Piešťanskí hádzanári mali stretávku, tu sú ich spomienky
Náš bývalý športový redaktor Štefan Gregorička má nielen talent na písanie a fotenie, ale je aj autorom dvoch desiatok publikácií z histórie. Jedna z nich dokumentuje históriu hádzanej v Piešťanoch. On sám bol tiež úspešným hádzanárom a jeho povestná ľavačka poslala do súperovej bránky nejeden víťazný gól. Práve Pišta, ako ho volajú aj jeho spoluhráči, zorganizoval minulý týždeň prvé stretnutie bývalých hádzanárov.
„V posledných dvoch rokoch zomrelo viacero výborných piešťanských hádzanárov. Preto som sa rozhodol, že zorganizujem stretnutie bývalých hráčov, ktorí sa takto doteraz spolu nestretli. A niektorí sa už ani nestretnú. Asi v polovici februára som sa pred Kockou stretol s Marošom Manasom a Ivanom Gelingerom. Obaja boli mojím nápadom nadšení. Žiaľ, prišla do toho ‚korona‘ a s ňou aj zákaz spoločenských akcií. Než to všetko prešlo, Ivan Gelinger zomrel… Aj to ma utvrdilo, že akciu treba čo najskôr zorganizovať. Spolu s Jožkom Macejkom, ktorý mal na starosti obvolať tých najstarších, sa nám podarilo pozvať dve desiatky osemdesiatnikov a sedemdesiatnikov. Hoci niektorí neprišli, v Krčme pod Pažitským mostom sa nás stretlo trinásť,“ uviedol Štefan Gregorička.
Dvaja najstarší z nich, 84-roční Jozefovia – Macejka a Mišura – si pre naše noviny zaspomínali na svoju hádzanársku kariéru.
J. Macejka: „V roku 1948 som začal chodiť na českú hádzanú. O dva roky nato Slovenský zväz českú hádzanú zakázal, pretože sa prechádzalo na medzinárodnú hádzanú so siedmimi hráčmi. V našom mužstve boli spolu so mnou kolega a spolužiak zároveň – Jožko Mišura, ďalej Ludek Beitl, Béla Komadel a niektorí ďalší. Z českej k nám prešli asi traja či štyria, no medzinárodná hádzaná im nevoňala, lebo česká mala úplne iné pravidlá. V roku 1950 sme začali spolu s Jožkom Mišurom a už nebohým Dušanom Štrbkom chodiť na trnavskú priemyslovku. Vtedy vznikalo v Piešťanoch mužstvo hádzanej o siedmich hráčoch a my sme boli jeho prvými hráčmi.
Kým česká hádzaná sa hrávala na starom futbalovom ihrisku, kde je dnes umelá tráva, my sme hrávali v ‚jame‘, ako sme hovorili ihrisku v parku. Tam bola najskôr škvara, potom antuka a napokon asfalt. Teraz sa toto ihrisko využíva na hokejbal. Ale mesto nám tam hádzanú zakázalo hrať, lebo vraj v nedeľu sme vyrušovali divadelníkov. V parku bolo vtedy drevené divadlo, ktoré neskôr vyhorelo. Tam sme mali šatňu.
Náš kamarát Oto Bachorík sa podujal, že nás bude dávať dokopy. Aj on potom začal hrávať. V Piešťanoch nám vypomáhali Laco Bačík, Romolo a Etore Cicuttovci, Utaši, Palo Brezovan. Začínali sme od piky. Cez krajskú súťaž a divíziu sme sa v roku 1966 dostali až do druhej ligy. Hrali sme za Slavoj Piešťany aj Slovan Kúpele Piešťany. Dresy nám prala Meda Čahojová, aj jej manžel Vilko hrával. Meda, chudera, tá sa tu narobila.“
J. Mišura: „Čo sa týka trénovania, nás študentov strojníckej priemyslovky začal v Trnave trénovať náš triedny učiteľ Berco Slobodník. On nás naučil základy hádzanej. V Trnave sme hrávali za starší dorast, s ktorým sme v roku 1953 postúpili v rámci športových hier do republikového finále. Skončili sme štvrtí v rámci celého Československa. Po príchode do Piešťan sme hrávali za mužov. Najväčší úspech sme dosiahli pod hlavičkou Slavoja Piešťany.“
A čo im hádzaná dala a čo vzala?
J. Mišura: „Vďaka hádzanej som sa naučil pracovať a myslieť kolektívne. To bolo veľké plus, tiež sme museli rešpektovať názory starších. Uvedomoval som si, že hrám kolektívnu hru, preto musím pracovať pre kolektív a rešpektovať ho. Aby sa dostavil výsledok. Človek poznal nielen nové kraje, kde sa súťažné zápasy hrali, ale aj množstvo ľudských pováh. Spoznával som Slovensko, pre mňa to bola v tom období jediná možnosť.“
J. Macejka: „Mne hádzaná priniesla radosť zo športu. To bol prvý šport, ktorému som sa venoval donedávna aj pri mládeži. Myslím si, že pre Piešťany som urobil kus roboty. Získal som nespočetne veľa priateľov, lebo každá súťaž mala veľa družstiev. A to boli samé priateľstvá, či ste prišli na východ alebo na západ. A čo mi vzala? Piešťany mi hádzanú v istom zmysle dali aj vzali. Bol som pri všetkom, keď nám našu halu, ktorú sme si vlastnoručne vybudovali, vzali a predali paralympionikom. Bojoval som za ňu, ale neúspešne. Nebudem sa ale rozčuľovať.“
Macejka mávol rukou a pridal sa k partii svojich kamarátov – piešťanských hádzanárov. Zišli sa, aby si pospomínali na svoju mladosť, úspechy, hádzanú a chvíle, ktoré vďaka tomuto športu prežili spoločne, hodnotne a ktoré tých dávnych chalanov z Piešťan obohatili na celý život.
