O rodákovi z Piešťan, ktorý ako prvý Slovák vyšiel na Mount Everest severnou stranou bez kyslíka

Za menom Vladimír Plulík (* 3. 3. 1963 Piešťany – † 26. 6. 2008 Broad Peak) sa neskrýva veľa úspešných výstupov. Zdolal „iba“ dve himalájske osemtisícovky. Niet sa však čo čudovať, mal len 45 rokov, keď sa pobral do horolezeckého neba. Pokiaľ sa mu však niečo vydarilo, bolo to výnimočné, jedinečné, jednoducho báječné. V roku 1998 sa mu ako prvému Slovákovi podarilo zdolať Mount Everest (8848 m n. m.) cestou zo severnej strany bez použitia kyslíka. Zo svojich horolezeckých výkonov si však najviac cenil najmä zimný sólo prechod hlavného hrebeňa Vysokých Tatier z januára 1997.

Prešlo 12 rokov odvtedy, ako som sa dozvedel od Mariána Plulíka, že jeho brat Vlado, účastník himalájskej expedície, je nezvestný. Informácie a dezinformácie vtedy zahlcovali internet a aj nestranný pozorovateľ musel nadobudnúť presvedčenie, že v ďalekých horách sa stalo čosi, jemne povedané, neštandardné. Vždy, keď sme sa odvtedy s Mariánom stretávali, viseli moje otázky o tragédii na Broad Peaku vo vzduchu, ale pokiaľ on nezačal hovoriť, nechcel som jatriť rany, ktoré sa už nikdy nezahoja.

Pred rokom, pri príležitosti jedenásteho výročia smutnej udalosti, som si povedal, že prelomím moju opatrnosť a rešpekt intimity nášho priateľstva a na Vlada sa budem pýtať. Tak aj vznikol tento materiál. Po dvanástich dlhých rokoch vzdávam hold mimoriadnemu športovcovi, ktorého talent, prístup k tréningom, stanovovanie ambicióznych cieľov či viera v úspech sú príkladom nielen pre dnešných športovcov, ale pre nás všetkých.

Poznámka: S Mariánom sme tak trochu regionálne a aj športovo previazaní. Plulíkovci sú z Piešťan. Krakovany sú zase rodiskom mojej mamy, kde sa narodil aj iný významný slovenský športovec, brat mojej mamy a teda môj ujo, plavec, päťbojár, atlét Stanislav Samuhel. Ale to bude iný príbeh. Ešte poznámka pre fanúšikov horolezectva, aby nedošlo k omylu – menovec Stanislav Samuhel, horolezec a Tatranec, bol ujov bratranec.

Po tragédii expedície Baltoro express na Broad Peaku (8047 m n. m.) koncom júna 2008 Marián Plulík zverejnil na webe informácie o priebehu expedície na základe faktov, ktoré sa podarilo zistiť jemu, rodine a priateľom. Ide o smutné čítanie na doméne www.vladoplulik.sk či www.ozvladaplulika.sk. Poďme však po poriadku. Expedícia mala za cieľ zdolať štyri himalájske vrcholy v mimoriadne krátkom čase. Tvorili ju traja členovia: Dodo Kopold, Aleš Mrkva a Vlado.

S Vladom si naposledy telefonicky hovoril 26. júna 2008 potom, ako zdolali dva vrcholy. Rozprával ti, že pri výstupe na Gasherbrun II a aj zostupe spadol do viacerých trhlín, že je trocha pootĺkaný a má narazené rebrá. Telefonát sa končil tým, že „zajtra ti zavolám ešte nejaké podrobnosti“. Už nezavolal. Aký je to pocit, keď ti brat 12 rokov nevolá napriek prísľubu?

Vlado vždy túžil vystúpiť na K2. Výstup na túto horu považoval za náročnejší ako na Mount Everest. Keď ho Dodo Kopold oslovil s návrhom expedície, súhlasil. Vladov osobný cieľ však nebol zdolať všetky štyri osemtisícovky. Chcel sa najprv aklimatizovať a sústrediť sa na K2. Po výstupoch na Gašerbruny bola pod K2 nepriaznivá situácia, a tak sa rozhodli, že vybehnú najskôr Broad Peak. Toto rozhodnutie bolo pre Vlada osudové. Síce je to nemožné a nelogické, ale napriek tomu, že prešlo 12 rokov, stále v kútiku duše čakám, že sa ozve…

Medzi informáciami z rôznych zdrojov som sa dočítal, že Vlado pred expedíciou nebol na himalájskom vrchole desať rokov, a teda nemusel byť dostatočne pripravený. Na druhej strane bolo o ňom známe, že išlo o športovca, ktorý na každý svoj športový výkon zodpovedne a dlhodobo trénoval. Myslíš si, že mohol niečo pred expedíciou podceniť?

Desať rokov pred expedíciou si síce Vlado nepripísal žiadny himalájsky vrchol, avšak na expedíciách sa zúčastnil, aj keď boli neúspešné. V roku 2002 na Šiša Pangma a v roku 2005 na Cho Oju. Vladova príprava bola aj v tomto prípade nesmierne tvrdá ako pred každou inou expedíciou. Trénoval dvojfázovo a kondične bol na tom neskutočne dobre. Bol úžasne vytrvalý a húževnatý. Vždy bol ten, čo sa postavil do čela a odmakal obrovský kus roboty aj za iných horolezcov. Bol ako ťažný kôň. Svedčí o tom aj svedectvo Aleša Mrkvu, že Vlado pravidelne prerážal cestu ako prvý.

Vlado bol teda športový typ. Bol taký od detstva? Akým športom sa venoval okrem horolezectva?

V Piešťanoch začal s plávaním. Žili sme v dobe, keď neboli smartfóny a počítače, detstvo sme trávili čo najviac vonku a ako chalani sme súťažili o prvenstvo. Toto súťaženie sa na Vladovi podpísalo, rád zdolával rekordy. Nešlo o nejaké známe a medializované hranice, ale o jeho osobné méty. Spomínam si, ako sa raz zúčastnil horského behu na trati z Bratislavy na Pezinskú Babu. Mal jasné očakávania, za aký čas by to mal zabehnúť, no na pretekoch nemal svoj deň a skončil ďaleko za stanoveným cieľom. O štyri dni sa tam vrátil a sám si zabehol trasu tak, ako si vytýčil. Aj keď bez cieľovej pásky či medaily. Najviac ho bavili vytrvalostné horské športy – horské behy, skialpinizmus, horský bicykel, freeride lyžovanie. Keď prišli do módy kolieskové korčule, chodieval ťažké tréningy „vykorčulovať“ okolo Sĺňavy. Skrátka, bol to všestranný športovec.

Ako sa vlastne Vlado dostal k horolezectvu?

Ako chalani sme často chodievali na turistické pochody do hôr. Počas týchto túr sme si všímali okolitú prírodu. Tak Vlado aj s kamarátmi objavili Sokolie skaly nad obcou Moravany nad Váhom. Na týchto skalách sa začala jeho horolezecká kariéra. Vtedy bola úplne iná doba, bolo problém zohnať dobrú horolezeckú výbavu. Prvé lano si vzal z plošinového výťahu zo stavby. Neskutočne sa tešil, keď mu známy z Ruska priniesol štyri karabíny. Chodievali sme na cvičné skaly po celom Slovensku, ale aj do Tatier. Neskôr sme zaradili i Alpy. Vlado sa vedel rýchlo nadchnúť pre akúkoľvek akciu. Keď som mu v istý utorok zavolal s nápadom, či nejdeme na Mont Blanc (4810 m n. m.), vo štvrtok sme sedeli s ďalšími troma kamarátmi v aute na ceste do Chamonix. V piatok večer sme stavali stan pod Midi, v sobotu sme vybehli na vrchol a v nedeľu sme sa vrátili domov.

Málo znalému by sa mohlo zdať neuveriteľné, že si Vlado cenil viac ako výstup na Mount Everest zimný sólo prechod hlavného hrebeňa Vysokých Tatier. Prečo to tak cítil?

Opäť sa ukázala Vladova súťaživosť. Zimným hrebeňom Tatier vtedy nikto nonstop neprešiel a doteraz je tento jeho výkon neprekonaný. Málo ľudí si vie predstaviť náročnosť tohto prechodu – fyzickú i psychickú. Vladovi samému sa to podarilo až na piaty pokus. Celý prechod mu trval 72 hodín, pričom čistý lezecký čas bol 50 hodín. Každý pokus ho posúval ďalej. Uvedomil si, že musí ísť naľahko, aby bol rýchly. Išiel sám, bez akýchkoľvek fixov či istenia. Trénoval aj fungovanie pri nedostatku spánku. Presne vedel, kedy má očakávať krízu. Išiel nonstop tri noci a dva dni, ku koncu už mal aj vidiny. V Himalájach je najťažším faktorom výška, nedostatok kyslíka. Pri tomto prechode išlo o technicky náročnejšiu trasu, pri ktorej pôsobil iný druh psychickej záťaže.

Napriek oceneniam, ktoré tento prechod získal, bol Vlado trochu nespokojný. V jednom momente mu totiž zlyhala čelovka a on musel čakať na východ slnka, čím sa mu predĺžil celkový čas. Aby si tento, v jeho očiach nedostatok vynahradil, urobil letný prechod hrebeňom za 27 hodín, nonstop a bez zastávky. Keď som ho čakal na konci v Ľaliovom sedle, videl som jedného neskutočne vyčerpaného a šťastného človeka. Povedal: „Ja som to dokázal, teraz nech sa mladí ukážu.“

Mount Everest je však strecha sveta a jej dobytie sa vždy počíta. Tá výprava z roku 1998 však bola špecifická nielen zo športového pohľadu. Dotkla sa jej politika…

Vlado išiel na túto expedíciu so svojimi vlastnými cieľmi ako obyčajne. Povedalo sa, že sa vystúpi len s kyslíkom. Pre neho to bolo neprijateľné. Politika ho nezaujímala, ako ho nezaujímalo medializovanie, povrchná sláva a pretvárka vo svete médií. Na Mount Everest útočili dvakrát. Pri prvom útoku sa dostal Vlado bez kyslíka do asi 8600 metrov, ale pre nepriazeň počasia sa museli vrátiť. Pri druhom útoku bol iba v podpornom tíme a mal zabezpečiť vynášky kyslíka, stanov a materiálu do posledného tábora zásob vo výške asi 8300 metrov. Napriek tomu sa Vlado rozhodol vyjsť. Slovensko o tom málo vie, no Vlado bol prvý Slovák, ktorý na Mount Everest vyšiel severnou stranou bez kyslíka.

Na záver sa ešte vráťme k poslednému Vladovmu výstupu.

Pamätám si chvíľu, keď mi zazvonil telefón a Dodo Kopold mi oznámil, že Vlado nezostúpil. Bolo to v nedeľu. Na vlastnú päsť som oslovil všetky expedície, o ktorých som sa dozvedel, že sú v okolí Broad Peaku, s prosbou o Vladovu záchranu a začal som preverovať okolnosti celého výstupu. Už nikto z nás sa nedozvie, ako to naozaj bolo. Z videozáznamov sa domnievam, že Vlado nebol úplne v poriadku pod vrcholom Broad Peaku. V určitom okamžiku sa s Dodom rozdelili. Dodo zaútočil na vrchol, ktorý aj tak nedosiahol, Vlado zostup nedokončil.

Vlado po sebe zanechal dve deti. Jeho bývalá manželka Janka sa s ním rozlúčila prekrásne napísaným textom. Prečítajme si ho, aby mal každý čitateľ jasný obraz o tvojom bratovi:

„Neviem, či niekto napíše o Vladovi tónom, aký by si bol želal: Moje spomienky na Teba sú v priamom protiklade s výrobou superhrdinov a celebrít. S prikrášľovaním skutočností a vyzdvihovaním ega. S megalomániou. So spôsobom podávania ‚cool‘ správ, kde bagatelizovanie nahrádza pokoru. To vôbec nebol Tvoj štýl. Prekáža mi, že tie choré, vymknuté slová, rozsievané novými technológiami sú spájané s Tvojím odchodom z tohto sveta. Trúfam si na tomto mieste vysloviť aj osobný názor, že Dodo Kopold je možno dnes nažive aj vďaka Tebe, v pocite duševnej pohody, že hore nebol úplne sám vďaka aj Tebou prešliapanej stope, ktorú podľa vlastných slov sledoval až do výšky 6500 metrov. Je nažive aj vďaka rozdelenej záťaži pri prerážaní cesty v hlbokom snehu: pri postupe nahor počas útoku na vrchol Broad Peak 25. a 26. júna 2008 aj pri postupe nahor počas vašich predchádzajúcich dvoch výstupov na Gašerbrumy.

Ako som Ťa poznala, Vladi, pamätám sa, že si sa vždy jednoducho a bez slova podujal na túto vyčerpávajúcu prácu sám, či už si bol v horách so mnou, alebo s inými. Ďakujem, že si bol taký, aký si, a vážim si Ťa za to. Ďakujem, že nemusím našim deťom vysvetľovať, že sa nevrátiš preto, lebo Ťa na vrchol hnala chorá túžba po sláve. Že si aj vo svojich posledných chvíľach myslel na bezpečný zostup a na svojho spolulezca a možno aj na svoje deti a Tvojich blízkych. Možno si sa mal obrátiť skôr, možno tentoraz Tvoj skvelý odhad zlyhal a pri adrenalínovom balansovaní na hranici života a smrti šťastie nebolo na Tvojej strane. Dá sa dodať len to, čo mi s úprimnosťou napísal náš spoločný kamarát: Možno okrem oceánu máš najkrajší hrob na svete. Tvoja rodina a priatelia budú za Tebou smútiť ešte dlho. Deti to zvládnu, neskôr možno aj pochopia. Všetko prebolí, len jazvy zostanú.“

Marián sa náhle zastavil v rozprávaní, spomínaní, čítaní. Nebolo treba sa ho viac pýtať. V očiach nemá slzy ani smútok, má v nich sklamanie. Akoby sa nanovo vrátil roky späť a hľadal odpovede na nezodpovedané otázky. Odpovede na ne sa už zrejme nedozvie. Vladov posledný príbeh ostane mementom pre súčasných, ale hlavne budúcich horolezcov. Aby v prvom rade nezabúdali, že sú ľudia. Ostatne, ide o memento pre nás všetkých.

Peter Bzdúch