Pustite emócie aj cez slzy – liečia
Dnes som piekla vanilkové rožky našej mamičky. Pokazil sa mi mixér na orechy. Spomenula som si na oplieskaný mlynček, ktorý mi mama kedysi podala so slovami: „Keď si kúpiš nový, tento odlož na horšie časy.“ Jasné, že som naň zabudla. V špajzi spal svoj zaprášený sen. Farba bielej kávy sa stratila pod nánosmi času. Obzerám mlynček, skúšam točiť kľukou. Zapečená v čase.
Na stolíku mám fotku mamy, pri nej kahanček. Často sa s ňou rozprávam. Mamička ale neodpovedá, iba sa potmehúdsky usmieva. Usmejem sa tiež a vyhrniem si rukávy.
Asi hodinu mlynček drhnem pulirapidom, domestossom, jarou aj ryžákom. Odkrývam odreniny starej rárohy, a keď som prišla k jej spodnej časti, natrafila som na majstrovské zváračské dielo. Ten mlynček bol kedysi zlomený. Skolaboval práve na Vianoce. Tú chvíľu si pamätám. „Tati, čo s tým mlynkom,“ kričala mamička na otca, ktorý bafkal cigaretku v pivnici. Najskôr zahromžil a pospomínal všetkých svätých, potom si uvedomil, že idú Vianoce, on kľaje a my nebudeme mať medvedie labky ani vanilkové rožky. „Opravím ho, odmontuj ho zo stola,“ zakričal, dofajčil a pustil sa do roboty.
Ako dlho mu oprava trvala, neviem, isté však je, že mlynček zvaril a ja som práve objavila tatičkovu robotku. Mal zlaté ručičky. Čo vám poviem, zaliali ma slzy a spomienky. Boli tam prskavky, sneh, sánky, chodiaca bábika, náš pes Gaštan, koza Justína, mačka Amálka, zajace rozutekané v záhrade, sliepky na vajciach, klobásky v komore, voda v studni a oheň v sporáku. V obývačke vôňa borovice.
Mlynček som zreparovala, odmastila, vyglancovala, na záver vyvarila a usušila na radiátore. Netreba asi popisovať, čo som prežívala, keď som krútila kľukou, mlela orechy a tie sa v nadýchaných hoblinkách sypali na bielučký tanier. To, čo som potom upiekla, neboli vanilkové rožky, ale nebíčko v papuľke. V duchu tradícií našej mamy, zopár kúskov som dala tam i tam – aby som obdarila známych. Tešila som sa z tých rožtekov asi tak, ako keď malé dieťa dostane vysnívanú hračku.
Rovnako som sa tešila aj z toho, že do vianočného čísla som pripravila rozhovor so storočnou Máriou Štefovou (Štifkou) z Modrovky. Narodila sa 1.12.1919. pričom dieťatko, o ktorom som písala v rubrike narodili sa, Karolínka Palušová uzrela svetlo sveta 1.12. 2019.
Delí ich celé nekonečné storočie! Obe žijú: jedna v bielej či ružovej perinke, druhá v bielom ručníčku. A ja , ktorá som približne v polčase, sa radujem, že som mala tú česť, písať o oboch „dievčatách“. Prajem im Vám, milí naši čitatelia podobné pocity radosti, ale aj emócií s občasnými slzičkami. Ony liečia. Verte mi. Tak teda: Šťastné a veselé!
