Čo je väčší populizmus – snaha zachovať záhradnícku školu či letisko?

Zdá sa, že trnavský župan trpí výpadkami pamäti a zabudol, že jeho volebný úspech v roku 2017 v piešťanskom regióne mu priniesol práve čistokrvný populizmus a piešťanská nostalgia.

Víťazstvo v piešťanskom volebnom obvode Jozefovi Viskupičovi priniesla totiž téma letiska. Na svoj úspech využil aj skupinku miestnych populistov, ktorí zorganizovali petíciu za zachovanie letiskovej akciovky. S tvrdením petičiarov, že do Piešťan sa nelieta, lebo akciovka vo väčšinovom vlastníctve Trnavskej župy má zlý manažment, ak sa vymení, prídu zázraky a Piešťany sa stanú centrom leteckej prepravy.

Písal sa rok 2017, keď Viskupič župné voľby vyhral, a okrem množstva vyhlásení o odmenách bývalého manažmentu sme sa v rozmachu leteckej prepravy ničoho podstatného nedočkali. A s ohľadom na ekológiu a bezpečnosť obyvateľov mesta azda hádam aj – chvalabohu.

Z podstatnejších leteckých aktivít sme zaznamenali len zopár charterových letov, ktoré odviezli dovolenkárov do turistických destinácií v Turecku a Egypte a okrem spalín z leteckého benzínu padajúceho Piešťancom na hlavy pre kúpeľné mesto absolútne nič nepriniesli. To však nie je jediný zvrat v pohľade na populizmus trnavského župana.

Vraj u petičiarov a signatárov petície za záchranu záhradníckej školy z radov odbornej verejnosti jestvujú argumenty podložené len emóciou a nostalgiou. Pre Viskupiča je prvoradá ekonomika, nechal sa počuť na zastupiteľstve.

Do vzdelania 75-tisíc, do letiska 200-tisíc

V materiáloch na zrušenie školy stojí, že Trnavský samosprávny kraj pre vykrytie skutočnej potreby nákladov Strednej odbornej školy záhradníckej musel za rok 2020 k štátnym 200 514 eur na jej prevádzku doložiť ďalších 75 249 eur.

V prípade letiskovej akciovky argument o emócii a nostalgii u župana už neplatil. Veď to bola hlavná téma piešťanských petičiarov v prevažne staršom veku, ktorí spomínali na časy spred roka 1989 a v spomienkovej nostalgii sa odvolávali na zachovanie letiska z dôvodu, že za ich mladých čias lietali z Piešťan do Prahy.

Letisková téma bez podloženej ekonomickosti, založená len na spomienkovej nostalgii, tak v roku 2017 vyhrala Viskupičovi v piešťanskom regióne voľby. Odvtedy však uplynuli tri roky a bez šance na ekonomickú udržateľnosť sa letisková akciovka aj naďalej moce na okraji bankrotu. Čas potvrdil to, čo tvrdili mnohí. Bez neustáleho nalievania státisícov eur z verejných peňazí je zachovanie osobnej letovej prevádzky v Piešťanoch nereálne.

Tento populizmus však županovi už tri roky neprekáža. Na rozdiel od záhradníckej školy neekonomickosť leteckej premávky v Piešťanoch prehliada a každoročne strká do letiskovej akciovky viac ako 200-tisíc eur.

Dokonca si vymohol od kúpeľného mesta, že do tohto na krach odsúdeného podniku strčilo mesto viac ako 800-tisíc eur spôsobom, že dlh letiska na daniach z nehnuteľnosti vymenilo za bezcenné akcie ekonomicky skolabovanej akciovky.

Záhradnícka škola je trend súčasnosti

Škola so zameraním na zelené profesie a letisko so spôsobom prepravy, ktorý Európska únia už nepodporuje, má však aj ekologický rozmer. Práve v prípade župy, ktorá si najnovšie dáva prívlastok „zelená“, je prístup k letisku a k zelenej škole k prichádzajúcim ekologickým transformáciám únie zarážajúci.

Župan by sa tak napríklad v oblasti leteckej prepravy mohol prestať inšpirovať socialistickým Československom a mohol by v tejto oblasti objaviť moderné zelené trendy, ako je to napríklad v severských štátoch Európy, kde až štvrtina cestujúcich uprednostňuje vlaky oproti lietadlám, pretože chce chrániť planétu pred negatívnymi klimatickým dopadmi.

A tak zatiaľ jediný viditeľný ekologický počin okrem prázdnych fráz o Zelenej župe, ktorý Viskupič v prospech piešťanského regiónu vykonal, je skutočnosť, že do Rakovíc neprišiel na dieselovom Volkswagene Caravelle, ktorý donedávna využíval, ale na služobnom elektrickom Nissane.

To však Piešťanom príliš nepomôže. Naopak im uškodil, že ich obral o zelenú školu školiacu odbornosti také potrebné pre transformáciu Európskej únie. A najviac Viskupič státisícmi eur podporuje v regióne leteckú dopravu patriacu medzi najväčšie ekologické záťaže vo svete.

Letecká doprava sa totiž podieľa na produkcii celkového množstva emisií zhruba dvomi percentami. V rámci dopravy však dosahuje až 12-percentný podiel. Odhaduje sa, že vyprodukuje 800 miliónov ton oxidu uhličitého za rok.

Nehovoriac, že letiská súčasnosti sú umiestňované tak, aby mali čo najmenší vplyv na obývané časti krajiny. Na rozdiel od piešťanského, kde lietadlá zosadajú a vzlietajú ponad najhustejšie obývané časti mesta so všetkými k tomu patriacimi negatívnymi dôsledkami. Počnúc zamorovaním mesta spalinami leteckých motorov, končiac rizikom pádu lietadiel do obývaných časti v prípade zlyhania strojových časti či osádky.

V súčasnosti, keď župa nemá zdroje na opravu ciest vo svojej správe, ťažko čakať, že nájde ďalšie milióny vo svojom rozpočte na opravu pristávacej dráhy, bez ktorej sa rozvoj leteckej dopravy v Piešťanoch nezaobíde. A keďže nový balík európskej pomoci je priamo zameraný na zelené transformácie krajín únie, z tohto zdroja bude župan peniaze na letisko očakávať len ťažko.

Schengenská hranica na okraji mesta

Letisko prevádzkuje akciovka vo väčšinovom vlastníctve župy a s dvomi menšinovými vlastníkmi – štátom a Mestom Piešťany. Župa má tak pohodlnú väčšinu akcií, že si v správnej rade presadí, čo si zaumieni, a vôľa štátu a mesta, ak by sa aj spojili, na tom nič neovplyvní.

Piešťanské letisko je akciovkou prevádzkované ako letisko s možnosťou pristávania lietadiel aj z oblasti mimo Európskej únie. To znamená, že či lietadlá pristávajú, alebo nie, musí mať nepretržite 365 dní v roku technické aj personálne vybavenie, aby mohli cestujúci prostredníctvom letiska vstupovať do Európskej únie v zmysle bezpečnostných a colných pravidiel Schengenu.

To reálne znamená, že Piešťany aj napriek tomu, že sú mesto vnútrozemské, majú vo svojom chotári vstup do Schengenu obdobne zabezpečený, ako je napríklad hranica medzi Slovenskom a Ukrajinou. Toto zabezpečenie, či niekto príde alebo nie, stojí viac ako 200-tisíc eur ročne. A inšpektori Európskej únie funkčnosť technického a profesionálneho vybavenia a režim vstupu do Schengenu pravidelne kontrolujú.

Rovnakú sumu ročne však stojí aj samotná prevádzka letiska, a to obslužný personál či energie.

V neposlednom rade je nutné zdôrazniť, že drvivú väčšinu povolení a licencií na odbavenie dopravných lietadiel najbežnejšieho typu Airbus A320 či Boeing 737 získala letecká akciovka ešte v deväťdesiatych rokoch minulého storočia, keď Slovensko nebolo členom Európskej únie a nemuselo spĺňať jej prísnu bezpečnostnú a ekologickú legislatívu.

Tie povolenia síce stále platia, vstup do únie ich nezrušil, no jedna z najväčších obáv letiskového personálu pred nástupom Viskupiča do kresla bola, že ak by letisková spoločnosť zanikla, prípadne ju župa predala, jej nový vlastník by za súčasných bezpečnostných a ekologických legislatívnych pravidiel povolenia na pristávanie väčších lietadiel už ani nezískal. Na záver len dodám, že piešťanský región od župana očakáva v dobe klimatických zmien, že preň urobí viac zelenej agendy ako len to, že ho príde navštíviť na elektromobile s nulovými