Nakŕmili papagáje, spoznali pamiatky a zažili aj adrenalínovú jazdu

Spojená škola v Piešťanoch združuje špeciálnu materskú školu, špeciálnu základnú školu, praktickú školu a centrum voľného času (CVČ). Okrem toho jej pedagógovia vyučujú v Nemocnici A. Wintera, v ADELI Medical Center, ale aj v detskom domove na Mierovej ulici.

My sme sa stretli s mladými dospelými, ktorí aktuálne navštevujú CVČ. Tam môžu chodiť medzi 18. až 30. rokom života, a to po absolvovaní základnej a praktickej školy. „V tomto školskom roku sme mali 15 žiakov, sedem chlapcov a osem dievčat. Pracujeme na základe toho, že máme vytvorené jednotlivé záujmové útvary. Páči sa im napríklad keramický útvar – vyrábame keramické výrobky a dávame ich potom ako darčeky hosťom. Okrem toho sú tam tanečný, výtvarný, etický útvar a ďalšie, ktoré ich môžu ďalej rozvíjať,“ priblížila pedagogička Ingrid Galková.

V CVČ sa snažia to, aby mladí nezabudli na vedomosti nadobudnuté počas školy, takže neustále počítajú, čítajú, píšu. Pedagógovia ich vzdelávajú i vo finančnej gramotnosti. „Činnosť je pestrá, aby sa nielen zabavili, ale to, čo získali v predošlých rokoch, si naďalej udržiavali. Neustále ich vyzbrojujeme do života, žiaľ, len do 30. roku,“ doplnila Galková a spomenula i to, že svojich zverencov učia rozoznávať ľudské správanie, aby vedeli, kto to s nimi myslí úprimne.

Leto plné výletov

Súčasťou CVČ je aj letný tábor. „Každý rok sa ho snažíme zdokonaľovať, aby bol lepší, zábavnejší, intuitívnejší, aby tam bolo poučenie,“ priblížila pedagogička. Tento rok zorganizovali osemdňový tábor od 1. do 10. júla, a keďže mali veľa žiakov, do realizácie tábora sa zapojili aj pedagógovia z iných tried. Kedysi sa zapájali dokonca i rodičia, ale keďže je cieľom tábora odbremeniť ich, ale, naopak, aj dopriať deťom čas bez nich, snažia sa to zmenežovať v pedagogickom zložení.

Prvý deň venovali výrobe keramiky. Zameriavali sa na precvičovanie jemnej a hrubej motoriky, aby sa im zdokonaľovalo umelecké cítenie. Ďalší deň sa vydali na prechádzku po pamätihodnostiach mesta Piešťany. Nevynechali ani pamätník generála Štefánika, Beethovena, ale aj dôležité budovy v centre či fontány. „Pri každom sme sa zastavili, porozprávali, aby vedeli, okolo čoho bežne prejdeme bez povšimnutia,“ priblížila učiteľka. Nasledovala návšteva Kúpeľného ostrova a pozorovanie tamojšej fauny a flóry.

„V pondelok 6. júla sme sa vydali do športovo-relaxačného centra na Juhu, kde sme strávili veľa času. Je tam veľa možností, kde s vozíčkami ísť a pozrieť si prostredie, ktoré je inšpiratívne, zábavné. Tí, ktorí dokázali cvičiť, si aj zacvičili. Zoznámili sme tiež s paratenistom Marekom Gergelym,“ prezradila Galková. Ďalší deň pre horšie počasie zostali v CVČ, kde si pustili relaxačnú hudbu a dokončovali výrobky z keramiky.

Streda patrila veľkému výletu. „Najprv to vyzeralo nevinne – povedali sme si, že sa stretneme na Lodenici. Mysleli sme si, že pôjdeme po bufet Dino, dáme si tam kávu, popozeráme okolie,“ uviedla pedagogička. Napokon sa porozprávali s rybármi, ukazovali si atómovú elektráreň, vysvetľovali jej funkciu, povedali si čo-to aj o čistiarni odpadových vôd. Potom sa rozhodli, že pôjdu až do tamojšej kontaktnej zoo. „Tak sme ich zviezli z valu. No bolo to všelijaké, vozičkári nadskakovali. Ale zvládli sme to,“ povedala so smiechom učiteľka.

Vo štvrtok sa partia vydala na golfové ihrisko a v piatok zavŕšili tábor poslednou prechádzkou, ale aj pizzou a zmrzlinou na rozlúčku.

Príjemná makačka

Môže vám po týchto riadkoch napadnúť, že niektoré zo spomínaných výletov sú peši náročné aj pre mobilného človeka. „Boli sme unavení, ale príjemne. Nás to baví. Človek, ktorého by táto robota nebavila a nemal by k týmto deťom vzťah, ju nemôže robiť. Môže ju robiť len človek oddaný. Lebo tieto deti netreba ľutovať, sú to osobnosti, a keby ste sa s nimi rozprávali, zistíte, že sú to ľudia, ktorí sa v skutočnosti boja odkryť svoje vnútro, lebo táto spoločnosť je drsná a vytvára im bariéry,“ skonštatovala Galková a vymenovala, že pred akýmkoľvek výletom musia preskenovať terén, či sa na vybrané miesto dostanú s vozíkmi, či sa dostanú na toalety, pretože spoločnosť na nich stále zabúda.

„Títo ľudia sú niekedy viac hodnotní ako zdraví ľudia. Zamýšľajú sa nad vecami, ktoré sú dôležité. Sú inšpiratívni a bez toho, aby si to uvedomili, vedia človeka veľa naučiť. To je obrovské plus, ktoré by ste márne čakali niekde inde, preto sa človek teší na každý deň,“ doplnil pedagóg Peter Novák a dodal, že sú vtipní a často sa spolu smejú, ale deti sa aj smejú na nich. Po tomto dodatku zavládol smiech taktiež.

Len do tridsiatky

Dobrá nálada však prejde vo chvíli, ako sa spomenie horný vekový limit pre možnosť navštevovať CVČ. Zatiaľ dokonca ani neexistuje možnosť, kam ísť ďalej. „Keď prichádza číslo 30 v našom CVČ, je nám vždy smutno,“ spomenula Galková.

Keď sa ohľadom tohto problému informovala, odpoveďou jej bolo, že majú navštevovať domov sociálnych služieb. Tam sú však rôzni ľudia, prevažne seniori. „Nie je to adekvátne. Títo ľudia sa chcú ďalej rozvíjať. Bojím sa stagnácie, lebo človeku v takom prípade chýba duchovno. Ak však navštevujú nejaké zariadenie, sú neustále nútení spoločensky žiť a angažovať sa,“ doplnila pedagogička, ktorá hľadá cesty, ako túto tému priblížiť kompetentným. „Premýšľali sme aj nad súkromným zariadením, ale to by sme finančne len s pomocou rodičov neutiahli,“ dodala.

Cez „koronu“ online

Počas „korona prázdnin“ na sebe pracovali tiež. Vytvorili si online skupinu a každý podvečer sa mohli pripojiť, vidieť sa a debatovať. „Na celý mesiac som im na každý deň vypracovala úlohy, čo mali splniť. Napríklad mali sledovať a zapisovať vonkajšiu teplotu ráno, na obed, večer, mali to odôvodniť, zamýšľať sa nad tým a vypracovanú tabuľku mi doniesť do školy,“ priblížila Galková, ktorej sa po uvoľnení opatrení do CVČ hneď vrátila celá trieda.

„V CVČ máme veľmi dobrú atmosféru. Sme ako veľká rodina, takže decká nechodia do školy, ale chodia medzi svojich. Máme veľmi dobré vzťahy i s rodičmi. Majú snahu s nami pracovať, pomáhať si a vzájomne pracujú aj medzi sebou. Dokonca sa navštevujú. Sme taká malá komunita. Pre týchto ľudí je dôležité mať pocit, že majú niekoho, niekto ich má rád, a keď im bude ťažko, niekto im pomôže,“ dodala pedagogička.