Keď sa Slovák do cudziny poberal
Slovensko, Slovensko, kde je to malé malebné Slovensko. Počúval som v médiách od mladých ľudí za veľkou mlákou. No my starší, keď sme sa v škole učili, kde je Slovensko, učili sme sa, kde je aj Amerika, Afrika a iné štáty. Myslím si, že už vtedy sme boli múdrejší ako americkí tínedžeri, veď niektorí ani nevedeli, kto je ich prezident.
Po Nežnej revolúcii si pamätám jedného malého múdreho premiéra, ktorý stál na paletách a odporúčal mladým, aby išli do sveta, naučili sa reč, precíznu prácu a potom sa vrátili domov. No zabudol im povedať, že v zahraničí budú iba paholci a slúžky, po novom au-pair, ťažko sa budú učiť reč, spávať budú aj piati na izbe a WC budú mať na chodbe.
A čo prežívali ich rodičia, to ani nechcite vedieť – strach, úzkosť o svoje deti. Vnúčatá potom mohli hladkať akurát tak cez Skype.
A keď rodičia počuli v rádiu pieseň Keď sa Slovák do cudziny poberal, srdiečko im zvieralo a plakalo, ale vy mladí to pochopíte až neskôr, keď budete mať aj vy strach o svoje deti.
Ale beriem, mladých život v zahraničí naučil tvrdej práci, cudzej reči. No mnohí si zaspomínajú, ako im bolo ťažko, smutno za rodinou, láskavými rodičmi a kamarátmi. Neraz im skĺzla aj slza po slovenskom červenom zdravom líčku.
Ale počúval som niektorých mladých, že na Slovensko sa už nikdy nevrátia – politické dôvody, byrokracia, bordel v štáte… V niektorých veciach mali pravdu.
Ja som nepracoval v zahraničí, aj keď som po revolúcii nad vycestovaním za prácou rozmýšľal, no zostal som a budoval Slovensko doma. A o čo ste bohatší vy, čo ste pracovali v zahraničí?
A reči – viem po slovensky, česky, anglicky – I love you, nemecky – Guten Tag, cigánsky – jednoro, drogo, trogo, taliansky – uno, duo, tre a rusky – ja ľubľju tebja.
Svet som pochodil aj tak, no keď som priletel na letisko do Bratislavy, vždy som sa zhlboka nadýchol, že som doma. Hneď som si v reštaurácii dal maďarský guláš, slovenské halušky, pivo dvanástku a bol som najšťastnejší človek.
Dnes nám koronavírus ukázal, akí sme zraniteľní a že hmotné statky nie sú všetko. Beriem, lepšie je žiť a byť zdravý a bohatý ako chorý a chudobný. Celý svet, ale aj my sme žili rýchlo, všetko sme chceli mať, ale hneď, nemali sme čas sa ani zamyslieť, akí sme zraniteľní.
Ale prečo píšem – známe slovenské porekadlo „Bližšia je košeľa ako kabát“ sa potvrdilo aj teraz. To ste zistili i vy, ktorí ste boli v zahraničí a nakoniec ste boli radi, že ste pristáli na letisku, pricestovali na malebné Slovensko medzi svojich. Patrí sa poďakovať slovenskému štátu a ľuďom, ktorí vám pomáhali.
Politikom odkazujem, postarajte sa o svoju mládež, dajte im doma prácu, primeraný plat, aby si Slováci zachovali dedičstvo svojich otcov, aby odleteli do zahraničia iba na spoznávanie krás a s radosťou v srdci a spomienkami sa znova vrátili domov.
Nie každý bude so mnou súhlasiť, no ja som toto všetko už prežil, takto to cítim a napriek tomu som na Slovensku šťastný.
Túto pieseň si spievali Slováci, keď odchádzali na šífe do Ameriky:
Keď sa Slovák do cudziny poberal,
za dedinou na kopečku si zastal,
zaspieval si na kopečku ešte raz,
zbohom, otec, zbohom, matka, sestra, brat.
Povedzže mi, môj kopečku vysoký,
či sa domov vrátim za dva-tri roky,
či si doma živých nájdem otca, mať,
či sa budem s mojou milou zhovárať.
Amerika, ty cudzia zem ďaleká,
idem, ale neviem, čo ma tam čaká,
môjmu žiaľu teraz nikto neverí,
či sa vrátim k otcovi a k materi.
Ej, ty naša zem slovenská, taká si,
zo všetkých strán sužujú ťa zlé časy,
tvoje deti po svete sa túlajú
a o teba, zem slovenská, nedbajú. Milan Boďo
