Vrbovčanka prestížnu nomináciu získala za postavu Fridy

Vrbovčanke sa prestížne ocenenie napokon získať nepodarilo, no pre Piešťanský týždeň poskytla jedinečný rozhovor. Dozviete sa v ňom, ako sa dostala k tancu, ako vyzerá bežný deň baletky v Severočeskom divadle i to, či sa niekedy vracia do rodného mesta.

Ako a kedy si sa dostala k tancu? Kde si začínala?

Odmalička som sa rada hýbala, ale nechodila som na žiadnu tanečnú. K tancu som sa dostala vďaka môjmu bratovi, ktorý začal študovať na konzervatóriu. Môj sen nikdy nebol byť baletkou, nevedela som ani, čo to je balet. Odkedy sme aj s rodičmi navštevovali bratove vystúpenia, niečo sa vo mne zlomilo a veľmi som to chcela skúsiť. Takže až na konzervatóriu, kde som odišla ako desaťročná, som prvýkrát začala s tancom. Nikdy som to neoľutovala.

Čo ti dali roky na tanečnom konzervatóriu?

Určite disciplínu. Silu zvládnuť aj ťažké chvíle, keď sa nedarí. A hlavne krásne tanečné skúsenosti a úžasné chvíle s priateľmi. Pre mňa boli roky na konzervatóriu náročné, ale krásne. S odstupom času vnímam aj tie pre mňa vtedy „negatívne” veci ako skvelé skúsenosti. Musím povedať, že štúdium si vyžaduje pevnú vôľu, vytrvalosť a akúsi vnútornú silu nielen po fyzickej stránke, ale aj mentálnej. Ja som mala veľkú oporu v mojej rodine, čo je tiež veľmi dôležité. Okrem toho som mala veľké šťastie na pedagógov a špeciálne na moju profesorku Kláru Škodovú, ktorá zo mňa vyťažila to najlepšie, a napriek tomu bola vždy ľudská. A čo si veľmi vážim, škola mi dala úžasných priateľov na celý život.

Po maturite si začala pôsobiť v Štátnom divadle Banská Bystrica? Aká bola táto skúsenosť?

Nie, po maturite som, žiaľ, nedostala miesto v žiadnom divadle. Umožnili mi vtedy chodiť aspoň na tréningy do Slovenského národného divadla, aby som sa udržiavala vo forme. Bolo to veľmi náročné a po tomto roku to vyzeralo, že s tancom končím a idem študovať. Bola som už aj na zápise na vysokú školu, ale v tom čase vypísali konkurz do Štátnej opery v Banskej Bystrici a ja som to išla skúsiť. Bolo to prvýkrát, čo som po konkurze dostala „áno”. Moja skúsenosť v Banskej Bystrici bola úžasná, nikdy na tie tri roky nezabudnem. Zamilovala som si to mesto, ale hlavne ľudí. Mala som naozaj skvelých kolegov, ktorí sú mi doteraz blízki priatelia. Mala som možnosť konečne vystupovať a byť na javisku. Získala som prax. Bystrica bude navždy v mojom srdci a veľmi rada na ten čas spomínam.

Prečo si sa rozhodla pokračovať v Severočeskom divadle?

V Bystrici bolo super, ale cítila som, že by som sa chcela posunúť, čo sa týka tanečnej stránky. Nemala som však dostatok odvahy chodiť po konkurzoch, keďže sa všade najprv robí klasický tréning a ja som sa necítila vo forme. V Bystrici som veľa tancovala, ale nie balet. Chýbalo mi to. Chýbala mi práca na špičkách a baletný repertoár. Takže myšlienky a túžba niekam sa posunúť vo mne boli. V Ústí nad Labem vtedy tancoval môj bývalý spolužiak, ktorý ma informoval, že budú mať voľné miesto a mám prísť na konkurz. Nazbierala som teda odvahu a vyšlo to.

Ako vyzerá tvoj bežný pracovný deň mimo tohto nepriaznivého „korona“ obdobia?

O deviatej ráno začíname tréningom, no ja chodím do divadla celkom skoro, väčšinou tam prichádzam krátko pred ôsmou. Po tréningu nasleduje skúška podľa toho, čo práve budeme hrať alebo čo pripravujeme. Skúška býva do štrnástej. Dvakrát do týždňa učím gymnastky balet, takže niekedy to vyzerá tak, že po práci si dám nejaký obed a potom idem učiť od 16.00 do 18.00 h. Ak je však večerná skúška, ktorá sa začína o 18. hodine, musím z učenia odísť skôr a pripraviť sa na ňu v divadle. Ak máme predstavenie, takmer vždy sa začína o 19. hodine, podľa toho, čo hrám, prispôsobím môj plán a prípravy naň. Dôležité je pre mňa dobre sa rozcvičiť a naladiť.

Nomináciu na Cenu Thálie si získala za postavu Fridy Kahlo. Čím je táto rola príznačná? Čo bolo najväčšou výzvou?

Frida ako persona je veľmi fascinujúca. Bola to zvláštna bytosť s umeleckou dušou. Myslím si, že sa vyznačuje tým, aká silná žena to bola, zažila toľko fyzickej i psychickej bolesti. Na druhej strane mi príde krehká, taká nesebaistá. Možno umenie a jej práca jej dávala pocit nejakej sebahodnoty. Keď maľovala, maľovala po svojom, maľovala, čo cítila. Ale v živote sa niekedy bojíme robiť veci tak, ako cítime, lebo sme zraniteľní, a tak robíme všetko, aby sme vyzerali silnými. Pre mňa bola výzva aj to, aby som bola iná ako postavy, ktoré som tancovala predtým. Aby si na predstavení nikto nepovedal, že toto je napríklad Carmen. No a samozrejme, priblížiť sa čo najviac osobe, ktorá si zažila v živote toho toľko. Nájsť hranicu, aby to bolo autentické a nie príliš „hrané”.

Ako prežívaš aktuálne obdobie, ktoré kultúre veľmi nepraje?

Toto obdobie prežívam celkom fajn. Som zdravá, za to ďakujem každý deň. Dúfam a verím, že sa do divadla zasa vrátime a budeme pracovať. Rátam však aj s možnosťou, že to môže potrvať oveľa dlhšie, ako predpokladám, alebo to nemusí nastať vôbec. Nikdy nevieme. Nemám žiadny záložný plán, ale ak budem nútená, prispôsobím sa situácii takej, aká bude. O moju prácu by som nechcela prísť a veľmi by som si priala sa vrátiť na javisko.

Keď sa to skončí, v akých predstaveniach by ťa diváci mohli vidieť?

Diváci ma môžu vidieť v skoro každom baletnom predstavení, sme malý súbor, takže väčšinou účinkujeme všetci. Tancujem v zbore napríklad v Labuťom jazere, v Luskáčikovi, v Skrotení zlej ženy a ďalších. Z mojich sólových predstavení sú to Peer Gynt a Carmen (Carmen), Márna opatrnosť (Líza), Rómeo a Júlia (Júlia) a Frida.

Máš ešte nejaký nesplnený tanečný sen?

Mám. Síce som s tým nejako zmierená, že to asi nikdy tancovať nebudem… Ale nikdy nehovor nikdy, haha. Už od školských čias sa mi veľmi páči balet Don Quijote a dámska rola Kitri. To by som si raz veľmi rada zatancovala. Ale inak som veľmi vďačná za všetko, čo v divadle tancujem, za každú malú či veľkú rolu. Napríklad Carmen alebo Júlia boli takým mojím malým snom tiež.

Vraciaš sa rada do Vrbového, Piešťan?

Do Vrbového a Piešťan chodím väčšinou v lete počas divadelných prázdnin. Áno, vraciam sa sem rada. V Piešťanoch bývajú moji starí rodičia, ktorých vždy rada vidím a počas roka mi chýbajú. Moji rodičia žijú vo Vrbovom a tiež mi chýbajú, ale s nimi sa zvyknem vidieť viackrát do roka, pretože za nami (za mnou a mojím bratom, ktorý tancuje v Nemecku) cestujú. Chodievajú na premiéry a pravidelne sa vídame každý rok všetci spolu na Vianoce, ktoré väčšinou trávime u brata v Nemecku. Máme spolu vždy krásny čas. Pre mňa je domov tam, kde som so svojimi blízkymi, tam, kde je moja rodina, tam, kde sa cítim dobre.