Fotografie v pouličných vitrínach prinášajú umenie pre všetkých

Prečítajte si rozhovor s Emou Lančaričovou, autorkou výstavy Aechmea, ktorá študuje odbor Fotografia a nové médiá na VŠVU v Bratislave a pracuje najmä s analógovou fotografiou (film, emulzia, Polaroid).

Odkedy tvoríte a čomu sa najradšej venujete?

Venujem sa štúdiu média fotografie a najradšej pracujem s analógovou technikou a Polaroidom. K tvorbe sa snažím pristupovať netradičným experimentálnym prístupom s presahom do iných médií, napríklad do sochy. Základ väčšiny projektov je postavený na filozofickom kontexte. Momentálne je pre mňa primárnou otázkou: Čo je to fotografia a čím je fotografia dnes?

Čo uvidia ľudia, ktorí sa pôjdu na výstavu pozrieť? Čo je námetom, obsahom diel?

Návštevníci majú možnosť vidieť sériu snímok s názvom Aechmea. Nosnou ideou tejto práce je zamyslenie sa, či fotografia dokáže bezprostredne zachytiť a tým pádom aj sprostredkovať realitu. Či je to, čo vidíme na fotografiách, naozaj skutočnosť, keďže je to len určitý výsek priestoru aj času. Tento výsek je výsledkom fotografovho rozhodnutia niečo zobraziť a iné nie. Ďalej je to transformácia z 3D na 2D, každý film je typický svojou farebnosťou, digitálna fotografia je zložená z farebných zápisov jednotiek a núl… Z toho vyplynulo, že v práci budem využívať viaceré prístupy, preto som zvolila analógový aj digitálny fotoaparát, špeciálny infračervený film a Photoshop.

Ako tieto diela vznikali?

Práca vznikla ako reakcia na semestrálne zadanie počas štúdia na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave. Infračervený film je citlivý na infračervené žiarenie, ktoré je ľudským okom neviditeľné. Fotosyntézu prebiehajúcu v zeleni zobrazuje v posunutom spektre – to, čo je v skutočnosti zelené, bude na výslednej fotografii ružové. To bol dôvod, prečo som ako objekt skúmania vybrala izbovú rastlinu s názvom Aechmea (má zelené listy a ružový kvet). Počas fotografovania na tento film som do procesu vstúpila maliarskym gestom a pridala ďalšiu vrstvu posúvania reality. Tento autorský vklad predstavoval zmenu farby jedného z listu rastliny. Nevedela som však, či nanesená farba vo výsledku prekryje prebiehajúcu fotosyntézu. To som sa dozvedela až po vyvolaní filmu.

Vo vitrínkach nájdete šesť fotografií – tri s posunutou farebnosťou z infračerveného filmu a tri digitálne. Je na nich opakujúci sa motív rastliny samotnej alebo rastliny s nafarbeným listom. Ak by tieto snímky niekto našiel po stovkách rokov, ako by si mohol byť istý, ktoré zachytávajú realitu? Mohol by byť presvedčený, že v našej dobe existovali rastliny nielen zelené, ale aj ružové. Pre mňa ani jedna z týchto fotografií nezachytáva realitu, pretože tú je možné okúsiť iba naživo.

Ako sa vám páči myšlienka pouličnej galérie Vitrínky?

Myslím si, že je to skvelý spôsob, ako dostať kvalitnú vizuálnu kultúru medzi ľudí. Návštevu galérie si nemusia dopredu plánovať, pri prezeraní sa môžu uvoľniť, pretože ich nikto nesleduje. Okrem toho sa medzi sebou o videnom môžu nahlas porozprávať.

Vernisáž bola spojená s prehliadkou mesta. Ako sa vám v Piešťanoch páči?

Dátum vernisáže sme naplánovali na prvý júnový týždeň, keď malo byť pôvodne aj otvorenie letnej kúpeľnej sezóny. Vďaka kamarátom z Guden Guden, ktorí na vernisáž zabezpečili kúpeľné oplátky, sme tak mohli symbolicky odštartovať sezónu.

Piešťany mi prirástli k srdcu. Už v minulosti sme tu organizovali viacero workshopov kyanotypie (historická fotografická technika/ fotografická modrotlač). V priestoroch Arty sú stále na stenách nainštalované Polaroidy, ktoré zobrazujú nálezný stav objektu. Ako efemérne spomienky by tam mali visieť, až dokým nevyblednú, a pripomínať tak obdobie pred znovuoživením týchto priestorov.