Prežijeme, ale za akú cenu?
Nechce sa mi písať pamäti. Koľko stál chlieb a rožky vtedy, koľko teraz. Koľkokrát som musela chodiť do mliekarne na roh Bratislavskej s Vrbovskou, aby som v sobotu kúpila chlieb a potom mlieko.
Viera Dusíková (Autor: red)
Poslúchali sme rodičov, učiteľov, susedov, rodičov našich kamarátov. Počúvali sme dospelých – kto nám čo hovorí a čo je pre nás najlepšie. Ale aj tak sme si nakoniec urobili po svojom. Presne tak ako súčasná mládež. Vyčítať im niečo, čo sme robili aj my, je ako sypať si popol na vlastnú hlavu. Myslím si, že v tomto smere sa nič nezmenilo. Len mlieko už nie je tým žltou smotanovou vrstvou potiahnutým výživným nápojom a chlieb si upečiete lepší doma.
Skúste však „zamiesiť kvások“ na žlté hladké voňavé maslo, čo chutí ako od skutočnej, nie reklamou sprofanovanej kravičky. Skúste na dolniakoch zohnať bryndzu, čo chutí ako spomienka na babičku. Mám pocit, že aj tá bryndza, čo sa tvári ako zo salaša, je ako naša voda v studni, keď Traktorka či Tesla zahlásili ekologickú katastrofu. Skazenú vodu – tú som vtedy pila. Tak ako teraz jem umelé rajčiny.
Po mnohých rokoch od ekologických katastrof som sa už ako novinárka nikdy nedozvedela, aká to vlastne spodná voda v piešťanskej Kanade, ale aj v iných častiach mesta, kde robili prieskumné vrty, tečie do našich studní? Tých skúšobných vrtov – niekoľko desiatok metrov hlbokých – v kúpeľnom meste porobili výskumníci z Bratislavy v rámci pre médiá utajeného monitorovacieho projektu viac, ako je eur v peňaženke priemernej ženskej po koronakríze.
Chcem písať o poctivosti. O pravde, ktorá sa ani dnes nenosí. O manipulácii, o prepúšťaní, o ktorom sa mlčí, o potravinách, čo sú zo dňa na deň drahšie, o majiteľoch firiem, ktorí sa tvária, že nepočujú hlasy zamestnancov, ktorí si pýtajú výplaty. O (poľno)robotníkoch z Rumunska, Ukrajiny či Srbska, ktorí sem prichádzajú alebo ostali u nás aj v núdzou poznačenom marci či apríli, a robia aj desať-dvanásť hodín denne to, čo našinec nikdy robiť nebude. Za žobračenku.
Počúvam ale aj o Slovákoch, ktorí robia v zahraničí to, čo nik z nemecky či anglicky hovoriacich občanov príslušných krajín nikdy robiť nebude. O novodobom otrokárstve. O divnej rúškami a klamstvom poznačenej dobe.
Sofistikovanej. Takej, ktorej nik z nás, čo sme už troška viac vzduchu pod dávne periny z poctivého husacieho peria nadýchali a otrávenej vody z ekologicky zamorených studní popili, nerozumieme. Nič nie je ani biele, ani čierne. Ale ani príliš veselé. Je isté, že aj toto prežijeme. Lež – za akú cenu?
