Na večnosť si nič neodniesli, no zanechali hlbokú stopu

Šindelára zavraždili v budove fary

Niekoľko krokov od niekdajšieho hlavného vstupu na cintorína na Žilinskej ceste, po pravej strane aleje, je pochovaný Alexander Šindelár (1888-1947), niekdajší rímskokatolícky dekan-farár a v rokoch 1931-1938 aj starosta Piešťan, ktorý zišiel zo sveta rukou vraha priamo v budove fary, kde túto udalosť pripomína pamätná tabuľa umiestnená na priečelí. Tragický skon na sklonku dňa zasväteného ucteniu Pamiatky zosnulých (2. novembra) mu zabezpečil miesto v spomienkach obyvateľov.

V susedstve hrobu s rozmerným pieskovcovým náhrobným pomníkom v podobe štylizovaného, bohato zdobeného kríža, sú staršie a skromnejšie označené kňazské hroby, pri ktorých sa hodno pristaviť.

Scherer bol priateľom chudobných

Na cintoríne na Bratislavskej ceste sa hneď vpravo od hrobky Winterovcov nachádza hrob kúpeľného lekára a balneológa Františka Ernesta Scherera. Narodil sa 2. apríla 1805 v Blatnej, zomrel 16. marca 1879 v Piešťanoch. Scherer bol otcom myšlienky zriadiť kúpele pre vojakov, hoci vojakom nikdy nebol. Sám dal na výstavbu Vojenského kúpeľného ústavu v Piešťanoch pozemok aj príjmy z literárnej činnosti. Založil ústav, ktorý je dodnes funkčný.

Bol známy a obľúbený ako priateľ chudobných, o ktorých sa s veľkou obetavosťou staral. Vzdelaný, ľudomilný lekár a húževnatý propagátor pokrokových metód kúpeľnej liečby, rodák z južných Čiech, zasvätil Piešťanom päťdesiat rokov plodného života. Uznávali ho ako zakladateľa a priekopníka modernej balneoterapie a toto uznanie dosvedčujú vysoké vyznamenania. Jeho význam presiahol hranice mesta a času, viaceré ním zavedené liečebné postupy sa postupne rozšírili i mimo Piešťan a v nemalej miere sa uplatňujú dodnes.

Jeho exhumované telesné pozostatky, epitaf a niektoré ďalšie prvky z pôvodného náhrobku sa dostali zo zrušeného Teplického cintorína (1976) na nový cintorín na Bratislavskej ceste.

Obličaj Panny Márie sa podobá na manželku Ľudovíta Wintera

S piešťanskými kúpeľmi sa neodmysliteľne spája meno rodiny Winterovcov, ktorej kúpele patrili od roku 1889, keď si ich prenajal podnikateľ Alexander Winter a založil firmu Alexander Winter a synovia. Po jeho smrti v roku 1909 prešlo vedenie kúpeľov na jeho dvoch synov – Ľudovíta (1870-1968) a Imricha (1878-1943) Winterovcov. Obaja sú spolu so svojimi manželkami pochovaní na cintoríne na Bratislavskej ceste.

Na náhrobnom kameni sú uvedené aj mená členov rodiny, ktorí zomreli v cudzine – napríklad Mária Schulzová, rodená Winterová, dcéra Ľudovíta Wintera, ktorá zahynula v koncentračnom tábore. Nad hrobom sa skláňa socha Panny Márie od významného sochára Alojza Rigeleho. Tvár tejto plastiky má pripomínať manželku Ľudovíta Wintera, Leonu. Pôvodne boli Winterovci pochovaní na Teplickom cintoríne, dnes je na tomto mieste parčík.

Na Haluzického si spomenuli nielen spolubojovníci

Kytice kvetov položili Piešťanci i na hrob legendárneho protinacisticky zmýšľajúceho veliteľa piešťanského letiska, podplukovníka Ivana Haluzického, ktorý po vypuknutí Slovenského národného povstania v roku 1944 organizoval rovnako zmýšľajúcich vojakov posádky a s asi štyristo mužmi odišiel na povstalecké územie. Na letisko Tri duby nedorazili letci na lietadlách. Tie zanechali v Piešťanoch, prišli ako motorizovaný oddiel. Piešťanská posádka bojovala pri Novej Bani, Martine, Vrútkach, Malom Šturci a pri Sučanoch ako súčasť povstaleckej armády.

Komunisti „odmenili“ jeho účasť v SNP prenasledovaním a perzekúciou. Zomrel v roku 1965, je pochovaný so svojou manželkou Florou na cintoríne na Bratislavskej ceste. Jeho hrob je kúsok od vchodu do Domu smútku.

Páldy a Jakubis sa možno rozprávajú o zmysle bytia či nebytia

Ak prejdete do urnového hájika na cintoríne na Bratislavskej ceste, s prekvapením zistíte, že tu kúsok od seba – doslova jeden pod druhým – odpočívajú dvaja piešťanskí bohémovia – fotograf Anton Páldy a výtvarník Oskar Jakubis starší. Žeby aj po smrti chceli viesť nekonečné rozhovory o zmysle bytia či nebytia?

Anton Páldy sa narodil v roku 1952 v Bratislave. Na piešťanskom korze sme ho stretávali s fotoaparátom v ruke. Bol častým hosťom vernisáží a rôznych kultúrno-spoločenských akcií. S pohárikom sektu v ruke vítal v roku 2011 svojich priateľov, preoblečený za mafiánskeho bosa Al Caponeho, na prvom retro happeningu, ktorý usporiadal v dome u Berlanských na pavlači.

Jednej z fotografických výstav dal príznačný názov Hra svetla. Venoval ju rodičom. Tony fotil odnepamäti, najskôr pre ČTK, Hlas ľudu, agentúru Orbis i pre kúpele. A ešte pre mnohých iných. Bol absolventom Strednej priemyselnej školy v Trnave. Pracoval aj ako kameraman regionálnej televízie Karpaty, ocenený bol cenou primátora na festivale Eurotour za krátky film Zrkadlenie na Lodenici.

„Všetko, čo súvisí s fenoménom svetla. Život nie je čiernobiely, je pestrý, a tým aj úchvatný,“ znelo Tonyho vyznanie. Dožil sa tých najobyčajnejších a najkrajších okamihov v živote. Vedel si ich užiť patrične s humorom a večným úsmevom chlapca.

Oskar Jakubis starší mal talent, aký dostáva do vienka málokto. Jeho obrazy vlastní možno každá piata domácnosť v Piešťanoch. Nik z piešťanských výtvarníkov ho zrejme neprekonal a len tak ľahko neprekoná. Vedel maľovať, no nevedel aj žiť. Smutný koniec veľkého výtvarníka, bohéma každým „cólom“ svojho bytia, ktorý žil niekoľko rokov ako bezdomovec, nastal 22. septembra 2012, keď ho polícia našla ležať pri farskom Kostole svätého Štefana. V nemocnici umrel na podchladenie.