Lúčnica siahla po Nosáľových choreografiách
Takmer do posledného miesta vypredaná sála Domu umenia v Piešťanoch dávala tušiť, že vystúpenie Lúčnice bude opäť lahôdkou. Pastva pre oči, uši, aj jemnocity. Tí, ktorí poznajú choreografie nebohého Štefana Nosáľa, ani na okamih nezaváhali. Byť tam a nechať sa unášať zlatým fondom umeleckého súboru bolo ako byť na Vianoce doma. A tešiť sa z Ježiška.
Autor skladby programu siahol do tvorby profesora Štefana Nosáľa, ktorý sa vo svojich začiatkoch za krátky čas vypracoval z tanečníka na choreografa a umeleckého šéfa Lúčnice.
V pondelok 25. novembra, teda na Katarínu, začali Lúčničiari svoj program krútivo-dynamickým tancom Započinka. Páry tanečníkov sa točili rýchlejšie než vietor pod Poľanou. Takýmito tancami sa vraj začínali zábavy v tomto kraji. Ak niekto nezažil chystačky na svadbu, vitie pierok, bujarú rozlúčku mládencov, posledné vohľady, odobierku nevesty či vymáhanie poplatku za ňu, ale aj hľadanie tej správnej devy vyzdobenej svadobnou partou a tiež snímanie jej okrasy, mohol sa dosýta kochať tancom, ktorý sa volal Svadba spod Poľany.
Podpoľanie inšpirovalo aj Petra Parničana, ktorý najskôr zahral na fujare a potom zaspieval dve piesne, za čo si vyslúžil dlhý a silný potlesk. Mimochodom, diváci potleskom nešetrili ani pri predchádzajúcich vystúpeniach a ich potleskomer ukazoval ešte vyššie hodnoty pri ďalších choreografiách.
Pôvabné hry dievčat pri trepaní ľanu, ktoré hudobne spracoval Svetozár Stračina, prešli plynule do cepíkového tanca, kde mládenci zvádzali všakovaké fígle a srandičky. To už na pódium docupkali bosé a v ružovo-bielych šatočkách dievčatá z Gemera. Presnejšie povedané – tanečníčky z Lúčnice so sólistkou Kristínou Sujovou ukázali, ako kvitne mak, ako sa zberá mak, ako sa melie mak, ako sa papá mak a tiež ako sa sladko spí po maku.
Aby obecenstvo nezaspalo s nimi, dohrmeli a vtrhli na pódium zbojníci so svojím odzemkom. Táto choreografia je pamätná, Nosáľ ju vymyslel ešte v roku 1950 a zbojnícky tanec má toľko priaznivcov, že nadchýna do radu všetky generácie Slovákov. A nielen ich.
Práčky z Parchovian – to je tiež jedna z nádherných klasík Lúčnice. Tradičné spevy a tanečné zábavky dievčat z východného Slovenska pán profesor „namiešal“ ako svoju ostatnú choreografiu v roku 2003. Jej hudobného spracovania sa ujal Marián Veselský.
Viete skákať okolo a cez fľašku? Vyskúšajte si to a až potom zistíte, koľkokrát ste si obili členky. Pozorujúc tanečnice a ich kolegov z Lúčnice sa zdá byť fľaškový a tiež polka ako malina. Jednoducho – na parádu! Zemplín sa vždy vedel baviť – a asi aj piť. Sólisti Veronika Vargová a Kristián Dufinec zemplínske tance odžili spolu s publikom a muzikou.
Kedysi dávno začínal piešťanský folklórny súbor Striebornica myjavskými tancami. Bola to vôbec prvá ich choreografia, ktorou sa prezentovali na verejnosti. Po myjavsky sa prihovorili pondeľňajšiemu publiku v Dome umenia aj Lúčničiari. Na pódium vytiahli cimbal, paličkami prepletal rýchlosťou kolibričích krídel Marián Budinský a ostatní jeho kolegovia muzicírovali spolu s ním a nechávali mu prím – aj potlesk. Melódie týchto ľudových piesní spracoval Róbert Puškár.
Dup sem, dup tam, dup, dup, dup… tak tancujú Horehronci. Ich charakteristické dupavé tance z Heľpy či Polomky ukončili veľkolepú tanečnú folklórnu prehliadku toho najkrajšieho a divácky najobľúbenejšieho repertoáru z dielne profesora Nosáľa. Dvakrát si diváci vypýtali už stojac pri červených kreslách prídavky. Ani si už nesadli. Len tlieskali a Lúčničiari dupľovali záverečnú scénu. Tú majú vo svojom portfóliu sólisti Mariana Koščová, Kristián Dufinec, Tomáš Havetta a Juraj Malovecký. Orchester, ktorý vedie Martin Sleziak, im vyhrával do dupkania a speváci spievali. A diváci tlieskali a tlieskali.
Štefan Nosáľ sa narodil 20. januára 1927 v Hriňovej. Vyštudoval stavebnú fakultu v Bratislave, neskôr Fakultu choreografie na Vysokej škole múzických umení v Bratislave. Už počas vysokoškolského štúdia bol tanečníkom v Lúčnici. Za krátky čas sa vypracoval z tanečníka na choreografa a umeleckého šéfa Lúčnice. Ľudovému tancu sa od roku 1951 venoval profesionálne. Významnou mierou prispel k vybudovaniu tanečného súboru Lúčnica, k jeho organizačnej stabilizácii a umeleckému rastu. Ovplyvnil umelecký vývoj súboru, vytvoril svojský štýl pôvodných ľudových tancov a ich umeleckej javiskovej štylizácie.
Vychoval vyše šesťsto tanečníkov a vyše tridsať profesionálnych choreografov. Jeho choreografie patria k najvýznamnejším umeleckým výtvorom v oblasti scénickej štylizácie ľudového tanca. V roku 1968 mu udelili titul zaslúžilý umelec a v roku 1989 národný umelec, v roku 1997 získal Rad Ľudovíta Štúra II. triedy. V roku 2007 mu prezident udelil Pribinov kríž I. triedy za významný prínos k rozvoju slovenskej kultúry. Zomrel vo veku 90 rokov 22. júla 2017.
Viera Dusíková
