Radšej budem chodiť s „holou“, ale košík im vrátim! A čo vy?
Poznáte to aj vy? Vyberiete sa do hypermarketu kúpiť maslo, vanilkový cukor a kilo hladkej múky a z mrňavého nákupu, ktorý by sa vošiel do dámskej kabelky, je nákupisko veľké ako vozové plachtisko. Išli ste do obchodu pešo s kabelkou a odchádzate tiež pešo – ale s plným nákupným vozíkom.
Priniesť nákupný vozík až k obydliu a niekde ho zašiť, tak typicky piešťanské. Na Vodárenskej ulici ich skončilo niekoľko. (Autor: FB Piešťanské nešvary)
Takto som bola na nákupe minulý rok na jar, keď som si zaumienila, že niečo dobré našim chlapom upečiem, ale ešte predtým si musím pár drobností nakúpiť. V mojom obľúbenom obchode mali vtedy zľavu na maslo. Tak som si povedala – choď a kúp si zo dve-tri. A chýba ti aj vanilkový cukor. Babičkina múka na krehké pečivo by sa tiež hodila.
Lenže. Idúc pomedzi regály vidím, že už začali predávať sadeničky ružových aj červených ťahavých muškátov. A tiež majú v zľave zelené črepníky aj s háčikmi na zavesenie. Ponúkajú tu tiež výhodnú univerzálnu zeminu, ba i pôdu na pelargónie. No… rozmýšľam. Kúpim si dve tie „kabelky“ muškátov a pretože závesné črepníky by sa mi hodili tiež, beriem aj tie. Prirodzene – úmerne počtu muškátov v „kabelkách“ deleno dvomi, pretože nejaké tie hrantíky a črepníky mi ostali z minulého roku v pivnici.
Lenže v akom sú stave? Rozmýšľam a do košíka si pre istotu vložím aj dva lacné a pekne dizajnovo vyzerajúce „hranty“. Booože, ako ma to krásne opantalo a chytilo. V mysli rátam: na jeden črepník asi jedna štvrtina balíka zeminy, takže koľko vriec hliny vlastne potrebujem, ak by som si doma vyhrabala aj niečo z vlastnej produkcie kompostu? Vezmem päť. Ak treba, veď bývam blízko, dokúpim v prípade potreby ďalšie. Idem k pokladni. Nákupný kôš na kolieskach – ten menší – praská vo švíkoch. Mala som si predsa len vziať hlbší…
Prečo? Lebo múku mali tiež v zľave a vzala som si namiesto jedného radšej dve kilá. A zlacnený bol aj gélový Ariel a hajzláky. Trojvrstvové. No nekúp ich za euro a pár desiatok centov k tomu. Všimla som si ale, že zľavu dali aj na moje obľúbené vlhčené obrúsky do domácnosti a biele servítky. Prechádzam ďalej. Repkový olej mi tiež dochádza a je v zľave a i kečupu mám v kredenci už len na dne. Všetko v zľave. Dorazí ma vynikajúca cena zemiakov aj mandarínok.
Idem k pokladni. A namiesto nákupu, čo sa mi mal zmestiť do taštičky, je plný kôš. Zaplatím. Tisnem si svoj úžasný úlovok od obchodu až domov. Nie je to jednoduché, lebo kolieska na vozíku sa točia nejako divne. Sem-tam si nákupný košík robí so mnou, čo chce, a ja sa musím vrtieť podľa neho. Prišla som na fígeľ. Odsuniem ho šupom oboch rúk na dva metre a podľa toho, kam sa mi skrútne, idem za ním. Dorazíme k domu. To je len časť púte. Nasleduje vykladanie, uloženie tovaru a potom filozofovanie, či mám ten vozík vrátiť hneď alebo stačí až zajtra.
Dnes sa mi už nechce. Aj zajtra je deň. Lenže… a tých lenže je čoraz viac. Až prejde týždeň a vozík je stále za bránou. Nadišiel deň D. Opäť idem do môjho obľúbeného obchodu. Idem tam vrátiť nákupný vozík. Potrebujem len mlieko. Ale. Práve prišlo čerstvé mäso v zľave a karé bez kosti vyzerá k svetu, to budú „víner šnicle“. Spomeniem si, že doma máme len konček z chleba. Treba kúpiť i pečivo. A muškáty nemajú hnojivo, tekuté je v zľave…
Tieto riadky píšem preto, aby som si uvedomila nielen to, aké jednoduché je peniaze míňať, ale aké ťažké je ich zarobiť. Ale i to, ako človek musí odolať lákavým ponukám. Tiež však vo mne klíči semienko, čo mi zasiali moji rodičia – aká dôležitá je dnes už nie veľmi módna zásada: Čo si požičiam, treba aj vrátiť. V mojom prípade nákupný vozík. A vo vašom?
Priznajte sa, koľko vozíkov ste nechali kade-tade, mirnix-dirnix? Len nie vrátené a zoradené pred obchodmi. Obchodné reťazce vás celkom isto, nebadane a s vaším dovolením a dokonca s nadšením v duši aj tak oberú i o posledné nohavice. Ale som zásady: Radšej budem chodiť s „holou“, ale so cťou. Ten košík im vrátim! A čo vy?
