Krampus tŕňom v očiach tento rok nebude (píše Alexandra Mathiasová)
Či sa nám to páči, či nie, prísne opatrenia sú späť. Opäť nosíme rúška i v exteriéri, vracajú sa obmedzenia počtu ľudí, ktorí môžu byť v jednej prevádzke súčasne, do platnosti vstupujú vyhradené hodiny na nákup seniorov. Po tisícových prírastkoch nakazených novým koronavírusom sa asi niet čo čudovať.
Koho sa opatrenia dotknú väčšmi, sú napríklad čašníci, tréneri, zamestnanci plavární, akvaparkov, wellnessov. Tam, kde by sme sa v bežných sychravých dňoch zohriali a po pracovnom týždni zrelaxovali, zostanú zamknuté dvere. Tam, kde by sme sa zašli najesť, nájdeme najčastejšie v „igelitke“ nachystaný polystyrénový obal s jedlom vnútri.
Ľúto je nám asi viacerým, že to musíme zažívať, no postavme sa tomu – aspoň v rámci možností – čelom. Asi nestačí len pozorovať, ako sa k pracovníkom z kultúry pridávajú ďalší, ktorí by radi vykonávali svoju profesiu, no okolnosťami sú prinútení vzdať sa možnosti zarábať pre seba a svoju rodinu peniaze. Účel je šľachetný, zachránia tým desiatky, možno stovky životov. Ten ich však bude poznačený a ani „ďakujeme“, ani potlesk im nepomôže.
Už len z úcty k týmto ľuďom sa treba správať zodpovedne a opatrenia dodržiavať. A skúsme pridať ešte čosi. Dajte lajk svojej obľúbenej reštaurácii a sledujte, či nebude informovať o novinkách vo svojom biznise, napríklad o rozvoze. Objednajte si jedlo. Nevracajte vstupenky na kultúru, ak vám to peňaženka dovolí. Kúpte si permanentky, využite online trénera.
Nebude to ľahké, mnohí si to naozaj dovoliť nemôžu, ale každé zrnko môže pomôcť. I keď to najväčšie „zrno“ by mal teraz vysypať štát. Aby sme tu po ústupe vírusu nemali pandémiu duševných chorôb. Asi každému by sa totiž zaspávalo lepšie, ak by vedel, že bude mať z čoho platiť účty. Že pomoc príde, príde včas a taká, že skutočne pomôže. Že adepti nebudú musieť vyjsť s kožou na trh a súperiť o súcit či smutné smajlíky a že im nebude musieť po skončení tejto mizérie na pracovisku deň čo deň svietiť plagát, ktorý im zakaždým pripomenie, že sa v roku 2020 nemali veľmi dobre, a tak žiadali o pomoc. Oni o ňu žiadať nechceli, ale museli.
Chcela by som to zakončiť slovami, že to nebude dlho trvať, onedlho sa vrátime do normálu alebo čosi podobne pozitívne, ale vlastne nik nevie, čo bude. Tak mi dovoľte aspoň jednu trpkú poznámku na záver.
Niekedy zhruba v tomto čase by sa začali vynárať prvé hlasy, či Krampus patrí do Piešťan, do centra, respektíve vôbec do ľudského sveta, alebo nie. Aspoň tieto trenice nám tento rok odpadajú.
