Andrea Jacková sa živí bodypaintingom i kostýmami a miluje argentínske tango

Originálnymi kostýmami, ktoré si sama navrhuje i vyrába, zaujala už mnohých. Jej posledným dielom bola maľba na bruško budúcej mamičky. Kvietky si vyfarboval tatino. Štetec príjemne šteklil, takže sa bábo v brušku určite usmievalo.
Andrea hýri nápadmi, jej fantázia pracuje na plné obrátky. Je výtvarníčkou každým cólom. Ale aj manažérkou, šoférkou, domácim kutilom, krajčírkou, floristkou, dizajnérkou i fotografkou. Uvedené zručnosti jej otvárajú dvere do rôznych salónov, na veľtrhy, súťaže, bankety, večierky či firemné akcie.

V dnešnom svete, kde je toľko informácií, sa zdá, že nie je priestor pre umeleckú tvorbu. Ale opak je pravdou. Ako to vnímate vy?
Práveže ja milujem dnešnú informovanosť. Strávim totiž veľa času pri počítači, kde dokážem nájsť úžasné inšpirácie na rôznych kreatívnych webových portáloch. Nápady z nich si priebežne ukladám. Už ich len zrealizovať, ale to by som musela nafúknuť svoj byt.
Kedy ste si uvedomili, že živiť sa výtvarnou tvorbou je to pravé orechové?
Uvedomila som si to vtedy, keď ma neskutočne nebavila práca v banke. Som umelecká duša, rada tvorím a systematický poriadok v sektore bankovníctva mi robil problém.
Máte nejaké výtvarné vzdelanie alebo stačí len milovať umenie vo všeobecnosti. Pospomínajte si na svoje začiatky.
Vyštudovala som Strednú odevnú školu v Trenčíne. Škola ma veľmi bavila a som rada, že som neposlúchla otca a nešla do Tesly na elektrotechniku. V škole sme riešili klasické odevné a kreatívne zadania: navrhni látku a model odevu, následne sprav strih, vypočítaj spotrebu látky, sprav technologický postup šitia odevu. Veľmi ma to bavilo, dokonca som chodila i na súťaže typu Mladý módny tvorca ako manekýnka.

Ľudia v Piešťanoch vás poznajú cez tváre detí, ktoré pomaľovávate rôznymi motívmi na spoločensko-kultúrnych podujatiach. Nie je to pre umelca vášho formátu príliš nízka úroveň, na ktorú sa treba znížiť, aby ste si zarobili na živobytie?
Bola som prvá na Slovensku, čo začala maľovať motívy na tvár. Videla som to v roku 1991 vo Veľkej Británii a fascinovalo ma to. Som pyšná, že som bola prvá a veľmi rada pri maľovaní počúvam rodičov aj deti, ako sa tešia z mojej maľby, dokonca sa pochvália, že ju neumyjú aj tri dni. Takže sa cítim ako celebrita. Na jednej akcii si dokonca odo mňa pýtali autogram do denníčka. To poteší.
Pospomínajte si na svoje úspechy v bodypaintingu.
Bodypainting súťaže sa vždy robia v rámci výstav Beauty. Buď v Trenčíne, alebo v Bratislave. Vždy je zadaná téma a súťažiace majú päť hodín, aby vytvorili dielo a následne ho odprezentovali na pódiu. Plusové body sú aj za doplnky. Tie si vyrábam a kreujem sama. Som päťnásobnou majsterkou republiky v Body Art. Získala som ocenenia najvyššie, a to mi momentálne stačí. Na súťaže už nechodím, nechávam miesto novým umelcom.

Ktorý úspech považujete za svoju mekku?
Najväčším úspechom pre mňa je to, že si ma objednávajú na výstavy do Belgicka, Holandska, Nemecka, Francúzska, Rakúska či Poľska. Byť napríklad v Paríži a tvoriť. Samozrejme, s mojimi krásnymi modelkami. To je pre mňa to hrozienko na torte.
Stále ste zháňali rôzne modelky, aby ste ich telá mohli použiť pre svoju tvorbu. Zväčša to boli krásne dievčatá, ženy – štíhle ako gazely, no museli mať pekný tvar nielen tela, ale aj tváre. A pre mužov tiež tvar poprsia. Darilo sa vám to? Boli aj chvíle, keď ste nemali nikoho a opantal vás smútok umelca?
Moje modelky sú zväčša zamestnané mladé ženy, nie vždy môžu ísť na akciu. Študentky, ak nechcú príliš vynechávať vyučovanie, tiež niekedy odrieknu. Preto hľadám stále nové odvážne dievčatá nad osemnásť rokov s dobrým držaním tela. Je to ťažké, je totiž málo ochotných žien, ktoré majú odvahu ísť do toho.
Ako sa cítia vaše modelky, podelia sa o svoje pocity?
Vravia, že sa po bodypaintingu cítia ako v tričku. Ale je pravdou, že tie dievčatá a ženy majú v sebe veľkú dávku exhibicionizmu. Sú to tanečnice či fitnesky. Prezentácia na pódiu a pohľady ľudí im nerobia problémy.

V akých firmách, na akých lukratívnych akciách ste boli a tvorili?
Najčastejšie získavam objednávky zo zahraničia. Tam, kde je väčšia koncentrácia mužov. Volajú ma na výstavy bicyklov, áut, kamiónové i moto zrazy. Ale bola som dokonca na výstave okien či elektrotechniky. Doteraz vďaka jednej akcii viem, čo je to lokalizátor inžinierskych sietí.
Bolo to také vysnené či skôr pracovno-pragmatické?
Vždy idem do neznáma. Síce viem, čo budem maľovať, ale predsa, iný kraj – iný mrav. Neraz sa mi stane, že sa dostaneme do rozprávky, kde sa o mňa i modelky starajú ako o kvetinky a sme ich hviezdami. Inokedy musíme zaťať zuby a zniesť zimu, malé priestory, dlhé cestovanie a rôzne iné útrapy. Je jasné, že príjemnejšie je nechať sa hýčkať. Ale aj zlé podmienky človeka učia, napríklad pokore a ovládaniu svojich emócií.
V poslednom období sa venujete nielen vizáži, ale hlavne rôznym originálnym kostýmom. Čo vás k tomu doviedlo? Bola to len náhoda či cielené úsilie, prípadne ste sa už pri bodypaintingu nudili?
Už dlhšie som prešľapovala na jednom mieste, nikam som sa neposúvala, ale hlavu som mala plnú nápadov. Mám veľmi dobrú manažérku v Rakúsku, ktorá dodáva umelcov na rôzne veľkolepé eventy. Iba medzi rečou mi spomenula, či by som vedela niečo urobiť na pripravovanú párty. Prebudila sa moja odevácka duša, poslala som je návrhy. Veľmi sa jej páčili, a tak som kúpila lepší šijací stroj, začala som zháňať materiál na výrobu… A bum! So svojimi modelmi som mala veľmi veľký úspech. A tak pokračujem v tvorbe kostýmov.
Kto vám najviac poradil, nasmeroval vás?
Najviac ďakujem mojej maminke, že ma dokopala v štrnástich rokoch na odevnú školu. Videla, ako odmalička tvorím a šijem pre bábiky a pre indiánsku bandu zo sídliska. Ale pre mňa majú cenu zlata aj skúsenosti pozbierané od klientov, obohacujú moju osobnosť a následne i kariéru.
Je na Slovensku dobre prijímané avantgardné umenie alebo máte niekedy zmiešané pocity?
Mám rada popart. Veľa ho využívam aj pri maľbe portrétu oslávenca na telo modelky. Ostatné smery veľmi nesledujem, ale je fakt, že veľa malieb v avantgardnom smere sa mi nepáči.
Skúšali ste šťastie v rôznych krajinách. Brali ste to, čo život priniesol, alebo ste si mali možnosť vyberať hrozienka z koláča?
Skákala som od radosti pri každej ponuke a modelky spolu so mnou. Veľmi si vážime objednávky do inej krajiny. Bohužiaľ, nie sme v stave, že si môžeme vyberať. Skôr by som povedala, že posielam veľa ponúk kade-tade, aby sme mali prácu.
Čo je trendom v súčasnom svete výtvarného umenia kostýmov a vizáží?
Ja nesledujem trendy, sledujem iba to, čo mi aktuálne zadá agentúra ako požiadavku. Napríklad maľby či kostýmy na bielu, striebornú párty, alebo ak potrebujú vytvoriť strom či jednorožca z modelky. Vtedy bádam, ako to zrealizujem.
Vraj niektoré trblietky, ktoré nalepíte na tváre vašich modeliek, držia aj tri dni. Kde „rastú“ také lepidlá? A ako sa zháňajú rôzne materiály na tvorbu?
Materiály sú už veľmi dobre dostupné na rôznych kreatívnych portáloch. Na základe množstva referencií a skúseností iných umelcov si viete vybrať potrebné materiály. No a tie trblietky? Áno, aj ja ich mám tri dni na sebe. J
Ako vyzerá váš deň, keď ide do tuhého – ste na súťaži, prezentácii, večierku pripravená a v plnej zbroji alebo aj improvizujete?
Niekedy sú objednávky veľmi jednoduché. Vtedy zadám môjmu najlepšiemu grafikovi na svete – Andymu Hlaváčovi – logá, aké majú byť namaľované na modelke, a on mi pripraví šablóny. Verte, nadpisy veru nezvládnem maľovať voľnou rukou. Okrem toho vždy musím mať nabalené farby v požadovanej farbe klienta a zazmluvním modelku. Ale niekedy sú také šialené požiadavky, že musím zháňať doplnky v second handoch, v bazároch, vyrábať a dotvárať ich na kolene.
Ak by ste mali čarovnú guľu, čo by ste si chceli vyčarovať?
Haha… Môj sen je veľký ateliér. Jednoznačne! Lebo teraz to u mňa vyzerá ako vo veľkej dielni.
Je o vás známe, že veľmi rada tancujete a túžite pekne, milo a zvodne vyzerať. Zároveň sa tiež „hýbete“ na bicykli a chodíte na rôzne kultúrne podujatia. Aká vlastne ste? Nemáte pocit, že ak vás muži obdivujú, ženy možno závidia?
Tak to by mali posúdiť iní, ale som si vedomá svojich slabín, preto sa vôbec nehrám na hviezdu.  Ale priznám sa, že túžim po uznaní, pochvale za to, čo som dosiahla a naučila sa.
Čo sa týka tanca, argentínske tango som začala tancovať preto, aby som potlačila svoju mužskú manažérsku črtu a stala som sa ženskejšou. Je úžasné nasledovať muža v tanci. Stačí, ak zavriete oči…

Viera Dusíková