Šport dýcha pod vodou cez slamku (píše Tomáš Horký)
Šport na Slovensku zažíva pre aktuálnu situáciu s koronavírusom krušné časy. Veľmi turbulentný bol uplynulý týždeň, keď to vyzeralo kadejako. Našťastie, podarila sa nájsť cesta, ako ho úplne nezabiť.
Po minulotýždňovej tlačovej konferencii po zasadaní krízového štábu ostala športová obec doslova obarená. Zákaz všetkých hromadných podujatí na dobu neurčitú by znamenal obrovskú komplikáciu pre šport. V mnohých odvetviach sa totiž už súťaže rozbehli, vo viacerých sa práve začínali a nedokážem si predstaviť, čo by to s nimi spravilo. Takisto aj s formou športovcov, ktorí sa systematicky pripravujú podľa plánu a potom príde bohvieako dlhý výpadok.
Našťastie, športovci nie sú len ovce. Ozvali sa a zatlačili na kompetentných, nech svoje stanovisko prehodnotia. To, čo bolo pre nich pred časom nepredstaviteľné, je teraz akceptované, aby dokázali aspoň nejako fungovať.
Športovci sú teda radi a prijali skutočnosť, že sa bude hrať a súťažiť aj bez divákov. To sa však v slovenskom športe nedá dlhodobo znášať bez podpory a kompenzácie ušlých strát. To je aktuálne alfa a omega, aby šport prežil. Niečo už naznačené bolo, pevne verím, že ku konkrétnym krokom aj príde. A v čo najrýchlejšom čase. Nedá sa čakať dlho, športové organizácie majú svoje finančné limity. Dokážu to ťahať s vypätím všetkých síl určitý čas, nie však dlhodobo.
Tiež celkom nechápem vymýšľanie formulácií a interpretácií nariadení. Nerozumiem, prečo najskôr povedia, že hromadné podujatia môžu byť striktne len do 50 zúčastnených osôb. Každému je jasné, že futbalový alebo hokejový zápas sa v takomto počte nemá šancu uskutočniť. Niekde je účinkujúcich športovcov a organizačného štábu toľko, inde zasa toľko. Potom im to dôjde a zmenia to. Laicky si myslím, že ak by formulácia znela – zápasy sa môžu uskutočniť bez prítomnosti divákov a obecenstva, každému je to jasné a nebude sa zbytočne víriť voda.