Operený seriál je opäť neoperený: „Kamarátka z parku“ pózovala ako modelka
Piešťanec Ivan Vančo chodí do prírody v maskáčoch. Pozná tajomstvá splynutia s terénom. Vie sa zamaskovať, poprikrývať celtovinou. Bez pohnutia pozoruje život operencov a fotí ich. Jeho snímky sú úchvatné. Vo svojom portfóliu má tisícky záberov prevažne z vtáčej ríše. V našom seriáli vám postupne predstavíme nielen zástupcov vtáčej ríše, ale aj ostatné živočíchy, ktoré žijú v Piešťanoch a okolí.
Krásny piešťanský park nám ponúka pozorovať veľké množstvo druhov vtáctva. Chodievam tam preto rád s fotoaparátom, aby som zdokumentoval to, čo si niekto ani nevšimne. Konkrétne ku kŕmidlám pri fontáne, kde som strávil dlhé hodiny pozorovaním či fotením. V čase prikrmovania vždy prinesiem rôzne dobroty ako slnečnicu, orechy či loj. Ako prvé si na mňa zvykli sýkorky, potom brhlíky. Po dlhšom navštevovaní tohto miesta sa osmelili aj mlynárky dlhochvosté a pinky lesné.
Vždy pri fotení som si všimol aj veveričku, ktorá sa pohybovala okolo, ale netrúfla sa priblížiť. Prekabátil som ju jablkom. Nakrájal som ho na mesiačiky a poukladal okolo kŕmidiel na konáre. Takmer okamžite si ich začala brať a nosiť vysoko do koruny stromu, kde si ich ukryla. Predpokladal som, že to brala ako osvieženie v suchých letných dňoch. Bola taká rýchla, že sa mi vôbec nedarilo urobiť poriadny záber. To chce čas, povedal som si.
Po pár dňoch už sedávala tri metre od lavičky, z ktorej som fotil. Čakala, kedy prídem a aké dobroty prinesiem. To už sa ju dalo fotiť ako z učebnice. Pózovala ako modelka. Dokonca mi dovolila priblížiť sa na minimálnu vzdialenosť. To už som ju fotil s portrétovým objektívom. Niekedy sedela na jednom mieste aj päť minút a kŕmila sa slnečnicou alebo orieškami. Sem-tam odbehla, aby si ukryla nejakú potravu aj na horšie časy. Tým je veverica obyčajná (Sciurus vulgaris) známa.
Mohol som ju fotiť zo všetkých strán a rôznych uhlov. Jedného dňa, keď som prišiel, bola taká odvážna, že za mnou vyskočila na lavičku a začala mi kontrolovať fotobatoh, čo v ňom mám a či som zasa niečo priniesol. „Neboj sa, mám aj niečo pre teba,“ povedal som jej. To už si brala nalúskané orechy z ruky. Bol som rád, že som si získal jej dôveru a stali sa z nás kamaráti. Od tej chvíle som ju volal „kamarátka z parku“.
Ivan Vančo
