Náš operený seriál: Nezabudnuteľný zážitok – očný kontakt s kuvikom plačlivým
Piešťanec Ivan Vančo chodí do prírody v maskáčoch. Pozná tajomstvá splynutia s terénom. Vie sa zamaskovať, poprikrývať celtovinou. Bez pohnutia pozoruje život operencov a fotí ich. Jeho snímky sú úchvatné. Vo svojom portfóliu má tisícky záberov prevažne z vtáčej ríše. V našom seriáli vám postupne predstavíme nielen zástupcov vtáčej ríše, ale aj ostatné živočíchy, ktoré žijú v Piešťanoch a okolí.
O kuvikovi plačlivom (Athene noctua) sa roky rozprávajú rôzne tajuplné povery a chýry, a je len na nás ľuďoch, či im veríme alebo nie.
Pred niekoľkými rokmi som sa dozvedel o jednej lokalite, kde sa tento malý dravec zdržuje a pravdepodobne aj hniezdi. Začal som toto miesto intenzívnejšie pozorovať s nádejou, že si kuvika odfotím. Chodím tam už asi tri roky. Mal som vždy radosť, keď som ho uvidel, ako posedáva a odpočíva. Niekedy bol ďalej, inokedy bližšie. Sem-tam som urobil pár iba dokumentačných fotografií.
Nerád som sa tam dlho zdržiaval, nechcel som ho rušiť v jeho prirodzenom teritóriu. Pripadalo mi, že som u neho iba na návšteve. Občas mi ponúkol urobiť niekoľko záberov, inokedy hneď odletel o pár metrov ďalej, akoby mi dal najavo, aby som odišiel. Pritom ma sústredene pozoroval.
Jedného dňa som tam prišiel, rozhliadol som sa ďalekohľadom, ale kuvika som sedieť nikde nevidel. O pár dní sa táto situácia opakovala. Mal som o neho strach, myslel som si, že zmenil lokalitu. V blízkosti totiž hniezdil tiež sokol myšiar, a tak mi napadlo, že kuvika vytlačil z teritória. Chodil som tam asi mesiac, ale nebolo ho.
Jedného dňa sa ale všetko zmenilo a ja som pochopil, prečo som kuvika mesiac nevidel. Bol si hľadať partnerku. Keď som ich zbadal, ako vedľa seba sedeli na starom zvetranom múriku, bol som nesmierne šťastný. Neviete si predstaviť, akú som mal veľkú radosť. Hneď som vedel, že nastal čas toku a párenia. Bolo potrebné, aby som ich v nasledujúcich dňoch nerušil, tak som pozorovanie obmedzil na minimum. Zastavil som sa tam, iba keď som šiel okolo – asi tak raz za dva týždne.
Jedného dňa som tam prišiel autom, ale nevystupoval som. Otvoril som okno a ďalekohľadom som pozrel okolie. Videl som, že samička kuvika sedela na tom istom múriku ako predtým. Samček poletoval blízko okolo nej, sem-tam si sadol. Zrazu ma zbadal a priblížil sa ku mne. Sadol si odo mňa asi pätnásť metrov. Pozoroval auto a veľmi pozorne kontroloval situáciu. Nespúšťal zo mňa oči. Po chvíli priletel úplne k autu a sadol si na stĺpik starého plota. Naklonil hlavu do okna a pozrel sa mi z dvoch metrov rovno do očí. Ani som nedýchal.
Natiahol som sa na sedadlo vedľa seba a vzal do ruky fotoaparát. Urobil som niekoľko snímok. Kuvik odletel s vyčítavým pohľadom a sadol si opäť vedľa samičky. Ja som sa konečne zhlboka nadýchol. Nemohol som pochopiť, čo sa to vlastne stalo. Veď niekto za celý svoj život kuvika plačlivého ani len nevidel a ja som sa mu pozeral do očí úplne zblízka.
Kedykoľvek si na tento zážitok spomeniem, vidím pred sebou len jeho krásne oči.
Ivan Vančo
