To tu ešte nebolo – výstava na stavenisku kaštieľa v Moravanoch nad Váhom
V nádherných stavbármi prerábaných priestoroch renesančného kaštieľa v Moravanoch nad Váhom sa konala unikátna výstava vizuálneho umenia s názvom Artrooms. Kaštieľ zvonku strážil bájny trojhlavý pes Kerberos. V komnatách s historickými omietkami boli inštalované desiatky umeleckých diel. Tajil sa dych, mrazilo pri zvukoch, ktoré tu sprevádzali umeleckú tvorbu 35 mladých autorov.
V obnovovanom renesančnom kaštieli v Moravanoch nad Váhom opäť vládlo umenie. (Autor: vd)
Z poschodia dolu prevísali hompáľajúce sa nohy mnícha či Araba v čiernej sutane. Bola tu i „komnata IT doby.“ V pamiatkovo chránenom anglickom parku bol obrovský trójsky kôň aj kovová veža pripomínajúca eiffelovku či obrovská socha hlavy. A tiež pohodlné hojdačky zavesené na stromoch. Výstava plná prekvapení.
Vernisáž sa konala na konci júna, hneď o týždeň nato sa Moravanci nevedeli vynačudovať nad čudesnými až strašidelnými zvukmi festivalu Hradby samoty. Festival, ktorý je svojím zameraním jedinečný a hlavne netradičný a jeho dejiskom bývajú práve podobné priestory hradov či kaštieľov, dokázal, že je zameraný na experimentálnu a elektronickú hudbu. teda nik nemohol očakávať lahodné tóny trávnic či dynamickú dedinskú dychovku.
Počas vernisáže privítali domáci páni – Petra a Róbert Vydrovci z občianskeho združenia Kaštieľ Moravany – vizuálnych umelcov prevažne z Galanty. Porozprávali im o tom, ako úspešne prebiehajú rekonštrukčné práce a ktorá časť kaštieľa je už opravená, a tiež ich upozornili, aby si dávali pozor. Predsa, stavenisko je stavenisko. Kurátorka výstavy Zuzana Sabová predostrela prítomnej verejnosti informáciu o tom, že výstava, akú v ten deň všetci obdivovali, bude meniť svoju podobu. Zvukové inštalácie a tiež veľkoformátové premietanie mali možnosť zažiť len návštevníci festivalu Hradby samoty.
Kto zablúdil v júli do kedysi nádherného moravianskeho kaštieľa, ktorý býval domovom pre výtvarníkov, sochárov či rezbárov združených vo Fonde slovenských výtvarných umelcov, mohol iba konštatovať : Je tu na čo sa dívať. Rekonštrukcia sa darí a umenie sa sem opäť vrátilo. Aj keď iné, než na aké sú našinci zvyknutí. Doba, v ktorej žijeme, sa totiž premieta aj do tvorby a myslenia mladých ľudí. Čo sme tam videli, zažili, je reflexiou dneška. A čo dodať? Nik sa tam nenudil a každý si tam našiel niečo pre seba. Inšpiráciu. A mnohých tam aj kopla múza.
