Náš seriál je tentoraz neoperený: Srnec lesný – tu som pánom ja!
Piešťanec Ivan Vančo chodí do prírody v maskáčoch. Pozná tajomstvá splynutia s terénom. Vie sa zamaskovať, poprikrývať celtovinou. Bez pohnutia pozoruje život operencov a fotí ich. Jeho snímky sú úchvatné. Vo svojom portfóliu má tisícky záberov prevažne z vtáčej ríše. V našom seriáli vám postupne predstavíme nielen zástupcov vtáčej ríše, ale aj ostatné živočíchy, ktoré žijú v Piešťanoch a okolí.
Krásne okolie Piešťan ponúka pre fotografa voľnej prírody nekonečne veľké možnosti. V okolí mesta máme lesy, polia, pasienky, lúky i vodné plochy Váh a Sĺňava. V blízkosti sa nachádza množstvo štrkovísk, kde sa v minulosti ťažil štrk na výstavbu diaľnice. Všetko sú to miesta ako stvorené na fotenie nielen vtáctva, ale aj divej zveri.
Preto aj ja veľmi rád chodím fotografovať srnčiu zver. Pozorovaním som zistil viacero lokalít, kde sa srnce lesné (Capreolus capreolus) so srnkami zdržujú. Najmä neskoro na jeseň, keď sa zoskupujú do väčších čried, aby spoločne prečkali dlhú zimu. Jedna z mojich obľúbených lokalít je v Drahovciach, časť Voderady.
Jedného dňa ráno som sa tam teda vybral. Veľmi som túžil odfotiť si pekného srnca, ktorý má parožky ešte v lyku. Dorazil som na okraj poľa, kde som často vídal srncov. Skontroloval som preto ďalekohľadom okolie. V šere, pred svitaním, sa pásla celá črieda na opačnej strane poľa. Videl som ich biele pozadia, ktoré sa v poľovníckej terminológii volajú zrkadlo. Potreboval som sa dostať do lesíka blízko nich, ktorý veľmi dobre poznám. Chodievam tam na jar nazbierať si zdravý medvedí cesnak. Býva ho tam veľmi veľa. Trvalo mi asi 45 minút, kým som pole obišiel a dostal sa do lesíka, cez ktorý som už kráčal pomaly a veľmi opatrne.
Našľapoval som tak, aby mi pod nohami nepraskol ani ten najmenší konárik. Bol som už blízko. Cez hustý porast kríkov sa fotiť nedalo, tak posledných asi pätnásť metrov som sa doslova plazil k okraju poľa. Odtiaľ som mal už dobrý výhľad. Niektoré srny sa pásli, iné len tak polihovali a užívali si prvé slnečné lúče. Pre mňa to bol úžasný pohľad, bol som pri nich veľmi blízko. Ležal som v tráve a iba som ich pozoroval. Vietor som mal smerom od nich, takže o mne nevedeli.
Na aparáte som nastavil clonu, citlivosť, správny čas a urobil som prvú rýchlu sériu záberov. Srnce spozorneli, asi začuli cvakať závierku môjho fotoaparátu. Pozreli sa miesto, kde som ležal. Nevideli ma, ale už niečo vetrili. Začali veľmi pomaly vstávať zo zeme. Urobil som opäť zopár záberov. V tom jeden zo srncov podišiel ešte bližšie ku mne. Svojou prednou raticou kopol párkrát do zeme a trikrát štekol. Dal mi tým najavo, že pánom je tam on a neželá si ma tam. Rešpektoval som ho a pomaly som sa vzdialil.
Tento deň zostane navždy mojím veľkým zážitkom. Nafotil som si svojho vytúženého srnca v lyku.
Ivan Vančo
