Unikátna zbierka kútnych plachiet Kornela Duffeka
Už po tretí raz načreli do pokladov hudobného pedagóga, komunálneho politika, novinára a znalca histórie, Piešťanca Kornela Duffeka, a pripravili dych vyrážajúcu výstavu ľudových predmetov. Na to, ako 65 kútnych plachiet z jeho zbierky vystavili v Galérii Domu umenia Piešťany, sa Kornel Duffek díva už iba zhora. No iste videl aj to, koľko ľudí si ním zozbierané poklady prišlo pozrieť počas slávnostnej vernisáže vo štvrtok 5. marca a koľkí boli absolútne ohromení.
Kornel Duffek zasvätil zberateľstvu veľkú časť svojho života. V roku 2018 zomrel takmer ako 80-ročný, no nikdy svoje zbierky nevystavil. Až jeho manželka Silvia zorganizovala k jeho nedožitému jubileu prvú – zbierku ľudových hudobných nástrojov.
Po výstave hudobných nástrojov v roku 2018 a výstave sakrálnej plastiky v roku 2019 môžu návštevníci tentoraz obdivovať ľudový textil. Nádherné kútne plachty z okolia Piešťan, ale aj z ďalších regiónov Slovenska patria medzi archaické a najreprezentatívnejšie ľudové textílie. Ako uviedla kurátorka výstavy Katarína Babičová, nie každú zberateľskú aktivitu korunuje taká vzácna zbierka, ako je tá, ktorú vystavili práve vo štvrtok.
Aj v mene rodiny Duffekovcov, manželky Silvie a dcéry Stely, sa hosťom prihovorila dcéra Diana: „Názov výstavy Poklady z truhlice pochádza od kurátorky a zvolila ho mimoriadne výstižne. Hoci otcove zbierky by sa pre rozsah do truhlice nevošli ani náhodou, je fakt, že väčšina z nich bola schovaná v skriniach a súsekoch, pričom ide o skutočné poklady.“
Diana Duffeková pripomenula, že jej otec miloval ľudovú tvorbu a tradície našich predkov: „Vždy ho mimoriadne potešil pohľad na ovečky vracajúce sa z paše. Načúval ich zvoncom, ich bľačaniu, kochal sa pohľadom na ten oblak bielej vlny, ktorý sa pod dohľadom valachov a pastierskych psov vracal do košiara. Rád popíjal žinčicu s bačami na salašoch, rád sa rozprával s ujkami a tetkami na dedinách, obdivoval ich prirodzenú inteligenciu, prispôsoboval sa ich prejavu a štýlu komunikácie, získaval si ich dôveru. Aj oni s ním radi trávili čas a boli ochotní mu ukázať a následne aj predať ľudové predmety, ktoré zachovali.“
Podarilo sa mu tak skompletizovať unikátnu zbierku ľudového umenia, pričom podľa dcéry Diany by viaceré z týchto predmetov mohli bez toho skončiť na smetisku. „V tomto bol oco skvelý a je len obrovská škoda, že za jeho života zostávala zbierka pred verejnosťou viac-menej utajovaná a nedocenená. My si teraz môžeme príbehy, ktoré sa vzťahujú k jednotlivým exponátom, len domýšľať na základe našich útržkovitých spomienok,“ dodala.
Duffekova kolekcia kútnych plachiet je svojou početnosťou a kvalitou jedinečná. Podarilo sa mu zozbierať 65 kúskov, pričom väčším počtom sa môžu pochváliť azda len najstaršie etnografické múzeá na Slovensku. Plachty Duffek zbieral najmä začiatkom 70. rokov, keď ich ešte obyvatelia v domácnostiach uchovávali. Takmer všetky označil miestom pôvodu a rokom kúpy, ale aj cenou, ktorú za ňu zaplatil. Z toho je zrejmé, že neraz dal za textíliu aj polovicu mesačného učiteľského platu.
Dnes by už podľa Babičovej nedokázal zozbierať takúto bohatú kolekciu. Ako priznala, keď robila vlani výskum, už málokto vedel, čo to vôbec kútna plachta je. Preto aj prítomným počas vernisáže vysvetlila, o čo ide a aký mala textília význam v rodinách.
Kútna plachta bol podľa kurátorky fenomén histórie materstva. Tehotenstvo a narodenie dieťaťa bola v minulosti udalosť, ktorá na jednej strane bola radostná a očakávaná, ale na druhej strane predstavovala vážne ohrozenie života matky a dieťaťa. Nedostatočná hygiena, infekcia, ťažké pôrody a pomoc, ktorá sa často nezakladala na reálnych lekárskych znalostiach, viedli k obavám o život matky i novorodenca.
Žena rodila doma v posteli, ktorá bola umiestnená v rohu v kúte izby. Kútna plachta zavesená okolo postele slúžila k tomu, aby matku i dieťa ochránila. Najstaršie plachty boli z konopného, ľanového plátna, postupne najmä v bohatších regiónoch sa začal používať jemnejší materiál. Zdobené boli väčšinou len na jednom konci.
Počas šestonedelia sa tento plachtou ohradený priestor stal súkromím matky, kde sa mohla zotaviť z pôrodu. Magická funkcia plachty chránila matku a novorodenca, odháňala zlé sily, choroby, urieknutie a odoberala bolesť. K matke nemal prístup žiadny mužský príbuzný ani deti. Nemala odtiaľ vychádzať. Prvé jedlo do kúta doniesla ešte pôrodná baba, potom sa o ňu starali ženy z najbližšej rodiny. V kúte zostávala počas šestonedelia, teda v období, keď sa verilo, že žena je nečistá. Zostávala tam v podstate až do očistnej návštevy kostola.
Kútna plachta však nechránila len matku, ale aj okolie pred ňou. V tomto období mala byť ľahko ovládnuteľná bosorkami či vílami a mohla nepriaznivo pôsobiť na svoje okolie. Magické sily naberala plachta z farieb a výšiviek, pripichovali sa na ňu ešte ďalšie ostré predmety. Magickú silu farby umocňovali aj rastliny, byliny, cesnak. Každá farba, vzor, motív mali svoju symboliku. Bohatosť výšivky ovplyvňovali aj regióny.
