Piešťanské pamätníky na vojnové hrôzy

Kým vojnové obete 1. svetovej vojny v Piešťanoch jednoznačne pripomína pomník pred kostolom sv. Štefana (a to bez rozdielu, či šlo o vojakov rak.-uhorskej armády, alebo česko-slovenských legionárov), s obeťami 2. svetovej vojny je to zložitejšie. Príčinou je komplikovaný historický vývoj na Slovensku v období 2. svetovej vojny a po nej, kedy sa pomníky stavali. Niekomu sa pomníky postavili, iní museli čakať roky, niekedy až do obdobia po roku 1989 a niektorí nemajú pomník dodnes – ako napríklad vojnové obete z radov piešťanských civilistov, či padlí vojaci slovenskej armády. Vojna si však nevyberá. Nanešťastie v minulom režime podliehala výstavba pamätníkov ideologickým cieľom. Pamätníky obetiam však nemajú slúžiť politickej propagande, ale majú pripomínať tých, ktorým vojna a udalosti s ňou spojené zobrali to najcennejšie a poukázať na nezmyselnosť a brutalitu vojnových čias. Keďže v Piešťanoch nenájdeme jeden ústredný vojnový pamätník, ale pamätníkov niekoľko, môžeme sa v tomto období, keď máme viacej času, vybrať na prechádzku mestom a nájsť pietne miesta na zamyslenie. A ak ich navštívite, zistíte aj to, ako si „vážime“ naše dejiny.

Najznámejším pomníkom je Pomník osloboditeľom, nachádzajúci sa na námestí SNP priamo pred budovou mestského úradu. Postavený bol k príležitosti 5. výročia oslobodenia Piešťan v roku 1950 a ako už z názvu vyplýva, venovaný je osloboditeľom a v širšom význame bojovníkom proti nacizmu. Potvrdzujú to aj reliéfy na bokoch podstavca: z jednej strany sovietsky vojak so samopalom, z druhej strany žena nad umierajúcim partizánom, berúca mu z ruky pušku. Z prednej strany je nápis „Vďaka osloboditeľom“. Na zadnej strane je tabuľka s 9 menami popravených alebo umučených príslušníkov 2. (t.j. protifašistického) odboja. Pomníku dominuje postava ženy symbolizujúca víťazstvo: vo vztýčenej ruke držiaca lipovú ratolesť a pod druhou rukou pridržiava štít s erbom Piešťan – barlolámačom. Autorom pomníka je významný piešťanský sochár Valér Vavro (1911 – 1992) a našťastie je prevedenie pomníka nadčasové – bez propagandistických komunistických symbolov. Pieskovcový monument je ukážkou kvalitnej sochárskej práce. Nanešťastie v nedávnej dobe bol neodborným „čistením“ značne poškodený, keďže sa realizátori „ošetrenia“ z nepochopiteľných príčin rozhodli očistiť jemný pieskovec vysokotlakovým vodným čističom. Nezvratne si to odniesol najmä jeden bočný reliéf.

Jedným z 9 mien na pomníku je aj meno Rafaela Šimanského (1892 – 1944). Tomuto Piešťancovi je venovaná aj samostatná pamätná tabuľa osadená neďaleko od pomníka niekedy v 50. rokoch 20. stor. na stene pri vchode do bývalej Elektrotechnickej školy (pôvodne budova okresného úradu). Z textu na tabuli sa dozvieme, že tento protifašistický bojovník a člen ilegálneho revolučného národného výboru bol v roku 1944 umučený nacistami v koncentračnom tábore Mauthausen.

Najstarším vojnovým pomníkom, postaveným v Piešťanoch, je však pomník venovaný osloboditeľskej rumunskej armáde. Nájdeme ho v blízkosti letiska na okraji mesta vedľa hlavnej cesty. Postavený bol hneď po vojne v rokoch 1945 – 1946. Venovaný je vojakom rumunskej armády, ktorí bojovali a po boku Červenej armády oslobodzovali Československo (aj Piešťany). Utrpeli pomerne veľké straty a počas všetkých bojov na našom území padlo vyše 10 000 rumunských vojakov. Pomník dostal meno Hrdinom rumunskej armády (Eroilor Armatei Române). Armatei Române). Autorom je známy rumunský sochár Eugen Ciuca (1913 – 2005), ktorý neskôr pôsobil v USA. V čase vojny bol rumunským dôstojníkom a po oslobodení Piešťan pôsobil určitú dobu v rámci rumunskej armády aj na letisku v Piešťanoch. Pomník je zhotovený z terazza a dominuje mu železný kríž s nápisom „A ROMANA“ (t.j. Armata Romana) a roky 1944 – 1945. Na kovovej tabuľke z bočnej strany sú vypísané bojové jednotky, ktoré oslobodzovali územie Slovenska a Čiech. Bohužiaľ, tabuľka so slovenským prekladom, ktorá bola z druhej strany, chýba – pravdepodobne skončila v zberných surovinách. Pomník pôsobí zanedbaným dojmom a zaslúžil by si lepšiu údržbu. Taktiež do areálu s pomníkom je problematický prístup, nakoľko býva zamknutý.

V mestskom parku sa treba určite pristaviť pri Pomníku príslušníkom piešťanskej posádky leteckého pluku, ktorí pod vedením svojho veliteľa Ivana Haluzického odišli bojovať do Slovenského národného povstania, kde ako plne motorizovaný prápor boli nasadzovaní na najviac ohrozené časti frontu. Pomník má tvar ulomeného krídla lietadla vytesaného z kameňa, na ktorom je nápis: „Na pamiatku účastníkom Slovenského národného povstania – letcom piešťanskej posádky, ktorí bojovali za našu slobodu na frontoch v Novej Bani, Turčianskom Martine, Vrútkach a na Malom Šturci.“ Účastníci povstania z radov vojakov bývalej slovenskej armády sa roky od konca vojny snažili o vybudovanie pomníka ich padlým druhom. To však nebolo v súlade s doktrínou komunistov, ktorí prezentovali ideu, že SNP bolo dielom komunistov a partizánov a nie slovenskej armády, ktorá ešte pár rokov predtým bojovala proti ZSSR. Nakoniec súhlasili len s pamätnou tabuľou vo verejnosti neprístupnej časti kasární piešťanského letiska na stene kasárenskej budovy s oknami záchodov. Našťastie uvoľnené 60. roky žičili otvorenejšiemu pohľadu na našu históriu a pri 20. výročí SNP – v roku 1964 bol odhalený dôstojný pomník v mestskom parku. Autorom je ďalší známy piešťanský sochár Ladislav Ľudovít Pollák (1912 – 2002). Ako to už u nás chodí, aj tento pamätník je poškodený. Niekedy nie dlho po roku 1989 bola z neho ukradnutá časť – bronzový samopal, ktorý symbolizoval, že piešťanskí letci bojovali v SNP ako pechota. Samopal pravdepodobne skončil v zberných surovinách a k obnoveniu pôvodného stavu pomníka dodnes nedošlo.

S udalosťami povstaleckých bojov úzko súvisí aj problematika rasového prenasledovania. Putovanie od pomníka piešťanskej posádky v SNP nás tak privedie na židovskú časť cintorína na Bratislavskej ceste. Tu sa nachádza hrob Ferdinanda Goldsteina (1918 – 1944).Pripomína široký rozmer tragiky Židov. Ferdinandovi Goldsteinovi, nádejnému športovcovi a nadanému študentovi telovýchovy a cudzích jazykov nebolo dopriate z rasových dôvodov doštudovať na vysokej škole. Pred odvlečením a potupnou smrťou sa rozhodol bojovať za svoju slobodu. Ako príslušník partizánskej skupiny Nováky – Jegorov zahynul počas povstaleckých bojov v Gaderskej doline spolu s ďalšími 13 druhmi. Po vojne bol exhumovaný a pietne pochovaný. Univerzita Karlova si ho posmrtne uctila udelením doktorátu. Jeho hrob je ako jediný v Piešťanoch zapísaný v zozname kultúrnych pamiatok SR.

Len pár desiatok krokov od tohto hrobu sa v nadväznosti na židovský cintorín nachádza pamiatka na židovské obete holokaustu, ktorá pripomína obrovskú tragédiu piešťanských Židov. Židia v Piešťanoch (a na Slovensku) priniesli v čase vojny počtom najväčšie obete. Nejde však o vojnové obete v pravom slova zmysle, ale o obete rasového násilia. Diali sa však vo vojnových časoch, v priamej väzbe na vojnové udalosti a k masovému vraždeniu prichádzalo na okupovaných územiach v Poľsku. Židovské obete z Piešťan však dlhé desaťročia nepripomínal žiaden pomník, len istý čas skromná kamenná tabuľa, ktorá po čase zmizla a neskôr sa našla ako rozlomená doska. Až v roku 2005 bol v Piešťanoch odhalený dôstojný Pamätník obetí holokaustu. Nachádza sa na tzv. Dolnom cintoríne v Piešťanoch na Bratislavskej ceste, v adaptovaných priestoroch bývalej židovskej pohrebnej obradnej siene v židovskej časti cintorína. O vznik pamätníka sa zaslúžil MUDr. Andrej Šajmovič a hlavne Hedviga Ambrová, ktorá dlhé roky detektívnym pátraním zisťovala mená všetkých odvlečených a zavraždených piešťanských Židov. V pamätníku na žulových doskách sú tak vytesané mená 1067 piešťanských Židov, po ktorých, nebyť obdivuhodnej práce pani Ambrovej, by dnes nezostala žiadna stopa. Autorom pamätníka je Ing. arch. Ľubomír Mrňa z Piešťan. Pamätník je možné navštíviť po predchádzajúcej dohode s Mestským úradom v Piešťanoch, resp. so správou cintorínov v Piešťanoch.

Vojna si nevyberá a zomierajú v nej ľudia bez rozdielu. Nemusíme ísť ďaleko a na spomínanom cintoríne nájdeme pomník, venovaný príslušníkom nemeckej okupačnej armády. V kresťanskej časti cintorína sa nachádza Pomník vojakom nemeckej armády. Odhalený bol nad spoločným hrobom nemeckých vojakov, ktorí padli počas frontových bojov v okolí Piešťan na jar 1945.Na žulovom kameni je vytesaný krátky text: „Tu odpočívajú Karl Fogel, Rudolf Weber a 30 neznámych vojakov padlých v 2. svetovej vojne“. K jeho postaveniu mohlo dôjsť až po roku 1989, nakoľko v minulom režime bol zákaz budovať nad hrobmi padlých nemeckých vojakov pomníky. Neskôr boli telesné pozostatky exhumované a prevezené na Nemecký vojenský cintorín v Bratislave. Pomník v Piešťanoch však ostal, čo je bežne zaužívané pravidlo v takýchto prípadoch. Paradoxom dejín tak môžeme v Piešťanoch nájsť pomník príslušníkom okupačnej nemeckej armády, ale nenájdeme pomník, venovaný vojakom – Piešťancom, ktorí bojovali a padli v druhej svetovej vojne. Niektorí tak nemajú nielen žiaden pomník, ale ani hrob (ako napríklad stíhací pilot Jozef Drlička, ktorý v roku 1943 zahynul po leteckom súboji so sovietskym stíhačom nad Kaukazom a dodnes sa nevie, kde ležia jeho pozostatky). A pritom rovnako, ako nemeckí, či hocijakí iní vojaci, si aj slovenskí vojaci plnili svoju vojenskú povinnosť.

Keď sa z cintorína vrátime do centra mesta, môžeme tu nájsť ešte ďalšie pomníky, pripomínajúce tragiku udalostí 2. svetovej vojny. Brutalitu holokaustu nám znova pripomenie pomník, nachádzajúci sa v parčíku za gymnáziom na mieste bývalého Teplického cintorína. Odhalený bol v roku 2016 a je venovaný významnému ortodoxnému židovskému rabínovi Yisachar Schlomo Teichtalovi. Ako rabín v Piešťanoch a svedok deportácii svojich židovských bratov a sestier hľadal pred smrťou záchranu v Maďarsku. Po spustení deportácii v Maďarsku sa vrátil na Slovensko, kde bol chytený, deportovaný a vo vyhladzovacom tábore Osvienčim aj zavraždený. Žulový pomník s kovovou plaketou neušiel pozornosti vandalov a krátko po jeho odhalení bol posprejovaný – hákovým krížom.

V priamom centre mesta na neďalekej pešej zóne iba vnímavé oko zbadá tzv. Stolperstein. Kameň v dlažbe, o ktorý by sa mal pozorný chodec „potknúť“ pohľadom , skloniť sa a prečítať si odkaz na ňom. Ten piešťanský nám odkazuje, že tu žila Mária Schulzová, rod. Winterová (1907 – 1945). Najmladšia dcéra zakladateľa svetovej slávy piešťanských kúpeľov Ľudovíta Wintera bola pre svoj pôvod deportovaná do koncentračného tábora Bergen – Belsen, kde na následky neľudského zaobchádzania vo veku 38 rokov zomrela krátko po oslobodení. Kameň sa nachádza pred domom „Zelený strom“, na Winterovej ulici, kde rodina Winterovcov bývala. Kamene – „Stolpersteiny“ sú projektom nemeckého umelca Guntera Demniga, ktorý ich osádza do chodníkov pred domy obetí rasového vyvražďovania po celej Európe.

Okrem obetí na životoch prináša vojna aj obrovské materiálne škody a ničenie. V Piešťanoch nám to pripomína pamätná tabuľa na Kolonádovom moste, ktorú môžeme nájsť priamo pri vstupe na most neďaleko sochy barlolámača. Veľká mramorová platňa nás v štyroch svetových jazykoch oboznámi, že tento architektonický skvost z roku 1932 bol v apríli roku 1945 zničený ustupujúcimi fašistickými vojskami a obnovený bol až v roku 1956. Pamätná tabuľa je dielom piešťanského sochára L.Ľ. Polláka.

Keďže Piešťany nemajú jeden spoločný pomník, venovaný všetkých obetiam 2. svetovej vojny, bolo by vhodné vybudovať aspoň „virtuálny“ pomník, v podobe náučného chodníka po vyššie vymenovaných pamiatkach. Dal by priestor na premýšľanie a na pochopenie hrôz vojny, ktorá si vo svojich obetiach vôbec nevyberá. Možno bude inšpiráciou aj tento príspevok.

© Mgr. Andrej Bolerázsky, Balneologické múzeum Imricha Wintera v Piešťanoch