Martin Kolárik skončil po návrate z Francúzska v karanténnom stredisku: Najväčší problém bol hlad

Čo vás priviedlo k tomu, že ste sa napokon predsalen ešte pred definitívnym ukončením sezóny rozhodli opustiť Paríž?

„Trénovať sme prestali už niekedy koncom februára. Dlho sme čakali, čo bude. Nikto nám nevedel povedať, ako sa bude celá situácia vyvíjať. Až 2. apríla v krajine rozhodli, že do 30. júna sa nesmie usporiadať žiadna súťaž. Vtedy som sa definitívne rozhodol pre návrat domov.“

Ako teda vyzerala vaša cesta z Paríža na Slovensko? Bola bezproblémová?

„Čo sa týka cesty, tá prebehla úplne v poriadku. Letel som z Paríža do Frankfurtu, odtiaľ do Viedne a následne taxíkom na hranice… A tam to celé začalo.“

Čo tým presne myslíte?

„Celé sa to akosi zastavilo a nikto nevedel, čo bude. Bolo tam veľa áut, veľa ľudí… Jediné, čo sme vedeli bolo, že po nás príde autobus a odvezie nás do karanténnych stredísk. S tým som rátal, keďže som sa vracal až v čase, keď to bolo povinné. Vyplnili sme nejaké formuláre a ďalej sme čakali. Autobusy po nás prišli až po niekoľkých hodinách. Keď sme už boli na ceste, mali sme asi štyri zastávky a podľa mien vyberali, kto do ktorého strediska pôjde. Mne to napokon vyšlo až do centra pri Ružomberku, kam sme dorazili až niekedy ráno o deviatej. Celá tá cesta od hranice do karanténneho centra tak trvala asi deväť hodín, čo bolo dosť vyčerpávajúce.“

Aké to vyzeralo v karanténnom stredisku?

„Rozdelili nás do izieb, pričom musím povedať, že izba bola fajn. Bol tam televízor a všetko bolo čisté. Na posteliach nás čakali inštrukcie, aby sme vedeli, ako ďalej postupovať. Bolo tam napísané napríklad to, že nesmieme otvárať dvere, pokiaľ nás k tomu nevyzvú. To bolo trikrát za deň. Keď nám doniesli raňajky, obed a večeru.“

Na sociálnej sieti ste sa priateľom prihovorili s tým, že najväčším problémom bol pre vás hlad. Bolo to tak?

„Áno. Ja som mal jednoznačne najväčší problém s tým, že som bol stále hladný. Nebol som na to pripravený, nemal som nič nakúpené a tak som dúfal, že si budem môcť aspoň objednať nejaké jedlo navyše. Snažil som sa to vybaviť, ale bolo mi povedané, že je to zakázané. Nejako som to však vydržal.“

Bolo ešte niečo, čo vás v tomto stredisku nejakým spôsobom preverilo?

„Myslím si, že nie. Ostatné bolo fajn. Izba bola síce menšia, nemal som tam, čo robiť, takže som len rátal dni, kedy budem môcť ísť domov. Hovorilo sa, že na piaty deň by nás mali testovať. Tak sa aj stalo. Na druhý deň nám oznámili výsledky.  Keďže som bol negatívny, mohol som ísť domov do domácej karantény. Rýchlo som sa pobalil, vybehol do lesa, išiel asi dva kilometre pešo, zohnal si odvoz na stanicu, a potom som išiel vlakom do Piešťan.“

Kde teda momentálne ste?

„Rovno som sa vybral do jedného nášho starého domu, ktorý máme v Piešťanoch. Svoju rodinu som teda ešte ani nevidel. Musíme to nejako tých sedem dní prečkať a verím, že potom sa všetci konečne stretneme.“

Ako vyzerajú vaše dni?

„Snažím sa cvičiť, k čomu mi pomáhajú napríklad staré činky, ktoré som tu našiel. Pomáham tiež robiť na dome, upracem a samozrejme, že si aj aspoň zatelefonujem s priateľkou. Všetci už len čakáme, kedy to prejde.“

Komunikovali ste od príchodu domov s niekým z klubu?

„Áno, volal mi tréner, ktorý bol rád, že som napokon šťastne docestoval z karantény domov. V závere minulého týždňa som sa dozvedel z médií, že rovnako ako na Slovensku, aj vo Francúzsku nám definitívne ligu ukončili. Čo teda bude, nevieme. Zmluvu mám až do septembra, takže klub by nám mal toto obdobie finančne vykryť. Čo bude ale v ďalšej sezóne, to ešte neviem.“

Plánujete najbližších niekoľko mesiacov využiť voľný čas len na oddych a prípravu na novú sezónu alebo uvažujete aj nad prípadnou brigádou?

„Výplata by nám mala bežať normálne až do septembra, ale je dosť možné, že ak sa bude dať, v lete si niečo na privyrobenie nájdem.“

PATRIK TKÁČ, Denník Šport