Ničiteľ (nielen) piešťanský
Tieto Piešťany, to je vám krásne mesto, plno zelene – akoby povedali všetci cezpoľní obdivovatelia mesta, je nám naozaj čo závidieť. A po chvíľke zamyslenia sa s tým nedá nesúhlasiť. Je to tak. V Piešťanoch je stále čo robiť. Od jari až do jesene sa tu uskutočňuje množstvo podujatí. Na svoje si prídu športovci, kultúrne založení ľudia, ale aj milovníci pohodových podujatí, koncertov, zábav, festivalov a dlhých letných večerov.
A tu niekde je kameň úrazu. Dlhý letný večer. Aj keď on v ponímaní „Piešťanca špecialistu“ nemusí byť ani dlhý, ani letný a v mnohých prípadoch to nemusí byť vlastne ani večer, aby si na vás tento typ neprecvičil svoju šikovnosť. Stačí ísť napríklad na akciu do centra mesta, ako bol minulý týždeň skvelý pivný festival, a naspäť domov svoj bicykel musíte tlačiť. Prečo? Lebo keď už sa nedá v tej chvíli ukradnúť celý, respektíve chýba na tento úkon správne „nádobíčko“, treba odmontovať aspoň svetlá. Však ako by to bolo prejsť len tak bez povšimnutia okolo cudzieho zamknutého bicykla.
Nejako takto je to podľa mňa aj so zdieľanými bicyklami. Reálne o niekoľko rokov čakám výsledky tohto krásneho sociálneho experimentu, ktorý bude hovoriť o tom, ako sú ľudia schopní vážiť si niečo hodnotné, čo dostanú do užívania bez toho, aby museli čokoľvek vložiť alebo sa čímkoľvek zaručiť. Už po prvom víkende, čo boli modré bicykle v prevádzke, mi napadlo, ako sa asi dá klasickou jazdou „urvať“ sedačka či vytrhnúť zvonček. No povedzte. Stalo sa vám čosi také s vaším vlastným bicyklom, a to po prvých možno piatich kilometroch jazdy? Stavím sa, že nie. Také zaobchádzanie, to nie je ani ľahostajnosť. To je normálne účelové ničenie.
Premýšľam nad tým, že kde je problém a ako s ním asi naložiť. Či ide o to, že reálne ľuďom v súčasných podmienkach takmer nič nehrozí, teda okrem akejsi pokuty a možno pätnástich minút studu. A premýšľam, či by týmto ľuďom poriadne tresty pomohli. Myslím si, že niektorí by sa mohli poučiť napríklad z poznania hodnoty práce. Keď ktosi ukradne z mestského záhona cibuľky, mal by vedieť, koľko práce treba, aby tam tie cibuľky vyrašili v záhon, ktorý obdivujú domáci i turisti. A keď ktosi kradne, ničí a rozoberá bicykle, ktoré mu nepatria, mal by mať rovnako možnosť nahliadnuť do procesu výroby. A poriadne zamakať. Primerane dlho. A zadarmo.
Ja len, že také krásne mesto, toľko krásnych zákutí, toľko dobrých podujatí tu máme a stále sú medzi nami ľudia, ktorí si nevážia ani cudzí majetok, ani ich snahu, ba ani prácu.
Alexandra Mathiasová
