Emil Belluš a jeho Kolonádový most

Neuskutočneným zostal návrh na rodinný dom s ateliérom maliara Martina Benku (1935), ktorý mal byť jedným z domov Jankom Alexym vysnenej umeleckej kolónie; nenadväzovalo sa ani na urbanistickú štúdiu Kúpeľného ostrova (1962) a sotva sa zužitkovalo dačo z námetov, ktoré priniesli študentské práce s piešťanskou tematikou, vypracovávané pod profesorovým vedením…

Architektova sestra, známa výtvarníčka Elena Bellušová, v sviežej monografii Korene tvorivého umenia Emila Belluša (Tatravel, B. Bystrica 1992) vôbec nie odťažito zaznamenala históriu istej anglickej rodiny: „Časť rodiny, ako brusiči drahokamov, prišla do Holandska. Z tejto amsterdamskej rodiny Cambelovcov bol jeden brusič pozvaný na zámok v Slovenskej Ľupči, kde sa mu tak zapáčilo, že sa tam oženil a natrvalo usadil… Z tohto rodu pochádza aj naša rodina, pretože otcova i matkina matka boli rodom Cambelové. (…) Z našej vetvy Cambelovskej rodiny pochádzal aj dr. Samuel Czambel, ktorý už roku 1890 napísal Slovenský pravopis a neskôr Rukoväť spisovnej reči slovenskej…“

Vzdialený potomok voľakedajších brusičov diamantov Emil Belluš sa narodil 19. septembra 1899 v Slovenskej Ľupči v rodine umelecky nadaného stolára Daniela Belluša a Anny, rod. Holéczyovej, ako prvé z troch detí. Mladosť prežil v Banskej Bystrici, kde vychodil – akože ináč – maďarskú základnú školu i gymnázium. Aj vysokoškolské štúdium by bol absolvoval na maďarskej Fakulte architektúry Technickej univerzity v Budapešti, keby ho v prvom ročníku nebol zastihol vznik Československej republiky, čím sa vytvorili podmienky, aby mohol pokračovať v štúdiu zvolenej disciplíny na Českom vysokom učení technickom v Prahe. Tam roku 1923 získal titul inžiniera architekta.

Pražské kontakty neskôr zúročil pri zakladaní Fakulty architektúry na Slovenskej vysokej škole technickej v Bratislave, pre ktorú získal skvelých českých profesorov. Neskôr práve na tejto škole jeho brilantná znalosť maďarčiny privádzala do zúfalstva niektorých prefíkaných študentov pochádzajúcich z južného Slovenska, keď im pri skúške – už ako profesor – na výhovorku, že svoje hlboké znalosti nedokážu exaktne formulovať v slovenčine, plynulou maďarčinou ponúkol, aby sa teda vyjadrovali po maďarsky.

Bol skvelým architektom aj rešpektovaným učiteľom. Jeho architektúra – popri Piešťanoch najslávnejšie diela sú realizované hlavne v Banskej Bystrici, Bratislave a Trnave – patrí k vrcholom architektonickej tvorby 20. storočia na Slovensku. Za mnohostranné aktivity získal množstvo ocenení, pôct, vyznamenaní a titulov, vrátane titulu národného umelca; zastával najvyššie funkcie v stavovských spolkoch, bol poctený čestným členstvom zväzov slovenských i českých architektov…

Bellušov piešťanský most – uskutočnená časť pôvodného zámeru výstavby rozsiahlejšieho zastrešeného promenádneho architektonického celku, zahrňujúceho i nepostavenú nábrežnú kolonádu, ktorá však dala mostu najčastejšie používaný prívlastok kolonádový – sa uznáva za jedno z najvýznamnejších funkcionalistických diel v Európe. V roku 1987 bol vyhlásený za kultúrnu pamiatku SR č. 2347/0, v roku 1994 sa dostal medzi diela navrhované na zápis do svetového zoznamu špičkových diel medzivojnovej funkcionalistickej architektúry.

Poštový a telegrafný úrad – taktiež kultúrna pamiatka Slovenskej republiky – sa vyznačuje aj skutočnosťou, že sa v jeho interiéri zachovala kolekcia originálneho mobiliáru a ďalšieho vybavenia, navrhnutého samotným Bellušom.

Tretiu z piešťanských realizácií, budovu bývalého Okresného úradu, považuje vedenie mesta za nehnuteľnú architektonickú pamätihodnosť. Od profesora Belluša zrejme nepochádza nijaké architektonické dielo, ktoré by časom nenadobudlo pamiatkovú hodnotu, hodnotu vybrúseného drahokamu. Azda v tom ožila dávna rodinná tradícia.

Akademik Prof. Ing. arch. Emil Belluš, DrSc., zomrel 14. decembra 1979. Pri príležitosti pripomenutia nedožitého stého výročia narodenia bola vo vestibule prízemia piešťanskej hlavnej pošty umiestnená jeho bronzová busta – dielo Alexandra Trizuljaka – jediný sochársky portrét, vyhotovený ešte za profesorovho života. Je inštalovaná na čelnej stene na konzole pôvodne určenej autorom budovy pre bustu prezidenta

T. G. Masaryka, ktorá je od roku 1939 nezvestná. Emil Belluš je jediný architekt, ktorého meno dostala jedna z piešťanských ulíc. 

Ľubomír Mrňa