Kuchárka z lásky k vareniu: Na svadbe kedysi zarobila päťdesiat korún, polovicu dala štátu

Mala len deväť, keď jej 42-ročný otec Cyril Dubovský na akejsi svadobnej hostine padol na zem a už sa neprebral. Mama ostala so štyrmi deťmi sama. Traja chlapci sa učili veľmi dobre, a tak im matka chcela dať čo najlepšie vzdelanie. „Anička, pomôžeš mi s hospodárstvom. Ty si dievča, naučím ťa, čo treba okolo domu, aby z teba bola dobrá gazdiná,“ rozhodla matka za dcéru a poslušné dievčatko prikývlo.

Aj vďaka tomu v rodine Dubovských vychovali jedného biskupa – Mons. Petra Dubovského – a ďalších dvoch vzdelaných mužov – Teodora, ktorý svoje vedomosti zužitkoval v Chirane, a Jozefa, ktorý sa dostal až na ministerstvo. A čo bolo s Aničkou? Stala sa z nej chýrna kuchárka – jej torty, koláče, stískance, ťahané štrúdle, oškvarkové pagáče, pečené kurence, fašírky, šnicle, slepačie polievky poznajú svadobčania v celom regióne. Celých tridsať rokov od pondelka do nedele varila a piekla.

Jej život bol veselý i smutný zároveň

Aj vo vysokom veku si naň spomínala. Na dobré aj zlé. „Spomínam si aj na pohreb otca, ktorý zomrel v roku 1928, aj na našu rodinnú knihu s názvom Výlevy. Škoda, že sa pri oprave domu stratila. Stálo v nej, že som sa narodila 12. februára 1919 v Rakoviciach o deviatej hodine ráno. Bola streda. Hovorí sa: streda – robiť treba. Asi preto som celý život poznala len a len prácu. Motyka, sekera, pílka, lopata, táčky, ale aj varecha, valček, hrnce, ihla a niť – to všetko bolo moje! Varím, pečiem, vyšívam. Čo budem len tak vysedávať,“ zaspomínala si Anna Vrchká.

„Pri mamičke som sa naučila variť aj piecť a ľudia ma sami oslovovali. Lenže ja som sa bála variť načierno, a tak mi dcérkina kamarátka poradila, aby som si platila daň. Bola som asi jediná svadobná kuchárka na okolí, čo poctivo tridsať rokov platila daň za to, že varí na svadbách. Na dolniakoch sa totiž stávalo, že takéto ženy mali problémy s neprajníkmi. Ja som na svadbe zarobila päťdesiat korún a 25 som z toho zaplatila štátu.“ To bol teda zárobok! „Ale mala som pokoj. Varila a piekla som od pondelka do nedele. V pondelok som išla do domácnosti, ktorá robila svadobnú hostinu, a tam som piekla. Dobošové, orechové, čokoládové, punčové rezy, zázvorníky, ťahané štrúdle, vanilkové rožky, medvedie labky, plnené košíčky, pagáče, praclíky, sadlovníky. Všetko, čo si nevesta nakázala.“

Svadobné menu starých materí

Ako a hlavne kedy sa voľakedy začínala svadobná hostina pre kuchárku? „V sobotu ráno, keď prichádzali prví hostia, vtedy sme im podávali guláš a jaterničky. Na obed bola slepačia polievka s domácimi slížikmi a potom sa podávali pripečené sliepky z polievky, museli byť dobre uvarené, aby bolo mäsko mäkučké. Podávali sme ich s ryžou. Potom sa na stoly dávali rezne so šalátom, neskôr sviečková na smotane s doma robenými žltučkými knedľami. Keď sa už čosi popilo, ponúkali sme fašírku s chlebom a kyslou uhorkou. Kto chcel, dostal k nej aj zemiaky. Až potom došiel čas na torty. Pamätám si, že niektoré gazdinky si ozdoby na torty brali naspäť domov, aby ich použili ešte raz. Ja som si ružičky robila vždy nové! Naučila som ich zhotovovať aj moje dcérky. Modelujeme ich po večeroch z chlebíka a potom ich farbíme potravinárskymi farbami. Aby som nezabudla, ešte v nedeľu sme po svadbe rozdeľovali do košíkov a škatúľ výslužky svadobčanom,“ uviedla pre Piešťanský týždeň vychýrená kuchárka.

Diétu držala len po operácii žlčníka

Anna Vrchká si zaspomínala aj na to, ako túžobne očakávala deň svojho návratu z nemocnice, kde ju týrali hladom. „Deti sa mi najviac smiali, keď som bola po osemdesiatke prvýkrát v nemocnici, operovali mi žlčník. Varili tam tak mizerne, stále som bola hladná. A dcéry mi hovorili – mama, čo chcete, veď vás operovali! Chvíľu to tu vydržte a potom pôjdete domov. Vždy som bola dobre stavaná a sťažovala som sa, že mám veľké brucho, ale poviem vám jedno, ak by som nejedla všetko do radu – chleba, masť, jaterničky, klobásky, mäso, zemiaky, kapustu, asi by som tú ťažkú robotu, ktorá na mňa každý deň od malého dievčatka čakala, nezvládla. Ak sa dobre a silno najete, vládzete aj robiť. I za to vďačím Pánu Bohu, že ešte vládzem a môžem byť užitočná,“ uviedla vtedy 90-ročná Rakovičanka. Dožila sa úctyhodného veku, ešte zopár rôčkov po našom rozhovore piekla všetky chýrne dobroty, o ktorých sme sa vtedy rozprávali.

A recept na fánky, ktorý nám teraz poskytla jej dcéra Janka Horylová z Rakovíc, určite vyskúšajte. Tie fánky nie sú obyčajné – sú fašiangovým nebíčkom v papuľke!