. Našťastie, mal som ľahký priebeh a všetci okolo mňa boli negatívni. Ale strach sa dostavil. O rodinu, o seba, či som niekoho nenakazil alebo nebodaj skončím v nemocnici. Bola to pre mňa nová skúsenosť, ktorú som si musel zažiť, aby som ju pochopil.

Viete si ako odborník poradiť sám so sebou, so strachom a svojimi pocitmi?

Áno, viem. Keď si to človek zažije na vlastnej koži, je to najlepšia skúsenosť a netýka sa to len tohto vírusového ochorenia.

Vedeli by ste ľuďom poradiť, ako zmierniť psychické problémy?

Pri úzkostných stavoch je najdôležitejšie zistiť, že ide o úzkosť. Mnoho ľudí uteká napríklad ku kardiológovi, ktorý im urobí všetky vyšetrenia, a zistí sa, že je to skôr psychického pôvodu. Ja radím, že treba skúsiť do úzkosti zasiahnuť. Ako? Najdôležitejšia je relaxácia. Keď si uvedomím, že zrýchlene dýcham, začnem si robiť dychové cvičenia. Učíme pacientov, aby si predstavili, že fúkajú balóniky. Trénujú súvislý výdych do balóniku. Pre ľudí je ťažké zasiahnuť do úzkosti, lebo strach, ktorý pociťujú, stupňuje plytké dýchanie a často sa zľaknú. Radím ľuďom, aby nezostali sedieť. Nech sa idú prejsť. Keď sa v strese vyplaví adrenalín, potrebujete aktivitu, pohyb. Choďte sa vyvetrať, prechádzajte sa polhodinu a možno to prejde. Pre niekoho môže byť upokojujúca modlitba, niekomu pomáha počúvanie relaxačnej hudby alebo meditácia.

Čiže sa pokúsiť nemyslieť?

Presmerovať myšlienky. Pomáha aj pracovná terapia, napríklad vysávanie. To baví aj mňa. Rúbanie dreva alebo odhŕňanie snehu. Iným pomáha zahrať sa s deťmi, ponoriť sa do ich sveta, to upokojuje. Keď máte úzkosť, treba zamestnať hlavu. Ja si rád čosi predstavujem. Tréning predstavivosti je napríklad čítanie knihy alebo počúvanie rozhlasovej hry. Televízia a správy vás upokojiť nemusia, tam veľa priestoru pre predstavivosť nezostáva. Keď sa necítite dobre, negatívnych informácií sa treba strániť.

Je spánok dobrý liek, pokiaľ človek dokáže zaspať a oddýchnuť si?

Spánok je dobrý liek. Ešte dôležitejší v izolácii a v lockdowne je režim, ktorý si musíme nastaviť a ustrážiť. Aj keď nechodíme do práce, ráno treba vstať, naraňajkovať sa a spraviť si rozvrh dňa. Urobiť domáce práce, byť užitočný, zaradiť pohybové aktivity, ísť do prírody. Pravidelný spánok je dôležitý, aspoň sedem-osem hodín. Neponocovať. Povedať si, že o jedenástej idem do postele a polhodinu predtým by sme mali vypnúť všetky obrazovky a telefóny. Pred spánkom je dôležité, aby sa začal vyplavovať hormón melatonín, ktorý pripravuje naše telo na spánok. Ten potrebuje tmu. Vstávanie je tiež dôležitý zvyk. Naučiť sa vstávať aj počas lockdownu v pravidelnú hodinu.

Môže byť veľa spánku príznakom psychických problémov?

Môže ísť o lenivosť (smiech), ale aj o príznak ľahkých depresií z únavy a pretrvávajúcej úzkosti, ktorá nám odoberá energiu. Veľa ľudí dnes trpí nespavosťou a tá má svoje príčiny práve v narušenej psychike. Príznaky depresií sa najčastejšie prejavujú práve ráno a dopoludnia. Súvisí to s vyplavovaním a hladinami určitých látok v tele. Ľudia vstávajú o čosi skôr, ako sú zvyknutí, už od rána majú unavené pesimistické myšlienky.

Ale sú aj takí, ktorí sa musia nútiť vstať z postele, ísť sa umyť, niečo spraviť. Je to pre nich vyčerpávajúce. To už sú príznaky začínajúcej depresie. Niektorí to mávajú celý deň alebo aj večer, tam sa dá rozlíšiť, o aký typ depresívnej poruchy ide.

Naopak, keď zaspať nevedia, utiekajú sa k práškom na spanie…

Alebo siahajú po alkohole, čo je podľa môjho názoru zlé. Ľudia teraz viac pijú, je viac závislostí. Tým, že ostávajú doma, siahajú po alkohole aj počas pracovných dní, čo by si za bežných okolností nedovolili. Veľa ľudí sa alkoholom upokojuje. Dajú si dva panáky a napätie z nich opadne. Pomôže im to jeden-dva dni. Ak pijú dlhodobo, niekoľko týždňov a mesiacov, začne to škodiť spánku aj úzkostnému stavu. Alkohol ľuďom kazí vzťahy v rámci rodiny, vysiela zlý signál deťom, ktoré si pravidelné pitie zle interpretujú. Narastá násilie v rodinách, konflikty pod vplyvom alkoholu. Odzrkadľuje sa to na partnerských vzťahoch, ktorých nefunkčnosť nás môžu psychicky oslabiť.

Kedy k vám prichádzajú ľudia, že potrebujú pomoc?

Keď nič z toho, o čom sme sa rozprávali, nezaberá. Relaxácia, dychové cvičenia či fyzická aktivita. Nevedia si rady a necítia sa dobre. Vyhľadajú profesionálnu pomoc, aj keď psychiatria je ešte stále tak trochu tabu.

Ísť k psychiatrovi je stále stigma, ktorej sa ľudia boja?

Áno. Ľudia nechcú, aby ich niekto videl a stretol u psychiatra. Hanbia sa. Veľa ľudí chodí skôr k psychológovi porozprávať sa alebo si vypýtajú psychiatrické lieky u neurológa, lebo neradi idú k psychiatrovi. Základné lieky na upokojenie vedia predpísať aj obvodní lekári. Čím dlhšie však robím v psychiatri, tým viac ľudí si priznáva, že majú nejaký problém. Nemusí to byť len ťažká psychická porucha, veľa ľudí potrebuje len preklenúť isté náročné obdobie. Musíme si uvedomiť, že už porucha spánku môže byť psychiatrická diagnóza alebo prechodná úzkosť, nepohoda či porucha adaptácie na zvýšený stres.

Vyrovnanosť a pohodu si človek musí vedome vytvárať, musí na nich pracovať, mať disciplínu a režim. Dokážeme byť sami sebe psychiatrom?

Do istej miery áno. Keď zvládneme nejakú náročnú situáciu, mozog si to zapamätá. Aj z toho sa dá čerpať sila. Všimol som si, že v tomto období sú zraniteľnejší mladí ľudia, tínedžeri, lebo sa doteraz mali dobre. Nezažili žiadne ťažké obdobie. Za posledných dvadsať rokov nebola katastrofa, vojna, nič také. Až teraz prišli do psychickej nepohody, zavreli im školy, nemôžu sa stretávať s priateľmi, sú v jednej bubline s rodičmi a súrodencami, prijímajú negatívne správy. Je to pre nich určitá trauma, ktorej dopad na psychiku možno vyhodnotíme až o niekoľko rokov. Aj mladí ľudia sa u mňa hlásia alebo prídu v sprievode rodičov, ktorí si s nimi nevedia rady. Sú podráždení, nespávajú, sú v móde akéhosi sebaubližovania, napríklad rezania žiletkou, aby si uvoľnili napätie.

Naopak, starí ľudia prekvapivo znášajú súčasnú situáciu o čosi lepšie a bude to tým, že v minulosti čosi zažili. Vojnu, komunizmus, prenasledovanie, zdravotné problémy. Sú psychicky odolnejší. Starí ľudia sa možno už ani neboja samotného vírusu, ale boja sa, že zomrú osamote. Izolácia asi nikomu nerobí dobre. Aj o duševné zdravie sa treba vedome starať.

Sú lieky východiskom alebo len akousi dočasnou barličkou a „upratať” si v sebe musíme skôr či neskôr každý sám?

Ja ako psychiater väčšinu svojich pacientov liečim liekmi. Existuje skupina liekov na úzkosti, ktoré poznáme nielen z filmov a kníh – Lexaurin, Xanax alebo Neurol. Sú to dočasné lieky, účinkujú rýchlo a vieme nimi potlačiť úzkosť a napätie, ľudia sa uvoľnia a môžu lepšie spať. Sú to lieky na dva až štyri týždne liečby. Nevýhodou je, že pri nich vzniká veľká závislosť, čo ľudia často ani netušia. Pod dohľadom psychiatra sa dá regulovať užívanie aj týchto liekov.

Ak nezaberajú a stav pretrváva, siahame po antidepresívach. Liekom prvej voľby sú antidepresíva spätne vychytávajúce serotonín, ktorému sa hovorí aj hormón šťastia. Pri niektorých chorobách prichádza k poruchám prenosu, tvorby a vylučovania tohto hormónu a je ho v tele nedostatok. Liekmi regulujeme jeho rovnováhu, ale účinok pocítime až v priebehu dvoch až štyroch týždňov. Antidepresíva fungujú, musia pacientovi sadnúť a dokážu ho dostať do opätovnej psychickej pohody. Po niekoľkých týždňoch začne cítiť menej úzkostných stavov, je šťastnejší, vitálnejší, lepšie spáva. Lieky ponecháme ďalších štyri až šesť mesiacov. Veľa ľudí sa bojí, že užívanie antidepresív im zostane do konca života, že zostanú od nich závislí. Z antidepresív nevzniká závislosť. Ak ich však pacienti vysadia skôr, depresie sa môžu vrátiť. Doba, ktorú musíme mozgu poskytnúť na zreparovanie nervových buniek, je dôležitá. Až potom môžeme lieky pomaly vysadzovať. Zhruba 50 percent pacientov sa vylieči, štvrtina zažije návrat depresií, ktoré vieme opätovne preliečiť, a zvyšok sú stavy, ktoré si vyžadujú dlhodobejšiu liečbu.

Kto je pre vás ako odborníka bútľavou vŕbou?

Vždy to boli kamaráti, ktorí mi nastavovali zrkadlo. Pandémia nám nateraz zabránila stretávať sa. Ale je to i manželka, s ktorou sa snažíme oveľa viac komunikovať. Viacej sa hrávam aj s deťmi, čo je pre mňa náročnejšie. Keď totiž prídem z práce, možno aj dve hodiny som ticho, s nikým sa nerozprávam a nevládzem už počúvať. Ale dokážem sa premôcť, lebo zisťujem, že mi to robí dobre, keď sa vyrozprávam z toho, čo som do seba nasal. Ani ľudia by nemali zostávať v negatívnych myšlienkach sami. Mali by o nich komunikovať, otvárať sa, lebo rozhovorom sa im naozaj uľaví. Ani deti neznášajú súčasnú situáciu ideálne. Treba si ich všímať, pýtať sa a venovať sa im rozhovorom. A druhým pomocníkom je športovanie, ktorému sa venujem už mnoho rokov.

Vaši kamaráti tvrdia, že im odporúčate športovať, lebo športom sa vyrieši veľa problémov. Je to tak?

Nie je to celkom tak, ale u mňa to platí, lebo športujem už dlhé roky a zvykol som si. Nazval by som sa až extrémnym športovcom. Mám veľa pacientov a nasajem veľa negatívnych myšlienok, takže si pomáham športom. Mám rád horskú cyklistiku, rád behám, chodím sám do prírody a za každého počasia. Vyplavujú sa mi pritom endorfíny. Behávam napríklad preteky na sto kilometrov, čo ma učí zvládať svoje emócie, psychický tlak a stresové situácie. Chodím aj pretekať, veľa trénujem. Je to teraz taká móda, ale ja to robím už naozaj dlho.

Ako otužovanie, pri ktorom ide nielen o zvládanie zimy, ale aj o správne dýchanie, čo môže pomôcť odbúravať stres…

Všimol som si, že veľa ľudí sa otužuje, a oveľa viac chodí na bicykel, na hory. V živote som na kopcoch nestretol toľko ľudí ako za posledný rok. Na jednej strane je to dobré, na druhej to treba robiť s mierou. Radím športovať, ale postupne a pomaly. Teraz je dôležité, aby sme sa nepreťažili a nezranili. Prechádzky sú ideálne. Každému odporúčam nordic walking s paličkami, ktorý sa mnohým zdá smiešny. Zaťažuje však celé telo. Všetko sa športom vyriešiť tiež nedá, ale v rozumnej miere určite pomáha. Veľa psychických ochorení je totiž chronických, trvajú roky a sú vyčerpávajúce. Najväčšiu radosť mi robí, keď sa z nich moji pacienti dostanú.

Lekárom ste chceli byť už od detstva?

Som z lekárskej rodiny, obaja rodičia sú lekári. To povolanie sa mi páčilo. Najprv som však študoval prírodné vedy, odbor biotechnológie, ale rozhodol som sa, že budem užitočnejší v medicíne, lebo práca s ľuďmi ma vždy bavila. Vyberal som si medzi detskou medicínou a psychiatriou. Rozlúsklo sa to na štátniciach, keď som si povedal, že ak dostanem zo štátnice z detského lekárstva zlú známku, tento odbor robiť nepôjdem, lebo moja nevedomosť môže deťom uškodiť (smiech). Dostal som zlú známku a bolo rozhodnuté, že idem robiť psychiatriu, ktorú mi odporúčali mnohí. Tvrdili, že som na ňu ako stvorený. Rád komunikujem a počúvam. Aj na medicíne si ma mýlili s kňazom, lebo som rád ľudí počúval. Videl som prácu môjho otca, ktorá ma inšpirovala.

Mohli ste sa v detstve obrátiť na otca psychiatra, keď ste potrebovali poradiť alebo povzbudiť?

Asi ani nie. Hovorí sa, že obuvníkove deti chodia bosé. So starším bratom sme sa zabávali na tom, že sme museli ísť do školy aj s teplotou, lebo sme z lekárskej rodiny. Náš otec vo výchove určite používal niektoré metódy a išiel na nás skôr psychologicky. Rodičia boli často v službách, otec chodil na týždňovky do Bratislavy a Pezinka. Neskôr robil výskum a vedu, chodil do zahraničia aj na niekoľko mesiacov. Postupne začal inklinovať k športovcom a venoval sa neurosvalovým ochoreniam. Až časom sa opäť vrátil k psychiatrii. S olympionikmi a skrz športovú medicínu pochodil celý svet. Až do vysokého veku robil psychiatriu a športová medicína ho viedla k pozitívnejším myšlienkam. Inšpirovalo ma aj to, že ako športovec nemusím robiť iba psychiatriu, ale viem to skĺbiť a radiť ľuďom, ako si vďaka športu, stravovaniu a pohybu dokážu udržať psychické zdravie.

Ste Piešťanec, žijete v Žiline, ale pravidelne dochádzate do Piešťan, aby ste udržali niť psychiatrickej praxe, ktorú tu dlhé roky viedol váš otec…

Je to tak. Študoval som v Olomouci, kde som sa spoznal s manželkou, ktorá je zo Žiliny. Keď sme sa rozhodovali, kde sa usadíme, vedel som, že potrebujem bývať blízko hôr. Žilina bola na to ideálna, a tak som tam nastúpil ako psychiater v nemocnici. Až keď mal otec zdravotné problémy, začal som dochádzať do rodných Piešťan a vypomáhať mu v ambulancii. Po atestácii som sem prešiel a udržiavam meno Zachar v psychiatrii v Piešťanoch. Bolo ľahšie pre pacientov preorientovať sa z otca na syna. Som časťou Piešťanec, stretávam sa tu s kamarátmi z detstva, pomáham ľuďom v meste, v ktorom som vyrastal, a vraciam sa za rodinou do Žiliny. Má to pre mňa aj výhody, lebo tam ma ako psychiatra skoro nikto nepozná (smiech).

Na záver sa opýtam, čo vám dala táto pandémia?

Dala mi viac kvalitného času s rodinou. Zistil som, kto sú moji ozajstní kamaráti. Pochopil som, že niektoré veci nepotrebujem. Naučila ma šetriť, odkladať financie na dôležitejšie veci. A v neposlednom rade mi dala viac pacientov. A tým pádom viac možností pomôcť, a to robím rád, pokiaľ vládzem.