Storočná Emília Lazarčíková z Bašoviec sa modlí za celý svet

K storočnému jubileu jej prišiel vinšovať najskôr starosta obce Ľubomír Dekan so svojou kolegyňou a potom, v deň jej výročia, sa konala rodinná oslava. Pri slávnostne prestretom stole ich bolo v sobotu hádam aj tridsať. Boli tu deti po jej nebohej dcére Márii Macovej, Vlasta Čechvalová a vnuci Peter a Jozef Macovci s rodinami.

Babička, ktorá žije v dome so zaťom Viliamom Macom, pričom jeden jeho syn jej varí obľúbené polievky, lebo je kuchár, a druhý vraj rád upratuje, sa na pár hodín ocitla u vnučky Vlastičky. Tá nám povyťahovala z babkinej skrine bielo-modrý bašovský kroj s vyšívanými rukávcami aj kriezlom i s nádherným ručníkom s ručne vyšitými motívmi. „Ten ručník mi dajú do hrobu,“ smiala sa babička, ale myslela to vážne.

V našich končinách mali vždy ľudia prichystané do truhly tie najkrajšie šaty, aj storočná Emília ich má „poruke“. Táto téma nijako v jej prítomnosti nezaváňala morbiditou. Pravdu povediac, oslávenkyňa na posledný dych ani zďaleka nevyzerala. Vyskočila z kresla ako tichá lasička, keď sme na ňu pri rozhovore s vnučkou a vnukom pozabudli a nedoniesli jej čaj z kuchyne. Milka, tak jej hovorievali aj jej rodičia – mama sa volala Veronika Feranec a otec Peter Vlha z Bašoviec, odbehla do kuchyne a o pár minút sa vrátila s plnou šálkou osladeného čaju. Pritisla si ku kreslu stoličku, uložila na ňu biely obrúsok, aby ju nebodaj nepokvapkala čajom, a veľmi šikovne miešala lyžičkou horúci nápoj. Poťuťme sa usmiala.

Ale poďme k jej koreňom. Okrem dcéry Milky mali Vlhovci aj ďalšiu dcéru, Annu Pavlovičovú. Priezvisko Lazarčíková získala Emília sobášom s o tri roky starším Františkom Lazarčíkom z Podolia. Jej svokrou bola Mária Kuchárová a svokrom Jozef Lazarčík. Sobáš s milovaným mužom Františkom, ktorý bol nádenníkom, sa uskutočnil vo vojnovom roku 1943 – vzali sa 1. marca. Svedkami im boli Michal Miklovič z Pobedima a Jozef Markech z Hornej Stredy. Sobášny list im vystavili v sobášnej matrike bývalého matričného obvodu v Pobedime.

„Môj muž aj ja sme veľmi ťažko pracovali. On bol murárom, postavil aj náš dom,“ zaspomínala si starenka. Na staré kolená vážne ochorel, bolo sa o neho treba starať. A tak Milka, ktorá mala len osem tried ľudovej školy, ale za sebou život plný ťažkej driny doma aj v Nemecku, múdrych rozhodnutí, vyšívania, okopávania, starostlivosti o dom i záhradu a tridsať rokov práce v poľnohospodárskej výrobe na družstve, zvládla starostlivosť nielen o Františka, ale aj o svoju mamu, ktorá ležala desať rokov na lôžku.

Pre milujúcu matku však najťažšie chvíle nastali, keď ju opúšťala jej milovaná jediná dcérka Mária Macová. Tá sa narodila 4. októbra 1944 v Bašovciach, dožila sa 72 rokov. Kedysi pracovala v piešťanskom Figare (v Tesle) ako robotníčka, v bývalej Zornici žehlila bielizeň a tiež pôsobila v Technických službách v Piešťanoch. Ešte šťastie, že nešťastnej Emílii ostali vnuci, vnučka, ich deti, detné deti a aj obetavý zať.

„Babička má dvoch pravnukov Mareka a Martina Čechvalovcov a pravnučku Veroniku Čechvalovú. A v rodine máme aj dvojičky, prváčky z Bašoviec – Natáliu a Teréziu. To sú jej prapravnúčence,“ pospomínala aktuálnych členov rodiny Vlasta Čechvalová, ktorej manželom je Ján Čechvala.

Čiperná babička nám poskytla aj svoj občiansky preukaz a sobášny list. Občiansky preukaz má platnosť neobmedzenú, hoci keď jej ho v Piešťanoch vydávali, bola platnosť dokladu vytýčená dátumom 12. september 1968. Emília má v ňom zaznamenané najdôležitejšie údaje – meno a dátum narodenia manžela, dcéry, kedy naposledy bola preočkovaná proti tetanu, aké vzdelanie má ukončené a ešte niektoré iné dôležité údaje.

Zaujímavosťou je, že jej občiansky preukaz je dokladom, ktorý potvrdzuje totožnosť občana Československej republiky. Vydalo ho Ministerstvo vnútra, hlavná správa verejnej bezpečnosti v Prahe. S láskavým humorom by sa teda dalo povedať, že Emília Lazarčíková je ešte stále občiankou Československa. Ale povedzte, kto by už starú storočnú babičku legitimoval v jej obývačke, iba ak pri voľbách, keby šla do volebnej miestnosti. „Keď bude pekne, pôjdeme voliť a vyparádime aj babičku,“ plánovali malý výlet na vzduch do volebnej miestnosti jej potomkovia.

Na otázku, aké jedlá má babička najradšej, znela jednoznačná odpoveď: „Polievku by som jedla od rána do večera. Stále.“ Babička je a bola celý život abstinentkou. Nikdy nepila, a ak, tak iba pohár piva na pretrávenie po ťažkom jedle. Mäso nemá príliš v láske a jedlá, ktoré konzumuje, musia byť mäkučké, aby sa jej ľahko prehĺtali.

Opýtali sme sa jej, čo celý deň robí: „Teraz sa celý deň modlím za celý svet, aj za vás sa budem.“

Do Bašoviec sme šli s očakávaním, že tu objavíme staručkú osôbku, ktorá bude už možno vďaka svojmu požehnanému veku aj trošku pomotaná aj zábudlivá. Netušili sme, že Emília Lazarčíková ešte pred rokom okopávala v záhradke kvety, že hoci jej je stále zima, jej nohy, keď pobehujú po chodbe, zastavia sa v kuchyni a potom smerujú do obývačky či na toaletu, slúžia, chvalabohu, dobre. Ruky tiež. Hlava tiež. Oči tiež. Len uši už nepočujú, čo srdce nebolí.

Nikdy nebrala žiadne vážnejšie lieky, a ak jej aj nejaké predpísali na tlak, pilulky si ponorila do vody. Vraj tak to robili aj sestričky v nemocnici a potom ich potichu a nenápadne vyliala do drezu. Načo tráviť žalúdok? Polievka a pohyb ho vyliečia. A modlitba uzdraví ducha. Nasýti hladného, napojí smädného. Nenadarmo tá ošúchaná stará knižočka, čo ju Emília Lazarčíková prenáša z izby do kuchyne ako malé mača, má stránky vypadané, polepené. Vydrané písmenká oslavujúce Pána i Bohorodičku sú miestami nečitateľné a presvitá cez ne ďalšia strana.

Načo sú nám starí ľudia? Oni majú čas a modlia sa za nás všetkých. Za celý svet. Na toto sú nám. Vďaka za nich. Nech si len žijú, ak je ich život aspoň taký kvalitný, ako ten, čo zažíva drobučká žienka z Bašoviec.