Na prehliadku modelov stíhacích lietadiel máte už len pár dní
Piešťanské Balneologické múzeum Imricha Wintera vo svojich priestoroch vo Vile dr. Lisku vystavuje unikátnu zbierku modelov slávnych stíhacích lietadiel II. svetovej vojny. Na prehliadku výstavy máte už len zopár dní – končí sa 18. októbra.
K pomaly sa blížiacemu koncu výstavy modelov stíhacích lietadiel sa vo štvrtok 1. októbra uskutočnila aj finisáž, a to formou prednáškového stretnutia o japonských a amerických stíhacích lietadlách v Pacifiku v čase najväčšieho vojenského konfliktu v dejinách. Prednášky sa zhostil historik Andrej Bolerázsky, ktorý hneď v úvode uviedol, že lietadlá z pacifického bojiska a letecké súboje II. svetovej vojny sú srdcovou záležitosťou autora vystavených modelov, Ladislava Gaža z Piešťan. Tieto lietadlá sú na výstave aj najpočetnejšie zastúpené.
Historik priblížil, že len pomerne nedávno sme si pripomenuli 75. výročie ukončenia II. svetovej vojny vo svete, ktorá sa skončila až kapituláciou Japonska na začiatku septembra 1945. Priblížil, že Japonci potrebovali ovládnuť územia kvôli nerastným surovinám, ktorých mali nedostatok. Taktiež sa z Ticého oceánu stalo najväčšie bojisko II. svetovej vojny – 1/4 územia Zeme, pričom bojovalo sa prevažne na mori a ostrovoch. Charakter bojiska určoval stratégiu a taktiku. Rozhodujúci význam mali lietadlové lode, a to nielen v boji, ale aj ako podpora pozemných a námorných operácií.
Ako je známe, vojna v Pacifiku sa začala prekvapivým útokom Japoncov na americkú základňu Pearl Harbor 7.12.1941 v ranných hodinách, pričom útok sa uskutočnil v dvoch vlnách a zúčastnilo sa ho 353 lietadiel.
A.Bolerázsky sa venoval i tomu, s akou flotilou Japonci útok začali a čím boli vybavení, ale rovnako i tomu, aký systém si na označovanie jednotlivých lietadiel zvolili. V tom čase boli japonské lietadlá podcenené zo strany spojencov, ktorí ich pokladali za nepodarené napodobeniny a kópie.
Napokon z lietadiel vystavených na výstave vybral tri japonské lietadlá, ktoré návštevníkom priblížil.
Model na výstave predstavuje Zero slávneho japonského leteckého esa Saburo Sakai. Autor modelu je Ladislav Gažo.
Japonci vyrobili viacero špičkových lietadiel, ktoré sa vyrovnali kvalitou USA protivníkovi, avšak najznámejšie lietadlo Japonska je slávne Zero. Bolo zároveň aj najvyrábanejšie (11 000 kusov). Konštruktérom bola spoločnosť Micubiši, pričom požiadavky boli také prísne, že druhá firma Nakadžima zo súťaže odstúpila. Požiadavka bola na čo najdlhší dolet, lietadlo malo mať dva guľomety a dva kanóny, rýchlosť nad 500 km/h, štart na max 70 m dráhy a pristávaciu rýchlosť pod 107 km/h. Podarilo sa ho napokon vytvoriť konštruktérovi firmy Micubiši menom Džiró Horikoši, pričom Zero malo dolet až neuveriteľných 3100 km, motor vzduchom chladený dvojhviezdicový 14 V Nakadžima. V úvode vojny nemalo súpera (pomer víťazstiev 12:1), bolo to najlepšie stíhacie lietadlo z lietadlových lodí v tej dobe.
Kawasaki Ki-61 Hien (Tony), autor modelu Ladislav Gažo.
Druhé vybrané japonské lietadlo je Kawasaki Ki-61 Hien (Tony). Išlo o armádne (pozemné) prepadové stíhacie lietadlo a jediné významnejšie japonské lietadlo s radovým motorom (licenčný nemecký DB 601A dávaný do Bf 109), dosahovalo rýchlosť 580 km/h. Japonci mu dali meno Hien = letiaca lastovička, Američania spravodajské meno Tony – vybrali talianske meno, lebo ho najprv vďaka radovému motoru považovali za talianske Macchi Folgore, prípadne Me Bf 109 v japonských službách. Predstavovalo nemilé prekvapenie pre pilotov bombardérov, keď sa 1. krát objavil a obavy mali aj americkí stíhači, lebo mu nemohli utiecť strmhlavým letom ako Zeru
Kawaniši N1K1-J Šiden (Georg), autor modelu Ladislav Gažo
Tretie z vystavených lietadiel, ktoré prednášajúceho A. Bolerázskeho zaujalo históriou vzniku, bolo Kawaniši N1K1 – J Šiden. Išlo o pozemné stíhacie a prepadové lietadlo japonského námorníctva. Vzniklo náhodou z plavákového lietadla N1K1, ktorý mal slúžiť na podporu vyloďovacích operácií. Šiden bolo vynikajúce lietadlo, ktoré sa vyrovnalo obávaným americkým Hellcatom. Malo štvorlistú vrtuľu a silný motor Nakadžima Homare (2000 koní), bolo rýchle a obratné – malo moderný systém automatického vysúvania klapiek pri manévroch. Bolo ich však vyrobených pomerne málo a Japonci už nemali ani dostatok kvalitných pilotov.
A napokon počas prednášky nechýbali ani informácie o amerických lietadlách. Na začiatku vojny s Japonskom bolo letectvo USA počtom i kvalitou slabšie ako japonské. Rýchlo však nabehli na vojnovú výrobu a vývoj, čo malo za následok, že čoskoro niekoľkonásobne počtom prevýšili japonské letectvo. Výhodu mali tiež v tom, že disponovali dostatkom surovín a ekonomicky vďaka vojne rástli.
Historik taktiež vybral tri zaujímavé lietadlá, ktorých modely sú vystavené vo Vile dr. Lisku.
Model F6F-5 Hellcat, autor Ladislav Gažo
Grumman F6F Hellcat bolo hlavné palubné lietadlo USA a americká odpoveď na japonské Zerá. Toto lietadlo malo za úlohu vyčistiť oblohu od Japoncov.
Konštruktéri ale nedokázali urobiť obratnejšie lietadlo ako Zero (pre vyššiu hmotnosť), tak vsadili na odolnosť a výkon a využili slabiny Zera, jeho problémy v strmhlavom lete.
Konštruktér Leroy Grumman, šéf firmy Grumman, vylepšil predošlý model F4F Wildcat a navrhol veľmi odolné palubné lietadlo s výkonným 18 valcovým dvojhviezdicovým motorom Pratt & Whitney Double Wasp. Bolo to vo všetkých ohľadoch lepšie lietadlo ako Zero (okrem manévrovateľnosti). Malo aj vysokú palebnú silu – 6 veľkorážnych guľometov v krídlach (Američania preferovali guľomety pred kanónmi). Bolo zároveň aj neuveriteľne odolné.
Saburo Sakai, japonské letecké eso, po vojne spomínal na súboj s Hellcatom. Opisuje, ako zblízka vystrelil do neho 600 nábojov z guľometu a lietadlo letelo bez poškodenia ďalej. Zeru by stačil iba malý zlomok z toho a v plameňoch by sa ihneď zrútilo dole.
Hellcat mal aj vynikajúci pomer víťazstiev 19:1 a na konte vôbec najviac zostrelených japonských lietadiel -5156.
Bell P-400 (P-39) Airacobra, autor modelu Ladislav Gažo
Druhé zaujímavé americké lietadlo bolo P-39 Airacobra.
Skonštruovala ho firma Bell, ktoré bola nováčikom v obore a tak priniesla nové revolučné nápady. Lietadlo malo veľmi dobrú výzbroj: 1 kanón 20 (resp. 37 mm) mm v osi vrtule, a až 6 guľometov 2 veľkorážne v trupe a 4 menšie v krídlach)
Ďalším revolučným riešením bolo, keď radový Motor Allison 1150 koní umiestnili za pilota, motor bol v ťažisku a lietadlo tak malo aj lepšiu obratnosť.
V Pacifiku bolo nasadzované hlavne v úvode vojny, lebo Američania potrebovali proti Zerám každé lietadlo. Uplatnilo sa však hlavne pri útokoch na pozemné ciele.
Lockheed P-38 M Lightning, verzia nočný stíhač, autor modelu Ladislav Gažo
Lockheed P-38 Lightning. Ide o jedno z najslávnejších a najúspešnejších lietadiel II. svetovej vojny, ktoré veľmi výrazne ovplyvnilo priebeh bojov v Tichomorí. Na Lightningu lietali aj tri najväčšie americké letecké esá, a to na čele s rekordným Richardom Bongom, ktorý na ňom dosiahol vôbec najviac zostrelov z amerických pilotov – 40.
V Európe sa najprv nejak výrazne neosvedčil, ale v Pacifiku sa ukázali jeho prednosti: dlhý dolet až 3600 km, čo bolo ideálne pre rozľahlé bojisko ako Pacifik a dvojmotorová konštrukcia (dalo sa k pevnine doletieť aj po zničení 1 motora, čo zachránilo mnohých pilotov). Osadené bolo dvoma 12 V vidlicovými motormi Allison, každý o výkone 1400 koní, a dosahovalo v tej dobe veľmi vysokú rýchlosť 666 km/h.
Výstavu, na ktorej nájdete i tieto modely, si môžete vo Vile dr. Lisku prezrieť do 18. októbra.
