Dajte si jabĺčko či hrušku
Koštovali ste dnes dedkove či babkine hrušky alebo práve na zem cupnuté jabĺčko? Hrušky, tie sladučké červienky, čo chutia ako med a rozplývajú sa na jazyku, len treba dávať pozor, aby ste náhodou nezakusli aj do osy, ktorá hrušku načala skôr ako vy. A jablká – tie už dozreté – letné, kyselkavé, mäkučké, do ktorých sa poľahky zahryzne aj vaša babka s protézami a nemá pritom žiaden problém, tie bývali kedysi hitom mojej mladosti. Škoda, že ich je z roka na rok menej…
Ale, chvalabohu, rastú aj teraz – v mestách, na dedinách, v záhradách, kde svätia a chránia staré krajové odrody ako oko v hlave. Prečo? Lebo vydržia, sú odolné proti škodcom a netreba ich dvadsaťkrát za sezónu striekať. Naše babky presne vedeli, ktorá z odrôd je dobrá na kysnutý koláč alebo jablčník, ktorá má korenistú chuť, a teda je lepšia na sušenie, lebo takáto sušienka výraznejšie chutí. Starí otcovia s fajkou v ústach rozumkovali nad jabloňami, mudrovali nad tým, z ktorej viac natečie do suda. Veď vypáliť dobrú jabĺčkovicu a ešte aby jej aj bolo veľa, si vyžadovalo alchýmiu zdedenú v krvi po múdrosti našich predkov.
Je mi ľúto, keď sa pozriem na dnešné ulice. Vidím len samé okrasné stromy. Kedysi lemovali kraje ciest medzi dedinami ovocné stromčeky. Už sú z nich len pahýle. Človek vtedy iba natiahol ruku a do nej mu ako do mäkučkej perinky padla slivka, hruška, jablko. Po ceste zo školy som ako maličká žiačka s taškou na pleciach podskakovala medzi tmavočervenými až čiernymi morušami, popadanými na chodníku. Obrovský strom stál na dnešnej Dopravnej ulici, kde je hasičská stanica. Vtedy aj naši hasiči mali počas chvíľ medzi zásahmi čas na relax. Na hasičárni si pestovali zeleninu. (Dnes by ich zato asi exkomunikovali a po komplet betónovaní zmizol aj posledný kus zeme.) Polievanie rajčín bol podľa pamätníkov, čo ešte žijú relax medzi výjazdami k požiarom či úmrtiam skokom pod vlak alebo zásahmi pri násilnom otváraní bytu človeka, čo sa už dlhšie nehlásil susedom a blízkym…
Vrátim sa k morušiam. Sladučké čierne maliny, ktoré neboli rozpučené, som šikovne pozbierala malými rúčkami a naraz som si ich šupla do úst. Neumyté chutili najviac. A ani čerta mi nebolo! Babka ma už vyčkávala s obedom, takže moruše boli sladkým predjedlom. Líca som aj po nich mala červené a guľaté ako najtlestejšia rajčina.
Ak by sa to dalo vrátiť nazad, asi opäť zasadím pred naším domom čerešňu. A mirabelku. Tá mi tu chýba. Stačilo natiahnuť ruku…
I v krajine mi tie staré majestátne stromy chýbajú. Ako soľ na omastený chlieb. Aj pätnásť metrov vysoké staré ovocné krajové odrody, čo delili pozemky rôznych vlastníkov. Tuláci a aj ženy bez orientačného zmyslu (podobne ako ja) sa podľa nich vedeli pobrať správnym smerom v šíro-šírom chotári.
Stromy označovali významné miesta našej zeme. Ich korene, hlboko zapustené v hline, stabilizovali zem. Vzduch bol vďaka ich zeleným pľúcam čistejší, vlhkejší. Stromy tlmili teplotné výkyvy, poskytovali blahodárny tieň v horúcom, niekedy až neznesiteľnom júlovom dni. Matky pod nimi dojčili batoľatá, tu odpočívali roľníci aj pútnici. V ich korunách hniezdili vtáky a pod koreňmi si cestičky robili všakovaké živočíchy. Ľudia plody týchto stromov zavárali, piekli koláče, sušili ovocie a pálili pálenku.
A stromy, tie boli ako ich kalendáre – letokruhy ich životov sa riadili pevnými pravidlami prírody.
