Čepce, sukne, stužky – výšivky fascinujú i po rokoch

Vo vstupnej miestnosti sú na stenách zavesené výkresy zo Sbierky ľudového vyšívania Piešťany, ktorú spracovali počas šesťročnej práce manželia Markovci. Obaja boli učiteľmi, a keďže pani Marková pochádzala z Piešťan, piešťanskú výšivku veľmi dobre poznala. Album chceli vydať v roku 1930, no nepodarilo sa im to.

Priestory vstupnej miestnosti dopĺňa súbor bábik v ľudovom odeve zo zbierok múzea.

Najväčší priestor výstavy je venovaný tradičnej ľudovej výšivke, ktorou sa zdobili odievačky, kútne plachty (oddeľovali šestonedieľku ležiacu v kúte od zvyšku miestnosti), obrusy, závesy, ozdobné uteráky a prikrývky pre dieťa na krst, v mužskom odeve košele, kabáty, v ženskom rukávce, živôtiky, zástery, kabátiky, ozdobné pásy, šatky a čepce. V menšej miere je prezentovaný aj tradičný detský odev a detský odev šitý v druhej polovici 20. storočia. V tomto odeve sa častejšie využívala okrem ručnej výšivky aj strojová výšivka retiazkovým stehom – trukovanie.

Výšivky aj v kuchyni

Okrem výšivky na tradičnom odeve je prezentovaná aj výšivka použitá na modernom odeve a v interiéri najmä z druhej polovice 20. storočia. Časť výstavy je venovaná odevu, ktorý vyšívala a dokonca i nosila Alžbeta Mičúchová z Piešťan. Tá sa rôznym ručným prácam venovala celý život, v školských časoch, ale aj na dôchodku, keď maľovala ornamenty a zbierala modranskú keramiku. Pri vyšívaní využívala rôzne techniky – krížikový steh, stonkový steh, plnú výšivku či richelieu.

Súčasťou zariadenia interiéru, najmä kuchyne, boli v 30.-60. rokoch 20. storočia textilné dekorácie s obrázkami a textom, s náboženskými, ale i svetskými motívmi. Kupovali sa predkreslené v galantériách a vyšívali retiazkovým alebo stonkovým stehom. Okraje sa obrubovali stuhami s rôznymi motívmi. Vešali sa nad sporák, vodovú lavičku či stôl.

V 70.-80. rokoch 20. storočia sa tradičná výšivka využívala menej, typické pre toto obdobie sú jednoduchšie techniky výšivky využívané na textíliách hlavne v interiéri. Obľúbená bola najmä krížiková výšivka. Výšivku v tomto období propagoval ženský časopis Dorka.

V roku 1957 vzniklo v Piešťanoch Družstvo umeleckej výroby Piešťanka, ktorému podnet na vznik dala Anna Tencerová. Družstvo malo niekoľko prevádzok – okrem Piešťan aj v Hlohovci, Chtelnici a Krajnom. Jeho učňovské stredisko dostalo štatút v roku 1968. Od roku 1975 malo vlastnú predajňu.

Menší priestor je venovaný výšivkám z kaštieľov na okolí Piešťan – z kaštieľa v Brunovciach a Koplotovciach z prvej polovice 20. storočia.

Od Kocuríc po trnavsky

V súčasnom okrese Piešťany (okrem obce Prašník) sa nosili dva typy ľudového odevu. V Piešťanoch a severnejších obciach súčasného okresu sa nosil piešťanský typ ľudového odevu, v Kocuriciach (od 1. 1. 1974 súčasť Piešťan) a južných obciach okresu trnavský typ ľudového odevu.

Oba typy patria k najbohatšie zdobeným ľudovým odevom na Slovensku, okrem bežného nosenia sa využívali aj pri rôznych slávnostných príležitostiach ako prejav národnej príslušnosti jeho nositeľov.

Piešťanská aj trnavská výšivka využívali rastlinnú štylizovanú ornamentiku, z vyšívacích techník najmä plný steh, dierky a obnitku. Staršiu jednoduchšiu výšivku podľa počítanej nite vystriedala v druhej polovici 19. storočia výšivka podľa predkreslenia. Výšivku predkresľovala pisárka, vypisovačka, vyšiť ju vedela skoro každá žena. Náročnejšie techniky ovládali len niektoré vyšívačky.

Odlišovali sa vzormi i stehmi

Piešťanské výšivky boli na najstarších konopných textíliách zdobené jednoduchou výšivkou podľa počítaných nití – hladkovaním, hrachovinkou alebo spojovacími švíkmi. Novšie textílie sa zdobili výšivkou podľa predkreslenia, využíval sa plný plochý, slučkovací, stonkový a retiazkový steh, v menšej miere krajčírska retiazka. V druhej polovici 19. storočia sa zásluhou továrenských materiálov rozšírili nové vyšívacie techniky – najmä dierky, začiatkom 20. storočia aj rebrá (väčšie vyrezané plôšky členené obtáčanými niťami). Farebnosť dierkovej výšivky pokladáme za špecifikum piešťanskej oblasti (inde bola dierková výšivka biela).

V obciach na pravej strane Váhu – v Krakovanoch a ich okolí – bola ornamentika výšivky drobnejšia, s menšími dierkami, čomu boli proporcionálne prispôsobené aj ostatné prvky výšivky.

Na trnavských výšivkách sa pri starších textíliách, najmä na kútnych plachtách, používal obyčajný a vrkôčikový krížik. V novšej výšivke podľa predkreslenia sa uplatňovali náročné techniky – dierky, gatry, anglická madeira, nášivka zlatými a striebornými niťami cez kartón, aplikácia na tyle a trakovická aplikácia. Výraznú skupinu v trnavskej výšivke predstavuje tzv. biele vyšívanie. Využívali sa pri ňom dierky, gatry, madeira, výšivka na tyle, doplnené obnitkovým a plným stehom.

Koncom 19. storočia sa stáva výšivka módnym artiklom aj pre mestské vrstvy obyvateľstva, a tak pre dedinské dievčatá a ženy predstavuje možnosť zárobku. V okolí Piešťan, Trnavy a Nového Mesta nad Váhom bol rozvinutý podomový obchod s výšivkami. Výšivky sa predávali do obchodov, na trhoch, najmä trnavských, kde za výšivkami prichádzali aj záujemcovia zo zahraničia.

(BMIW/am)