Černobyľská katastrofa – havária, ktorú sme pocítili aj v Piešťanoch

Do oblasti okolo 30 kilometrov od jadrovej elektrárne sa sami vydať nemôžete. Vždy je potrebné mať so sebou sprievodcu. Preto sa výlety sem vybavujú prostredníctvom turistických zájazdov cez rôzne spoločnosti.

Všetky cesty do Černobyľu sa začínajú v ukrajinskom hlavnom meste – v Kyjeve. Do metropoly našich východných susedov sa dá dostať pomerne rýchlo letecky priamo z Bratislavy. Dve hodiny letu a ste tam. Rovnako trvá aj cesta autobusom z Kyjeva do Černobyľu. Ak ste milovníkom železníc, môžete vyskúšať aj 18-hodinovú púť lôžkovým vlakom z Košíc smerom na východ.

Do zakázanej zóny sa vracia život

Prvým kontaktom návštevníka s miestom tragédie je prísne strážený vstup. Vojaci najskôr všetkým ľuďom skontrolujú pasy a potrebné dokumenty. Hneď nato každý dostane prívesok s malým zariadením. A to z dôvodu, aby meralo dávku radiácie počas celého pobyt a k tomu zaznamenávalo, kadiaľ sa človek presne pohyboval. Ja a moja skupina sme z nejakého dôvodu toto „sledovacie zariadenie“ nedostali.

Po vstupnej kontrole sme pokračovali priamo do mestečka Černobyľ. Dnes v ňom žije tritisíc ľudí. Väčšinou ide o pracovníkov elektrárne a tých, ktorí sa o oblasť starajú. Aby neboli neustále vystavení dávkam radiácie, v určitých turnusoch sa striedajú a namiesto nich prichádzajú ďalšie tri tisícky pracovníkov.

Samotné sídlo je plné opustených a rozpadnutých domov, avšak stále je tam pomerne rušno. Otvorený je hotel pre skupiny turistov, malý obchod aj reštaurácia. Práve moja skupina mala tú česť na tomto mieste stráviť jednu noc. Z jej priebehu bolo najzaujímavejšie vytie vlkov a psov v diaľke. Obe skupiny živočíchov sú v okolí hojne zastúpené. Šťastlivci môžu dokonca pozorovať divoké kone.

Odkedy odišli ľudia, faune aj flóre sa v oblasti mimoriadne darí. Pomáha tomu existencia Polesskej štátnej radiačno-ekologickej rezervácie. Jej rozloha na území Bieloruska a Ukrajiny presahuje až 2000 kilometrov štvorcových. Černobyľ má svoju špecifickú atmosféru. Najčastejším spoločníkom na ulici sú túlavé psy, ktorých sú po okolí desiatky.

Mesto duchov ovládla príroda

Keď sme sa na ďalší deň presúvali k „slávnemu“ mestu Pripiať, uvideli sme na oblohe veľký kúdol dymu. Bolo totižto teplo i sucho, a tak horela lúka. Požiare sú tu nebezpečné, pretože sa počas nich uvoľňuje radiácia do vzduchu. Zatiaľ čo v diaľke horelo, páni na širokej ulici pred reštauráciou pokojne polievali kvetiny v záhonoch. Medzičasom sme navštívili babičku Valentínu, ktorá odmietla z oblasti odísť. Sama si udržiava záhradku a býva v útulnom dome bez susedov. Jej dôchodok je 75 eur mesačne. Na väčšie nákupy chodí výnimočne s dcérou do Kyjeva. Podobných starousadlíkov je v okolí niekoľko desiatok.

Ďalej bola na programe Pripiať. Mesto, kde ešte deň po výbuchu žilo 50-tisíc obyvateľov. Zostali po nich len prázdne domy a byty, sem-tam aj cennosti. Všetko je stále ich majetkom, avšak vrátiť sa sem bývať, samozrejme, nemôžu. V meste sa nachádza niekoľko oblastí s extrémne vysokou radiáciou a potulujú sa tu, podobne ako v Černobyle, divé zvieratá.

Po preskúmaní niekoľkých ľudoprázdnych ulíc som vyšiel na strechu jedného z panelákov a rozhliadol som sa po okolí. Široko-ďaleko nič, len nekonečné lesy a radar Duga (v preklade Dúha). Zariadenie, ktoré Sovieti dlho utajovali. Náš super sprievodca Timur nás tam zobral a ako jedni z mála sme dokonca naň vyliezli, čo je prísne zakázané. Zážitok na celý život.

„Povinnou jazdou“ každého návštevníka je predovšetkým ruské koleso z miestneho zábavného parku. Je jedným zo symbolom ťažko skúšanej oblasti. Práve pod jednou z jeho kabínok sa nachádza vysoký stupeň radiácie. Z betónovej plochy pred ním totižto štartovali vrtuľníky pomáhajúce likvidovať následky katastrofy. Tie nezmiznú ani po uplynutí ďalších storočí.

Návšteva zakázanej zóny na severe Ukrajiny má svoje špecifické čaro. Zanechá vo vás čudný pocit a nezabudnuteľné pohľady. Odporúčam vám vydať sa sem najmä počas zimy. Vtedy je okolie Černobyľu najbezpečnejšie a zároveň najdesivejšie. Ukáže, aká obrovská tragédia sa môže stať počas jedného dňa. Večná pamäť a vďaka všetkým osobám, ktoré si prešli peklom a pomáhali odstraňovať následky havárie.

Pripiať žila len šestnásť rokov

Po havárii v jadrovej elektrárni Černobyľ, ktorá sa odohrala v noci z piatka 25. apríla na sobotu 26. apríla 1986 o 1:23:58 miestneho času, sa ako keby zastavil čas. Veľká havária sa udiala vo štvrtom reaktore černobyľskej elektrárne (Černobyľ-4). Došlo ku katastrofálnej parnej explózii, ktorá vyústila do požiaru, série ďalších explózií a roztaveniu jadra reaktora. Ľudia, ktorí žili v meste Pripiať, ani netušili, že len pár kilometrov od nich sa stala najväčšia jadrová katastrofa v dejinách ľudstva.

Na druhý deň sa ešte o ničom nevedelo, prvé novinky prenikali pomaly na povrch a vláda ZSSR nariadila okamžitú evakuáciu. V nedeľu 27. apríla 1986 v popoludňajších hodinách sa začala evakuácia celého mesta, ľudia si pobrali len najdôležitejšie veci, pretože mysleli, že sa domov ešte vrátia. Evakuácia trvala skoro dva dni. Bol vypnutý plyn, voda, diaľkové vykurovanie a elektrina. Mestom začali prechádzať špeciálne milicionárske (vojenské) jednotky a dohliadali, ako odchádzajú kolóny autobusov a nákladných áut.

Evakuácia mala byť pôvodne len na tri dni, vláda ZSSR však obyvateľom klamala. Vedela totiž, že to je navždy. Pôvodne to bolo „mesto mladých“ – hlavne pracovníkov jadrovej elektrárne Černobyľ, vekový priemer obyvateľov bol menej ako tridsať rokov.

Pár dní po tragédii sovietske úrady poverili určitých ľudí zmeraním výšky rádioaktivity v meste aj v blízkosti elektrárne. Prístroje ukazovali extrémne vysoké čísla, dokonca niekedy sa rádioaktivita nedala ani namerať, pretože pre také vysoké hodnoty prístroje neboli stavané.

Mnoho obyvateľov Pripjati zomrelo na choroby z ožiarenia, zvyšok sa presťahoval najmä do Kyjeva a Slavutiča – nového mesta vybudovaného po černobyľskej havárii asi 50 kilometrov od Pripiati na východ.

Keď mesto „zomrelo“, malo necelých 16 rokov (stavať sa začalo v lete 1970). Dnes je Pripiať – „mesto duchov“ – mŕtva, neobývaná zóna, z domov a občianskej vybavenosti sú ruiny. Zóna je chránená vojakmi, pretože po havárii sa tam začalo rabovať.

Všetky dvere sú otvorené, aby sa znížilo riziko pre návštevníkov. Mesto je stále zamorené, predovšetkým céziom, a musí uplynúť najmenej 150 rokov od havárie, pokiaľ rádioaktivita klesne na úroveň, ktorá neškodí. No už dnes sa dá na niektorých miestach zdržiavať určitý čas, záleží od veľkosti zamorenia. Ak zamorenie ustúpi, bude možné napríklad zvyšky mesta zbúrať a postaviť nové. V posledných rokoch silnejú snahy o vybudovanie skanzenu z tohto mesta – ako večná výstraha pred ľudskou nezodpovednosťou a neúctou k prírodným zákonom.

Od havárie síce už uplynulo vyše 33 rokov, ale ešte stále v meste Pripiať nájdete všetko presne tak ako pred tragédiou.